Mladí Slováci sa od štvrtka predstavia na svetovom šampionáte v Ostrave a Třinci, kde ich v základnej skupine čakajú Kazachstan, Švédsko, Fínsko a Švajčiarsko. „Turnaj sa uskutoční neďaleko Slovenska. Verím, že príde veľa ľudí a budú nás hnať vpred,“ želá rodák z Brezna, ktorý už tretiu sezónu pôsobí v tíme Everett Silvertips v zámorskej Western Hockey League.
O tri dni vás čaká ostrý vstup do šampionátu. Je cítiť predturnajovú nervozitu?
Tvoríme veľmi dobrú partiu, takže nálada je výborná. Začíname už pociťovať mierny stres, ale ten z nás opadne, keď nastúpime na prvý zápas a budeme hrať najlepší hokej, aký vieme.
Tréneri oznámili konečnú nomináciu po pondelkovom zápase s Ruskom. Vládla medzi hráčmi rivalita alebo ste si navzájom dopriali účasť na MS?
Každý sa chce, samozrejme, dostať do tímu a predstaviť sa na šampionáte. Motivácia je o to väčšia, že turnaj sa uskutoční neďaleko Slovenska. Takže áno, menšia rivalita medzi nami je. Ale nemá to negatívny vplyv, atmosféru ani dobré vzťahy to nekazí.
Čo by mala byť hlavná zbraň Slovákov na MS?
Chceme hrať agresívne, veľa korčuľovať. Bude dôležité, aby sme sa s pukom nebabrali v obrannom pásme, rýchlo prešli stredné a tvorili v útočnom.
Začali ste s hokejom, pretože ho hrával aj váš brat?
Áno, brat je o osem rokov starší a išiel som v jeho šľapajách. Hokejový výstroj som si vedel na seba obliecť už ako dvojročný.
Otec pracuje na železnici, mama je učiteľka. Zvládali rodičia finančne podporovať obe športové kariéry?
Nemali to jednoduché. Hokej v Brezne však nebol až taký drahý šport. Platili sme členské, výstroj nám zapožičal klub. Rodičia mi kúpili korčule, hokejku a mohol som hrať.
Po pôsobení v Trenčíne ste odišli do zámoria. Aké boli začiatky v Everette?
Mal som sedemnásť, keď som sa vybral do USA. Spočiatku to bolo náročné – nevedel som jazyk, nikoho som nepoznal, Amerika bola iná ako Slovensko. Pomohli mi spoluhráči a náhradná rodina, u ktorej som býval.
Neprepadli vás myšlienky o predčasnom odchode?
Vôbec nie. Mal som šťastie na dobrých ľudí. Spoluhráči sa mi venovali, brávali ma na obedy, večere. Veľmi milí boli ku mne aj členovania náhradnej rodiny a tým, že trávili so mnou čas, sa moja angličtina neustále zlepšovala. S pribúdajúcim časom som začal aj viac hrávať. Zvykol som si, Everett je môj druhý domov.
V tíme pôsobíte tretiu sezónu. Vymenili sa úlohy a ste to teraz vy, kto pomáha a radí mladším spoluhráčom?
Stále som len Európan a angličtinu ešte nemám dokonalú, ale áno, snažím sa. Máme v tíme Čecha Michala Guta, je ročník 2002, čiže rovnako starý, ako keď som ja prišiel do zámoria. Pomáham mu s jazykom, venujem sa mu. Stali sa z nás kamaráti, rozumieme si.
Majú to mladí Európania ťažšie v zámorských juniorkách ako domáci?
Po hokejovej stránke nie. Výhoda našincov je tá, že sú doma, prípadne neďaleko rodín. Mladí chalani z Európy nie vždy vydržia tlak nového prostredia.
Skauti vás hodnotia ako talentovaného hráča, ktorý okrem útoku nezabúda ani na obranu. Je univerzálnosť niečo, čo vystihuje vašu hru?
Áno, snažím sa byť platný na oboch koncoch ľadovej plochy. Po príchode do Everettu mi tréneri zdôraznili, aby som zapracoval na defenzívnom aspekte hry. Obrana je základ, s ňou sa vyhrávajú zápasy.
Ročník 2000 draftovali do NHL vlani, vaše meno nebolo medzi vybranými. Naďalej snívate profiligový sen?
Nevzdávam sa. Do NHL sa dá dostať aj bez draftu. Ak sa budem zlepšovať a dosiahnem určitú úroveň, môžu ma pozvať do predsezónneho kempu. Ešte nemám ani dvadsať, stať sa môže hocičo (úsmev).
V kariére vám môže pomôcť aj úspešné účinkovanie na juniorskom šampionáte. Budete sa spoliehať aj na podporu fanúšikov?
Je výborné, že šampionát sa uskutoční neďaleko Slovenska. Verím, že príde veľa ľudí a budú nás hnať dopredu.
Tešíte sa na Vianoce v domácom prostredí?
Úplne domáce prostredie to nebude, pretože aj tento rok budem bez rodičov. V utorok dopoludnia odchádzame do Čiech, štedrú večeru si dáme so spoluhráčmi a tímom už v dejisku šampionátu.