Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Zdobia ho tituly, hral s Libom. Košická legenda na MS perie dresy

Košiciam pomohol vyhrať dva federálne tituly. Po skončení kariéry si od hokeja na desať rokov oddýchol, no vrátil sa k nemu a už dlho je pevnou súčasťou košického klubu.

12.05.2019 05:00
Marián Štefanovič Foto:
Marián Štefanovič.
debata (3)

Vyskúšal si pozíciu vedúceho seniorského tímu a od roku 2008 robí hospodára. Počas majstrovstiev sveta perie dresy všetkým tímom v A-skupine.

Na štadióne trávi 15 hodín denne

Marián Štefanovič si šampionát príliš neužije. Nebude sledovať zápasy z čestnej lóže, ani spoza mantinelu. Priznáva, že ho ani nelákajú. Keď pracoval pre organizátorov pred ôsmimi rokmi, nevidel ani jeden duel.

„Akurát v televízii si pozriem dvadsať minút, kým pôjdu práčky. Za mantinelom bude šialenstvo, veľa ľudí sa tam bude tlačiť. V roku 2011 som ani nemohol odísť od práčok, lebo som tu bol sám. Pamätám si len, že miestni trochu nadávali na to, že Slováci neodohrali v Košiciach ani jeden zápas. Teraz je to opačne. Uvidíme, či sa naši dostanú do Bratislavy,“ tvrdí 57-ročný bývalý útočník.

O ambíciách zverencov Craiga Ramsayho hovoriť nechce. „Túto tému radšej vynechajme. Nechám sa prekvapiť, ako sa bude chlapcom dariť,“ poznamená nie príliš optimisticky.

Keď však preladíte na akúkoľvek inú tému, okamžite sa mu na tvár vráti úsmev. O svojej práci hovorí s nadšením.

„Jasné, že ma práca baví. Inak by sa to robiť ani nedalo. Som na štadióne sedem dní v týždni, často 15 až 16 hodín denne. Ráno prichádzam pred siedmou a keď hrajú Košice domáci zápas, ostávam dlho,“ vysvetľuje.

Domácu práčku nevie ani zapnúť

V porovnaní so šampionátom je to však aj tak len slabá zaberačka.

„Je tu osem tímov, takže makáme non stop. Každému tímu treba po tréningu aj zápase oprať štucne, spodné prádlo, uteráky aj dresy. Práčky sú zapnuté 24 hodín. Našťastie sa budeme s kolegom striedať každých dvanásť hodín. Teraz tu mám aj mladých pomocníkov, ale v roku 2011 som tu bol sám a len po troch dňoch ma striedal môj predchodca pán Kosina,“ zaspomína si.

Počas roka nie je pranie dresov jeho hlavnou pracovnou náplňou.

„Veci periem len hráčom A-tímu, takže to zaberie chvíľku. Ako hospodár opravujem prasknuté korčule, vymieňam nože a všetko okolo. Stroje tu mám ešte z čias Ferenca Jožka,“ zasmeje sa.

„K dispozícii je aj krajčírka, ktorá zašije po zápasoch roztrhané dresy či štucne. Na starosti mám aj mládež. Ak potrebujú niečo opraviť či oprať, môžu sa na mňa obrátiť,“ približuje.

Deti už má veľké a manželka si na jeho pracovnú vyťaženosť zvykla. Keď sa jej manžel mení na profesionálneho práča, zvykne si z neho uťahovať.

„Pýta sa ma, či jej nevezmem do roboty vyprať nohavičky,“ rozosmeje sa. Zároveň prezradí, že doma neperie. Vôbec. „Ani neviem zapnúť našu práčku,“ dodá.

Marián Štefanovič. Foto: Peter Jesenský
Marián Štefanovič Marián Štefanovič.

Pneuservis, skladník a návrat k ľadu

Ku svojej aktuálnej pozícii sa dostal vďaka zhode náhod.

„Pracoval som ako vedúci prvého tímu Košíc, no pred jedenástimi rokmi ma nahradil Pavol Zůbek a ja som sa presunul na pozíciu hospodára po pánovi Kosinovi, ktorý šiel do dôchodku. Ku praniu som sa dostal pred ôsmimi rokmi na MS a teraz ma oslovili znova,“ hovorí.

Po skončení úspešnej kariéry neostal na štadióne, od hokeja si na desať rokov oddýchol. Na výkony nasledovníkov sa chodil pozerať, ale korčule si už neobúval, na ľad nezašiel s bývalými spoluhráčmi ani rôznymi amatérskymi partičkami.

„Keď som skončil kariéru, s Igorom Libom sme prevádzkovali pneuservis. Ďalších päť rokov som robil skladníka vo veľkosklade cigariet. Vtedy sa mi ozval Juraj Bakoš, či by som nechcel robiť v klube vedúceho A-tímu a ja som ponuku prijal,“ opisuje.

Vtedy sa na tri roky vrátil aj na ľad. „Chodil som hrať s vedením, lebo som musel. Korčuľovali ako kačky a potrebovali, aby im niekto prihrával. Nebavilo ma to, ale trvalo mi asi rok a pol, kým som ich zrušil,“ rozosmeje sa.

Keď ho po štyroch sezónach vystriedal pri prvom tíme Zůbek, vôbec mu to neprekážalo. Už mal plné zuby neustáleho cestovania. Zakotvil v malej kancelárii medzi hlavnou a tréningovou halou, tam sa cíti najlepšie.

Mládež nemá o klubovej histórii ani páru

Vedia vôbec mladí košickí hokejisti, kto im opraví korčule, keď potrebujú?

„Dúfam, že aspoň starší chalani v A-čku vedia, kto som. Juniorka a dorast, tam je to bieda. Rok som ich učil, že majú aspoň pozdraviť, keď idú okolo… Táto mládež je však strašná, česť výnimkám. Zaujímajú ju len telefóny a o klubovej histórii nemajú ani páru,“ prezrádza.

Štefanovič pritom patril k výrazným oporám oboch košických majstrovských tímov v rokoch 1986 a 1988. Pri druhom titule bol tretí najproduktívnejší hráč mužstva a v závere kariéry nosil na drese aj kapitánske céčko.

„Bolo to krásne obdobie. Ľudia nás vtedy milovali, skvele sme si rozumeli s fanúšikmi i novinármi. V súčasnosti hráčom chýba košické srdiečko, zaujíma ich len to, či im pípne výplata na telefóne,“ tvrdí.

Tým, čo dokázal, sa nepotrebuje chváliť, ale s bývalými spoluhráčmi si rád pripomenie krásne časy.

„Keď sa stretneme so Slaninom alebo Libom, zaspomíname si. Občas aj v rodinnom kruhu. Prvý titul s Jihlavou sme nečakali. Bolo to na trestné strieľania. V Jihlave hrala takmer celá reprezentácia a my sme boli len Košice,“ porovnáva.

Radosť po prílete z Prahy: vľavo Oto Sýkora,... Foto: RÓBERT BERENHAUT
Oto Sýkora, Igor Liba Radosť po prílete z Prahy: vľavo Oto Sýkora, vpravo kapitán Igor Liba.

Tisíce ľudí na letisku a 2850 Kčs za titul

Oslavy prvého titulu boli krásne, dlhé a nesmierne náročné.

„Nebolo im konca-kraja. Keď sme niekam prišli aj o mesiac, stále s nami chcel niekto oslavovať. Podľa toho aj vyzerala nasledujúca sezóna. Skončili sme štvrtí alebo piati,“ spomína s úsmevom.

Druhý titul získali Košičania v Prahe. Na Sparte.

„Pôvodne sme chceli v Prahe vyhrať jeden zápas a titul osláviť doma, no zvládli sme oba. V hľadisku bolo štrnásťtisíc ľudí a my sme ich umlčali. Doma nás potom čakalo na letisku desaťtisíc fanúšikov a dychovka. Vôbec sme o tom netušili, až sme sa báli vystúpiť z lietadla. Tréner Faith na hanbil a nechcel ísť von,“ pridá pikošku.

Hovorí, že druhý titul tiež poriadne zapili, no v porovnaní s prvým to už radšej nepreháňali. Výsledkom bol bronz v roku 1989. „Potom nám naraz odišlo viacero hráčov do zahraničia, lebo dovŕšili tridsiatku a tým pádom mohli. Takže sme sa oslabili,“ vysvetľuje.

Sám to v zahraničí tiež skúsil, ale anabáza v talianskom Cavalese nemala dlhé trvanie.

„Mužstvu hrozilo vypadnutie zo súťaže, na tribúny nechodili ľudia, preto chceli do tímu väčšiu hviezdu. Vtedy sa uvoľnil Igor Liba a vymenil ma. V lete som už ani nezačal trénovať a radšej som si hľadal bežnú robotu, keďže som mal malé deti a potreboval som ich živiť,“ vysvetľuje.

Presne si pamätá, akú odmenu dostal za prvý majstrovský titul. „Päťtisíc. V hrubom,“ zasmeje sa.

„Zdanené to bolo presne 2850 Kčs, na to číslo nikdy nezabudnem. Vtedajšie príjmy sa so súčasnými nedajú porovnávať. My sme vtedy doma zarábali 300 korún v hrubom, to dnes nie je ani desať eur. Vonku brali chalani 600. Preto radšej ani nechcem vedieť, koľko zarábajú dnešní profesionáli v lige,“ dodáva.

3 debata chyba
Viac na túto tému: #hokej #HC Košice #Marián Štefanovič