S niekdajším parťákom sa opäť stretol na majstrovstvách sveta v Dánsku – len v rozdielnych pozíciách. Kým Lašák je trénerom brankárov v reprezentácii, Staňa približuje svoje dojmy zo zápasov z pozície spolukomentátora.
„Práca ma baví. Rýchlo sa mi zapáčila. Komentovanie sa ukázalo ako skvelá príležitosť, aby som ostal v hokejovom dianí,“ vysvetľuje rodák z Košíc, ktorý si premiéru na MS za mikrofónom odkrútil vlani v Kolíne.
Ako ste sa dostali ku komentovaniu?
S Paľom Gašparom sme sa poznali už dlho. Prvýkrát ma oslovil, keď som zo zdravotných dôvodov prerušil kariéru. Najprv som odmietol. Po roku som si však povedal, že to vyskúšam. V závere sezóny 2015/2016 som odkomentoval nejaký zápas a následne aj play off v Košiciach. Nevedel som si predstaviť, či sa na prácu v televízii hodím, či ma bude baviť, ale zapáčila sa mi.
Rýchlo ste sa dostali aj na svetový šampionát…
V ďalšej sezóne som znova spolukomentoval ligu a už aj zápasy reprezentácie, ktoré sa hrali v okolí Košíc. Paľa som sa spýtal, či nie je možnosť ísť aj na majstrovstvá sveta. Dohodli sme sa, že to vyskúšam v Kolíne. Páčilo sa mi.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Čo vás na práci spolukomentátora láka?
Hokej som vždy sledoval, aj počas kariéry. Stále ma baví. Po zdravotných problémoch som si musel od neho trochu oddýchnuť, ale po roku mi začal chýbať. Zdravotný stav sa upravil, takže som sa chcel nejakým spôsobom vrátiť k hokeju. Spolukomentovanie sa ukázalo ako skvelá príležitosť. Zostávam v dianí, aj keď nie som priamo na ľade. Na majstrovstvách sveta stretávam množstvo ľudí, ktorých poznám.
Aj v Kodani vás v útrobách štadióna každú chvíľu niekto zastaví. Sú to príjemné debaty?
Ľudí, ktorí ma poznajú, hrával som s nimi alebo sa motali okolo hokeja, je veľa. Som typ, ktorý si dobre pamätá tváre, ale mená menej. Nie vždy hneď zistím, odkiaľ sa poznáme. Rozhovory o tom, komu sa ako darí, sú však takmer vždy príjemné. Musím sa priznať, že to isté sa mi stáva aj v bežnom živote. Nie vždy hneď viem, odkiaľ človeka poznám.
Na olympiáde ste si urobili fotku s Alexejom Jašinom, debatovať sme vás videli už aj v Kodani. Ste si blízki?
Rusi sedia na štadióne vedľa nás a za spolukomentátorov tam majú dvoch mojich bývalých spoluhráčov – Jašina a Alexeja Baďukova. S Jašinom som strávil jeho poslednú sezónu. V CSKA nás viedol tréner Šupler a mali sme veľmi mladé mužstvo. Patril som medzi najstarších, takže pri cestách sme trávili dosť času spolu. Alexej bol vtedy naša najväčšia hviezda, hoci už mal problémy s kolenami.
Keď urobíte nejakú chybu, zväčša to zachytí takmer každý fanúšik. Je ťažké sa s tým vyrovnať?
Ísť do priameho prenosu je veľmi ťažké, chyba sa stane. Čím dlhšie sa venujem spolukomentovaniu, tým mi to ide lepšie. Brbtu sa nevyhne nik. Niekedy niečo vyznie inak, ako som chcel. Inokedy zase nestihnem povedať dobrú myšlienku, lebo hokej je veľmi rýchly a kým sa dostanem k slovu, udeje sa niečo iné. To ma vie trochu nahnevať.
Ak sa pomýlite v mene alebo vo fakte, snažíte sa hneď opraviť?
Lepšie je asi zahovoriť to. Niektoré ťažké mená ma poriadne vytrápia. Keď sa mi nejaké pravidelne nedarí správne vysloviť, kolega ma upozorní, poradí mi. Hra je rýchla a fanúšik si niekedy ani neuvedomí, že som povedal zlé meno, preto sa k tomu nevraciame.
Máte nejaký pamätný brbt?
Pred olympiádou v Pjongčangu ma Paľo Gašpar varoval, že pri ženskom hokeji môže človek neúmyselne povedať viacero dvojzmyselných hlášok. V jednom zápase padol gól po šikovnom teči a ja som zahlásil, že hráčka našla dieru medzi nohami brankárky. Samozrejme, hneď po dokončení vety som si to uvedomil. Vtedy však už nie je cesty späť.
Aké boli prvé reakcie kamarátov a bývalých spoluhráčov na vaše komentovanie?
Chalani mi nevolali ani nepísali. Pamätám si len, že mi robili zle (smiech). Keď videli, že som v televízii, volali mi alebo ma aspoň prezváňali. Stalo sa, že mi telefón zazvonil vo vrecku alebo začal vibrovať. Už som sa ho naučil vypínať alebo odložiť niekde bokom.
Nemáte problém kritizovať hráčov?
Toto mi fanúšikovia najviac vyčítajú. Keď sa nedarí alebo dostaneme latu 0:6 ako na minuloročnom šampionáte s Rusmi, pýtajú sa, prečo chalanov viac neskritizujem. Viem sa vcítiť do ich pozície a posúdiť, kde je naša kvalita a kde súperova. Nemôžete niekoho odsúdiť, že je drevák, keď sa trebárs dostal medzi hráčov úrovne, na ktorú jednoducho nemá. Snažím sa byť radšej pozitívny, nie hráčov zhadzovať. Keď však niekto spraví jednoznačnú chybu, nemám problém to povedať.
Všímate si prejav ostatných spolukomentátorov?
Odkedy ma volajú do televízie, tak si všímam robotu kolegov. Nielen našich, ale aj amerických či kanadských. Z našich sa mi veľmi páči Jano Pardavý, ktorý komentuje dlhé roky a je v tom dobrý. Všímam si trebárs aj to, ako sa ostatní pozerajú do kamery a na kolegu počas živého záberu. Chcem sa zlepšovať, rovnako ako keď som bol ešte hokejista.
Momentálne je v kurze najmä Boris Valábik, ktorý vie hru rozobrať do najmenších detailov. Ako sa vám páči jeho štýl?
Rozoberá situácie ako zámorskí tréneri. Taktiku a systém hry má veľmi dobre naštudovaný. Vidieť, že bol viac rokov v zámorí. Podrobne sa venoval všetkým detailom, keďže nepatril medzi extrémne talentovaných hráčov, musel najmä dodržiavať systém. Navyše má príjemný hlas a na obrazovke pôsobí veľmi dobre. Má znalosti, ktoré mne – ako bývalému brankárovi – chýbajú. Nikdy som taktiku príliš neriešil. Vedel som, čo majú hrať chalani v obrannom pásme, ale ako zakladajú útoky a ostatné veci, tomu som nevenoval pozornosť. Keď som na nejakej trénerskej prednáške, počúvam pozornejšie. Nech viem, čo sa mužstvo snaží hrať.
Všímate si viac brankárov?
Počas komentovania sa na nich nedá zamerať, ale snažím sa o nich povedať čo najviac, keďže najmä ich práci rozumiem. Keď mám voľno, tak si v zápasoch všímam najmä brankárov.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ako sa vám pozdávajú súčasní slovenskí gólmani?
Proti Marekovi Čiliakovi som odchytal v českej lige asi len jeden zápas a ani v televízii som ho nevidel až tak veľa. Z tréningov mi postojom pripomína Jána Laca. Roky chytá v Česku, zlepšuje sa a dvakrát vychytal titul. Má ustálenú výkonnosť a sebavedomie na svojej strane.
Je Patrik Rybár úplne iný typ brankára?
Jednoznačne, pripomína mi otca Paľa, s ktorým som chytával. Paľo sa nikdy v bránke veľa nehýbal, nekorčuľoval, ani sa príliš neunavil. Stál na bránkovej čiare a natáčal sa, aby vykrýval správne uhly. Takým istým štýlom chytá aj Paťo. Je hlbšie v bránke a pôsobí tam veľmi veľký.
Čo je typické pre Denisa Godlu?
Registroval som ho počas juniorských MS, kde získali Slováci bronz. Odchytal vtedy vynikajúci turnaj, mal skvelý pohyb. Chytá v správnej lige, fínska je dosť o korčuľovaní, aj u brankárov. Vo svete už preferujú najmä vyšších brankárov, ale vo Fínsku stále dôverujú aj nižším. Denisovi chýbajú centimetre, preto sa v bránke oveľa viac narobí. Presadil sa vo fínskej súťaži, čo veľa naznačuje.
Máte bohaté skúsenosti zo šampionátov. Priblížte, aký veľký rozdiel je v tom, či brankár chytá alebo je len v pozícii dvojky?
Na klubovej úrovni je zväčša vopred daná jednotka, rola dvojky je vtedy veľmi ťažká. Od začiatku viete, že nedostanete veľa príležitostí, sezóna je dlhá a vy chcete chytať. V reprezentácii je to príjemnejšie, najmä keď sa vyhráva. Keď som robil dvojku, mali sme super mužstvo a zážitok bolo už to, že som bol v tíme. S Janom Lašákom sme tvorili výbornú dvojičku, keďže sme sa dobre poznali už z juniorských čias.
Foto: SITA, Martin Havran
Prekvapilo vás, ako rýchlo zasadol Lašák na trénerskú pozíciu?
My brankári máme v sebe, že chceme pomáhať mladším nasledovníkom. Keď vidím, ako pracuje s deťmi, cítim, že mu to pasuje. Potrebuje ešte nabrať skúsenosti, oťukať sa, ale má v sebe niečo. Prekvapilo ma, že šiel robiť rovno na najvyššej úrovni. Hovorí sa, že je jednoduché pracovať s hotovými brankármi, ale zároveň je to najnáročnejšie a je tam veľká zodpovednosť. Ide najmä o detaily. Jano je však silná osobnosť, takže sa na túto úlohu celkom hodí.
Na čo z reprezentačnej kariéry najradšej spomínate?
Už prvý šampionát v roku 2001, kde som bol len trojka, bol pre mňa veľký zážitok. O rok som odchytal jeden zápas na olympiáde v Salt Lake City, ktorá nám nevyšla. Po obrovskom sklamaní prišiel krásny šok, keď sme získali titul majstrov sveta. Čo sa dialo na letisku, námestí a potom celé leto – ako to vyzeralo, keď nás ľudia niekde stretli – to zostane v pamäti navždy.
Až v roku 2013 ste sa prvý raz stali jednotkou, ktorá odchytala celý turnaj…
Hneď za medaily zaraďujem práve tento môj posledný šampionát. Užil som si, že som mohol chytať. Šancu som dostal aj na niektorých predošlých MS, ale Jano ma z pozície väčšinou vytlačil. Vo Fínsku sme neprešli cez domácich, ktorých som nikdy nemal rád. Proti fínskym výberom sa mi nedarilo ani na klubovej úrovni. Mali sme dobré mužstvo, zdolali sme Američanov a boli sme blízko k postupu do semifinále.
Popri komentovaní sa venujete aj trénerstvu. Baví vás práca s deťmi?
Jasné. Pre deti robím súkromné kempy počas leta. Chodia tam brankári od druháčikov až po osemnásťročných chalanov. Minulú sezónu som bol pri reprezentačnej šestnástke, teraz som sa posunul spolu s chlapcami do sedemnástky. Pri prvej ponuke od zväzu som hneď povedal, že chcem ísť pracovať radšej k mladším. Nie trebárs k osemnástkam, ktoré už hrajú aj MS. Chcel som sa trochu oťukať.
Nechýba vám aj každodenná práca v klube?
Zatiaľ nie. Mám malé deti a takto mi to vyhovuje. Som v stálom kontakte s hokejom, ale zároveň mám čas na deti. Veľmi rýchlo vyrastú, ešte nie som pripravený na každodennú prácu, hoci nejaký záujem z Košíc už bol.
Sledujú vás v televízii?
Obaja. Sedemročná dcérka sa pozerá najmä na mňa, keď nás vidieť počas prestávok. Počas večerných zápasov stihla asi len prvú prestávku. Štvorročný syn je úplne hotový do hokeja aj futbalu. Bude pozerať zápasy, až kým neodpadne od únavy.