Neriešme Kanadu, sústreďme sa na seba. Slovenský hokej pôjde hore

, 12.08.2019 06:00
Robo Petrovicky,
Róbert Petrovický: Teraz sa môže zdať, že stagnujeme, ale odrazili sme sa. Autor: ,

Zápas slovenskej hokejovej osemnástky s rovesníkom zo Švajčiarska sledoval so svokrom - Vladimírom Vůjtekom. Keď sa skončila prvá tretina, zazvonil telefón a v ňom hlas Róberta Petrovického (45).

„Chlapi, prestávka, môžeme ísť na to,“ vravel tréner reprezentácie do 20 rokov. Keď je počas rozhovoru o čom, jednotka času akoby strácala význam. Hokejové rozprávanie sa napokon skončilo so sirénou na konci druhej tretiny.

Chcel by mať tréner hokejovej dvadsiatky opäť dvadsať rokov?

(chvíľu premýšľa) V tom čase som bol už dávno za morom. Veci vnímam inak ako hráč a inak ako človek. Neviem, či by som niečo vracal späť – počas kariéry som toho zažil veľa a teraz nastal správny čas, aby priestor dostali iní chlapci.

Takže žiadna nostalgia?

Do mužskej kabíny som vstúpil ako veľmi mladý chalan – musel som rešpektovať pravidlá, ktoré v nej panovali, ale aj úlohy, ktoré sa odo mňa očakávali. Upratať veci v šatni – to bolo automatické. Dukla bola predsa armádny klub (smiech). Niekedy stačilo, aby sa starší hráč pozrel a už sme vedeli, že je zle.

Je dnešná hokejová šatňa iná?

Samozrejme, aj mimo nej je to iné. Vraví sa, že malé krôčiky posúvajú vpred, no za každým z nich je obrovská drina. Nakoniec aj tak uspejú iba tí, ktorí si každým z nich prejdú. Mladí dnes majú všetko pred sebou, nemali by však zabudnúť, že do NHL je ešte veľmi ďaleko. Mám pocit, akoby neraz predbiehali svoj vek.

Mladý Slovák sa dnes v najlepšej lige na svete často nevidí. Za vašich čias to bolo predsa len iné…

Možno nám pomohla ulica. Niekedy sme čakali v rade, aby sme sa vôbec dostali do partie a mohli si zahrať. Na to, aby si nás starší všimli a chceli nás medzi seba, bolo treba s loptičkou niečo vedieť. Hrali sme ako o život, lebo svoje miesto sme nechceli stratiť.

Bola to obrovská škola, ulica nám dala do budúcnosti veľa. A to neplatí iba o hokeji. Šport bol súčasťou nášho bytia – tešili sme sa na všetko – od plavárne až po verejné korčuľovanie cez víkend. Pochopiteľne, možnosti sú aj dnes, ale predsa len je to iné.

Rozprávate o tom občas aj svojim zverencom?

Ale kdeže… Nerád hovorím o tom, akí sme boli my. Naša generácia si môže rozprávať historky medzi sebou niekde pri pive, ale do kabíny to nepatrí. Slová ako – my sme boli lepší a trénovali sme viac – tie tam nemajú čo hľadať. Je iná doba, v kabíne sedí iná generácia.

Majú to dnes tínedžeri ťažšie ako vy?

Nebudem preháňať, ak poviem, že minimálne trikrát ako za mojich čias. Dnes je hokej globálnym športom, všetci vedia korčuľovať i držať hokejku. Kedysi to boli na severe len Švédi, ktorí ovládali hokej, neskôr sa k nim pridali Fíni. A dnes už musíme súperiť aj s Dánmi či Nórmi. Nie je to ľahké, všetci investujú a zlepšujú sa. Dokonca aj Maďari. O svetovej špičke sa nemusíme ani baviť.

V hokejovom prostredí neustále narážajú na seba dva smery – tí, ktorí tvrdia, že hokejista by mal čím skôr odísť do zahraničia a potom druhí, podľa ktorých by mal prestupovať až vtedy, keď niečo dokáže na Slovensku. Kam sa prikláňate?

Tí talentovanejší, ktorí majú príležitosť, nech idú. Musia však počítať s tým, že konkurencia za morom bude niekoľkonásobne vyššia a len tak ľahko sa nepresadia. Avšak odísť iba preto, že mi to niekto vybavil, obliecť si dres a následne nehrať, to je zle. Mladý hráč musí byť neustále na ľade.

Mimochodom, neraz to nie je iba o hokeji – veď si len predstavte, že cestujete desať či pätnásť hodín na zápas, odohráte ho a idete ďalej, lebo už o 24 hodín vás čaká ďalší náročný duel. Okrem toho mladí hráči nie sú doma a žijú v cudzom prostredí. Nie všetci sú na to pripravení. Naviac, aj u nás už máme dobré podmienky. Švédom či Fínom nahrávajú tamojšie klimatické podmienky, s ktorými súvisia aj lepšie možnosti, ale aj my sa už hýbeme dopredu. Chce to len čas.

Róbert Petrovický získal ako hráč titul majstra...
Róbert Petrovický získal ako hráč titul majstra sveta v roku 2002. Kariéru dohral v roku 2016 ako kapitán Dukly Trenčín. Autor: SITA, Tomáš Somr

To znie optimisticky…

V tejto chvíli sa nám môže zdať, že stagnujeme, ale odrazili sme sa. Robíme systémové zmeny, ktoré postupne vyvedú slovenský hokej z krízy. Začíname budovať hokejové akadémie spojené so školou – chlapci tam budú mať výborné podmienky pre ďalší rast. Čím viac ich bude, tým lepšie.

Počuli ste o prípadoch, keď bohatí rodičia kupujú v mládežníckych tímoch deťom miesto v zostave?

Veľa sa narozpráva, ale konkrétnu skúsenosť nemám. Preto sa mi k tomu ťažko vyjadruje. Chcel by som len apelovať na všetkých rodičov, aby dali chlapcom možnosť, morálne ich podporovali, ale nič viac. Lebo keď ich dieťa príde do určitej fázy kariéry, nepomôže mu už nič. Ak si zvykne, že sa všetko vybavuje zaňho, tak to určite nie je na jeho prospech. Počul som už pár dospelých, ako hovoria, že ich dvanásťročný syn si raz oblečie ten alebo ten dres v NHL. Bodaj by to tak bolo, no takéto sny sú predčasné.

Kedy ste si uvedomili, že slovenský hokej má problém?

Prvýkrát sa mi zdalo, že niečo nie je v poriadku, keď som sa po dlhých rokoch v cudzine vrátil domov do Trenčína – akoby kabína a generácia v nej bola trošku iná. Chvíľu mi trvalo, kým som ju pochopil. Nie každý mal záujem o pomoc či radu, nejednému stačilo, že tam iba sedel.

Róbert Petrovický v ostatných dvoch sezónach...
Róbert Petrovický v ostatných dvoch sezónach pracoval aj ako asistent kanadského trénera reprezentácie Craiga Ramsayho. Autor: Pravda, Ivan Majerský

Kde sa stala chyba?

Ťažko povedať. Donedávna som bol ešte aktívnym hráčom a niektoré veci som nevnímal. Ale aby som dnes niekoho obviňoval, tak to teda určite nie – sme tam, kde sme a musíme hľadieť dopredu. Ak by sme sa chceli baviť o tom, kto spravil chybu, to by aj tak nikam neviedlo. Nemalo by to žiadny význam a doplatila by na to nová generácia hráčov.

Nie je to tak dávno, čo ste skončili s hráčskou kariérou. Zmenil sa hokej?

Máločo je také dynamické ako náš šport. Neustále potrebujeme nasávať najnovšie trendy. Len si spomeňte, pred rokmi boli v kurze veľkí a statní chlapi, ktorí zvalcovali všetko, čo im prišlo do cesty. Len nedávno som videl mladých Kanaďanov, ktorí roky rokúce hrali maximálne agresívne a nečakali na nič iné, len ako vyvolať poriadnu bitku. Dnes sú organizovaní, skvele pracujú s hokejkami a všetky nehokejové prvky odstránili, aby nenarúšali svoj herný systém. Veru, nebude jednoduché dobehnúť ich. Ale čím viac sa im priblížime, tým lepšie.

A dá sa to vôbec s takou úzkou hráčskou základňou, akú má Slovensko?

Nepozerajme sa na to – veď vieme, že Kanaďania, Rusi či Američania sú skvelí. Sústreďme sa na seba. Odovzdajme chlapcom to najlepšie, čo je v nás a bude to dobré. Potrebujeme si znovu získať kredit a veľké víťazstvá a tituly ešte prídu. Nech to znie ako strašné klišé, ale aj tak to poviem: keď budeme držať spolu, určite sa pohneme vpred.

Vedeli ste už v závere kariéry, že raz budete trénerom?

Áno aj nie. S touto myšlienkou som začal koketovať po príchode do Brna. Najviac ma ovplyvnil svokor. Povedal mi: choď do školy, mám tušenie, že by z teba niečo mohlo byť. A tak som šiel. Stretol som veľa skvelých ľudí, od ktorých som sa učil – čerešničkou na torte bol napokon Craig Ramsay.

Róbert Petrovický.
Róbert Petrovický. Autor: Pravda, Ivan Majerský

Už na MS v Košiciach bolo vidieť, že sa vám s ním bude ťažko lúčiť. Považujete ho za trénerský vzor?

Tak, ako sa len dá. Veci dokáže vysvetliť s chladnou hlavou a s prístupom, že je nemožné ho neobdivovať.

Čo by ste z neho chceli mať ako tréner?

(smiech) Žeby všetko? Má neuveriteľnú trpezlivosť. Štýl, akým odpovedal na všetky naše otázky, ma absolútne dostal.

Ste s ním v kontakte?

Píšeme si. Po šampionáte som ho nechal odpočinúť si, ale postupne ho začínam zamestnávať rôznymi otázkami. Je to skvelý človek, ktorý nám veľmi pomohol.

Gratuloval vám aj k víťazstvám reprezentačnej dvadsiatky?

Isteže. Zápasy dokonca sledoval a ihneď so mnou rozoberal niektoré herné situácie. Chce nám aj naďalej pomáhať. Vážim si to.

Róbert Petrovický sa o hokeji radí aj so svojím...
Róbert Petrovický sa o hokeji radí aj so svojím svokrom Vladimírom Vůjtkom. Autor: Pravda, Ivan Majerský

A čo váš svokor? S ním sa bavíte viac o hokeji alebo skôr o obľúbenom tenise?

Záleží na situácii. Počas sezóny mi však zreferoval pár dôležitých informácií o slovenských hráčoch, ktorých sledoval vo Vítkoviciach.

Po poslednom zápase na MS v Košiciach ste vyzerali neuveriteľne sklamaný. Prešlo to už?

Bol to turnaj, kde všetko šlo veľmi rýchlo za sebou – boli sme rozbehnutí a náš hokej bola radosť sledovať. Aj preto bolo sklamanie obrovské. Najviac to však na mňa doľahlo až mesiac po skončení šampionátu. Nábeh na nostalgiu som cítil, už keď som sa prišiel pozrieť do Bratislavy na semifinálové zápasy – raz som si pre istotu aj odskočil.

Ako ďaleko to mohli Slováci dotiahnuť?

Bolo to o jednej chybičke. Aj tá však patrí k hokeju. Ťažko polemizovať, kde sme až mohli skončiť – v Košiciach bola skvelá partia, ľudia fandili, škoda, že sme nedosiahli svoj cieľ.

Hráči vraveli, že to bola veľká lekcia. Čo ste si odtiaľ odniesli vy ako tréner?

Že plán musí dodržiavať všetkých 22 chalanov na striedačke. Hokej je tímová práca. Ale niekedy vie byť aj krutý.

Prinesie hokej v budúcnosti Slovákom viac radosti?

Máme šéfa, za ktorým stojí veľa ľudí. Chceme byť tím a túto synergiu preniesť aj na ľad. Keď budú hráči vidieť, že aj v kanceláriách sa pracuje súdržne a progresívne, táto atmosféra sa ľahko prenesie aj do šatne. Miro Šatan vyslal prvý signál, poďme ho šíriť ďalej a pohneme sa.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#slovenskí hokejisti do 20 rokov #slovenskí hokejisti #Róbert Petrovický
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku