Hoci niekedy zostáva v tieni titulu z Göteborgu a zatiaľ posledného striebra z Helsínk, úspech družiny Jána Filca na MS 2000 bol historickým momentom.
V sobotu 2. mája to bude presne 20 rokov, čo Slováci zdolali Talianov a dosiahli druhý triumf na turnaji. Napokon sa v Petrohrade dočkali cenného kovu.
Šatanova reč o reťazi
Pred štartom šampionátu to však na medailu vôbec nevyzeralo. Tréneri museli riešiť veľký počet ospravedlneniek. Do poslednej chvíle nebolo jasné, ktorí hráči prídu ako posily z NHL.
„Médiá či odborníci nás neodpisovali, ale nedávali nám veľké šance na úspech. Napokon vznikol dobre poskladaný tím, ktorý ťahal útok Šatan, Handzuš, Bartečko. Turnajom sme preplávali až do finále. Účasť v boji o zlato bolo krásnym vyústením snahy bojovať za Slovensko a urobiť čo najlepší výsledok. Pravda je, že medailu sme skutočne nečakali,“ spomína bývalý reprezentant Ján Pardavý.
Mladé a neskúsené mužstvo sa počas turnaja zomklo v pevný kolektív. Nezlomili ho ani dve prehry na záver nadstavbovej skupiny. Do štvrťfinále postúpilo zo štvrtého miesta.
„Nepamätám si na žiadny moment, ktorý by počas šampionátu narušil pohodu v tíme. Všetko fungovalo perfektne. Miro Šatan ako kapitán dodával v správnych momentoch potrebné impulzy a veľkú profesionalitu. V nadstavbovej skupine prišli aj prehry, ale dokázali sme sa z toho oklepať a na play off sme si verili,“ vraví Pardavý.
Šatan bol jasným lídrom tímu – na ľade i mimo neho. V tom čase mal 25 rokov a za sebou piatu sezónu v NHL. Bez problémov ho rešpektovali aj starší hráči.
„Pozíciu kapitána zvládal na jednotku. Pred play off alebo pred finále, už si presne nepamätám, zorganizoval hráčsky míting. Bez trénerov a realizačného tímu. Predniesol pamätnú motivačnú reč. Silu tímu prirovnal k pevnosti reťaze – mužstvo je také silné ako jeho najslabšie ohnivko. Všetci si jeho slová zobrali k srdcu. Každý chcel byť najsilnejším ohnivkom,“ opisuje Pardavý.
Kľúčové štvrťfinále
Šatan hral výborne. Strieľal dôležité góly a po turnaji ho s bilanciou 10+2 vyhlásili za najužitočnejšieho hráča. V tímovej produktivite bol hneď za ním súčasný kouč Dukly Trenčín.
„Miro a jeho útok kraľovali číslam. Osobné štatistiky som nesledoval. To, že som mal na konte sedem bodov, som registroval až doma. Teší ma to aj s odstupom času, samozrejme, ale dôležitý bol výkon tímu,“ tvrdí Pardavý.
V Petrohrade strelil tri góly, z toho dva Fínom. Dôležitý bol najmä jeho presný zásah v semifinále, ktorým Slováci otvorili skóre. Predtým však museli prejsť cez favorizovaných Američanov.
„Na predchádzajúcich šampionátoch sa nám vo vyraďovacích bojoch nedarilo. Nevedeli sme postúpiť do play off či prejsť cez štvrťfinále. Výhra nad USA bola veľká vec. Prvýkrát sme postúpili do bojov o medaily. S jedlom rástla chuť a potom sme si verili aj na Fínov. Môj úvodný gól nám dodal sebavedomie, že môžeme uspieť aj proti silnému súperovi. Napokon sa to podarilo,“ mieni bývalý útočník.
Zlé rozhodnutie
Vo federálnom finále už Slováci úspešní neboli. Proti Čechom zaspali úvod a napokon prehrali 3:5. Tréner Filc s odstupom času priznal, že vedenie tímu urobilo pred vyvrcholením turnaja chybu.
„Postupom do finále sme podľahli eufórii okolia a prostredia, urobili sme zlé rozhodnutie. Pred finále akoby sme sa začali pripravovať na cestu domov. Priletel špeciál s manželkami a príbuznými, hráči sa zaujímali, či majú vstupenky. Predzápasovú koncentráciu to výrazne znížilo,“ vravel Filc pre Pravdu v roku 2016.
Pardavý má na atmosféru pred dvoma dekádami trochu iné spomienky. Jeho polovička za ním neprišla.
„Bol som v inej situácii ako spoluhráči, manželka zostala na Slovensku. V noci pred finále porodila našu dcéru. Do večera som bol na telefóne a počas noci sa dozvedel novinu. Či to ovplyvnilo môj výkon? Určite. Za ostatných chalanov neviem povedať. Stalo sa prvýkrát, že za nami prileteli manželky či priateľky. U Kanaďanov či Američanov to bola bežná prax. Tí boli na to zvyknutí viac, pre nás to bola novinka. Aj keď mňa sa až tak netýkala,“ vraví s úsmevom.
Sklamanie po finálovej prehre netrvalo dlho. Mužstvo sa ešte v ten večer vrátilo domov, kde ho čakali bujaré oslavy.
„Už v kabíne sme sa tešili z historického úspechu. Všetko umocnili oslavy na Slovensku. Každý z nás registroval správy zo Slovenska a vedeli sme, že ľudia šampionát sledujú. Ale realita prekonala naše očakávania. Už cestou z letiska lemovalo vozovku množstvo oslavujúcich ľudí. Na námestí sa ich tlačilo ešte viac. Bolo to veľkolepé, budem si to pamätať do konca života,“ dodáva Pardavý.