Stanleyho pohár? Chvíľa, keď v šatni plačú tvrdí chlapi

01.04.2019 05:00

Nikdy nebol hviezdou rangu Petra Šťastného, nestrelil toľko gólov ako Marián Hossa, neodohral takú porciu zápasov ako Zdeno Chára. Ani sa im výraznejšie nepriblížil. Jeden primát mu však nik nevezme. Košičan Jiří Bicek (40) sa stal pred šestnástimi rokmi prvým Slovákom, ktorý získal slávny Stanleyho pohár.

Takto dvíhal Jiří Bicek v Košiciach nad hlavu...
Takto dvíhal Jiří Bicek v Košiciach nad hlavu Stanleyho pohár. Autor: TASR, Milan Kapusta

„Keď ostal pohár vo Viedni a oznámili mi, že na Slovensko priletí až na druhý deň, bolo to nepríjemné. Neprial by som nikomu postaviť sa pred 15-tisíc ľudí a povedať im, že čakajú zbytočne. Teraz sa na tom smejem, ale vtedy to veru vtipné nebolo,“ priznáva krídelník, ktorý si v zámorí odkrútil sedem sezón, v NHL odohral 62 stretnutí v základnej časti a 7 v play off.

Pamätáte si ešte, aký ťažký je Stanleyho pohár?

Už nie (smiech). Rozhodne nie je ľahký, to dobre viem. No v eufórii, keď uspejete vo finále NHL, by ste dvihli hocičo.

Tak prezraďte, aké náročné je dostať sa do situácie, že ho môžete dvihnúť nad hlavu.

Sezóna, keď som získal Stanleyho pohár, bola výnimočná. Konečne som sa dostal napevno do tímu. Okrem prvého mesiaca som strávil u Devils celú základnú časť a potom som si zahral aj v play off. Vrátane štyroch finálových zápasov.

Verili ste, že nastúpite aj v play off?

Spočiatku som bol mimo zostavy a nastúpil som až na rozhodujúci siedmy zápas konferenčného finále v Ottawe. Uspeli sme a následne som dostal príležitosť aj v štyroch dueloch o Stanleyho pohár. Po štyroch rokoch, ktoré som čakal na výraznejšie presadenie sa do NHL, to boli pre mňa silné emócie. Skúsenosť na nezaplatenie. Šancu som si veľmi vážil a že sme to navyše dotiahli do víťazného konca, to bolo úžasné.

Ako prišlo k vášmu nasadeniu do siedmeho zápasu konferenčného finále?

Play off v NHL je dlhé a mnohí chalani hrajú na hrane. Ráno na rozkorčuľovaní prišiel Turner Stevenson za trénerom Patom Burnsom, že už nemôže. Celý čas som trénoval s tímom, chodil na každý trip a zaberal s kondičným trénerom, otcom Pavla Bureho. Hlavný kouč prišiel za mnou, či som pripravený nastúpiť. So širokým úsmevom som odvetil, že samozrejme, lebo som nevedel, že Stevenson nemôže hrať.

Následne sa dostavila tréma?

Keď mi povedal, že som v zostave na večer, nebolo mi všetko jedno. Boli sme krôčik od veľkého finále a ja som nehral zápas už niekoľko týždňov. Bol to zvláštny pocit. Krvi by sa vo mne vtedy nik nedorezal. No prvotný strach rýchlo opadol. Príprava na zápas už bola normálna.

Kto vám pomohol uvoľniť sa?

Mal som šťastie, že som bol v šatni so skvelými hráčmi, ktorí ma podržali. Vedľa mňa sedel Joe Nieuwendyk. Tri minúty pred zápasom sa ma spýtal, či sa bojím. Priznal som sa a on reagoval, že si z toho nemám nič robiť, že sa bojí aj on. Vtedy zo mňa všetko spadlo. Uvedomil som si, že pred takýmto stretnutím musí mať zdravý strach a rešpekt každý.

Pamätáte si priebeh finále?

Jasné. V poslednom siedmom stretnutí som už nehral. Nastúpil som len v úvodných štyroch. Prvé dva domáce zápasy sme vyhrali a už sme premýšľali, či nezvládneme finále na nulu. No v Anaheime vládol obrovský ošiaľ, brankár Giguere chytal vynikajúco a zrazu bolo vyrovnané. Do zostavy sa potom vrátil Stevenson a ja som finále dopozeral z tribúny.

Netrpeli ste tam?

Samozrejme. Počas play off sa ešte viac utuží kolektív. Tvoríte rodinu. Ani sa mi nchcelo veriť, ako blízko sme k Stanleyho poháru. Sledovať zápasy opäť z tribúny bolo náročné, no nik z nás nepochyboval, že uspejeme. To bolo najdôležitejšie.

Vráťme sa k prvej otázke – bolo ľahšie dvihnúť pohár priamo na ľade alebo o dva mesiace v Košiciach?

To sa nedá porovnávať. Boli to úplne rozdielne pocity. Eufória priamo pri zisku Stanleyho pohára je neporovnateľne vyššia, ako keď vám ho neskôr prinesú domov. V Jersey bolo všetko spontánne. Celý štadión bol hore nohami a začala sa obrovská šou. Kým prišiel za mnou do Košíc, eufória opadla, myšlienky sa mi upratali. Upokojil som sa. Bolo to viac o organizačných veciach a starostiach (smiech). Keď na ľade vidíte, ako majú vaši takmer 40-roční spoluhráči v očiach slzy, sú to veľmi emotívne chvíle.

Keď po prvý raz uspel vo finále Marián Hossa, dvihol pohár nad hlavu hneď druhý. Vy ste si museli asi chvíľku počkať…

Samozrejme. Marián bol v inej pozícii. V NHL pôsobil už veľa rokov, patril medzi top hráčov ligy a všetci vedeli, ako veľmi po Stanleyho pohári túžil. Dvakrát mu tesne unikol. Aj na jeho príklade vidieť, že človek musí byť v správnom čase na správnom mieste. Nie nadarmo sa hovorí, že Stanleyho pohár patrí medzi trofeje, ktoré je najťažšie vyhrať. Ja som bol mladé ucho, len som sa všetko učil od top hráčov. Fungovala tímová hierarchia, takže som si pár minút počkal.

Jiří Bicek v drese New Jersey pred brankárom...
Jiří Bicek v drese New Jersey pred brankárom Colorada Patrickom Royom. Autor: TASR/AP, DAVID ZALUBOWSKI

Slávna trofej zavítala za vami do Košíc s jednodňovým meškaním. Čo ste vtedy prežívali?

Ja som ju už videl a vedel som, že príde (smiech). Nikdy sa nestalo, že by pohár za niektorým hráčom neprišiel. Strážcovia mali vtedy vo Viedni minimálny čas na prestup a Stanleyho pohár akosi ostal bokom. Na letisku nevedeli o čo ide a povedali si, že tá veľká krabica priletí do Košíc na druhý deň. Nevedeli, že na námestí je 15-tisíc ľudí, ktorí naň čakajú. Skúšali sme to vybaviť, ale vtedy lietalo z Viedne do Prahy jedno lietadlo denne. Nedalo sa s tým pohnúť. Musel som ísť na pódium a povedať ľuďom, že pohár príde na druhý deň. Neprial by som to nikomu. Bolo mi ich ľúto, prišli z rôznych kútov Slovenska.

Aj na druhý deň prišlo toľko ľudí?

Už menej, no aj tak veľa. Odhady hovorili o ôsmich tisícoch. Prvý deň bola plná Hlavná ulica, na druhý deň tak do trištvrte. Teraz sa smejem, ale vtedy mi do smiechu nebolo. Snažil som sa dať ľuďom možnosť, aby videli pohár zblízka, mohli sa s ním odfotiť, chytiť ho. Záujem bol obrovský, keďže bol na Slovensku prvý raz a nikto nevedel, či sem ešte niekedy príde.

Čo ste si naservírovali do pohára?

Nič som z neho nejedol ani nepil. Vôbec som nad tým nepremýšľal. Skôr som ho chcel priblížiť čo najväčšiemu počtu ľudí a potom si ho užiť v kruhu najbližších. Zašli sme aj na onkológiu. Jeden chlapček – veľký fanúšik hokeja – tam ležal. Rozhodli sme sa, že ho ukážeme jemu aj ostatným deťom. Bolo to emotívne a som rád, že sme tam boli. Aj teraz, keď si na to spomeniem, roztrasie sa mi hlas. To, že sme im pri ich náročnom boji so zákernou chorobou aspoň na chvíľu vyčarili úsmev, bolo nezabudnuteľné.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

#autographedpuck #jiribicek #newjerseydevils #nhl #stanleycupchampions

Príspevok, ktorý zdieľa hokej-puky.cz (@hokej_puky),

Do zámoria ste odišli hneď po drafte. Zvykli ste si rýchlo?

Mal som osemnásť a moja angličtina nebola práve na najvyššej úrovni. Keď teraz pracujem s mladými chalanmi, stále ich nabádam, aby cudzí jazyk nezanedbávali. Potom je ľahšie sa udomácniť v AHL či NHL. Po príchode sa ma v hoteli ujal Krzysztof Oliwa, bitkár z Poľska. On jediný mi ako-tak rozumel, keď som hovoril po slovensky. Snažil sa so mnou rozprávať po anglicky a za tri mesiace som sa natoľko zdokonalil, že som už mohol komunikovať a rozumel som trénerom aj manažérom. Bola to skvelá škola života.

Vo februári 2001 ste prvý raz dostali šancu v NHL a hneď v prvom stretnutí ste strelili gól. Pamätáte si ho?

Že či. Dostal som puk na červenú, prešiel som do tretiny, urobil kľučku od mantinelu na stred a vystrelil som. Brankár Toronta Curtis Joseph vyrazil puk medzi kruhy, ja som preskočil obrancov a dorážku mu poslal pomedzi betóny. Puk mi zobral kapitán Scott Stevens. Mal som 22 rokov, bola to paráda.

Ako ste sa pripravovali na prvý duel?

Musel som si na šancu počkať. Na farme som viac ako tri roky spoznával iný hokej aj svet. Neľutujem ani jeden deň, ktorý som tam strávil. Trikrát po sebe ma poslali z kempu dole ako posledného hráča. Musel som sa otriasť a ďalej makať. V ten deň ma tréner na farme stiahol z tréningu a poslal domov pobaliť si veci. Keď som prišiel, ujali sa ma super chlapi Stevens, Eliáš a Sýkora. Spolu s Niedermayerom ma zobrali na večeru a porozprávali sme sa, čo ma čaká. Nastúpil som v prvej päťke s Holíkom a Brylinom. Keď začal celý štadión spievať kanadskú hymnu a oproti sebe som videl Matsa Sundina, zamávalo to so mnou. No chalani mi pomohli. Nakoniec som dal gól a vyhrali sme 2:0. Vidíš, večera pomohla, vravel mi Stevens.

S akou najväčšou hviezdou ste si zahrali?

New Jersey bolo top mužstvo ligy s množstvom vynikajúcich hokejistov. Stevens, Brodeur, Mogiľnij, Larionov, Rafalski, Niedermayer, Eliáš, Sýkora, Holík či Nieuwendyk. Čo meno, to pojem. Ťažko vybrať najväčšiu hviezdu, ale najviac mi dal Igor Larionov v mojej poslednej sezóne v NHL. Trávili sme spolu nejaký voľný čas a bývali aj na izbe počas zápasov u súperov. Bol nielen top hráč, ale aj obrovská osobnosť v bežnom živote. Veľmi inteligentný chlap. Naše rozhovory som si užíval.

Jiří Bicek (vpravo) a Vladimír Dravecký počas...
Jiří Bicek (vpravo) a Vladimír Dravecký počas reprezentačného zrazu v roku 2006. Autor: SITA, Tomáš Benedikovič

Debatovali ste po anglicky alebo rusko-slovensky?

Samozrejme, že po anglicky. Ale keď sme vtipkovali alebo sme si dali pohár vínka u neho doma pri večeri, padli aj ruské alebo rusko-slovenské slová.

Rád si na tie časy zaspomínate?

Nie som typ, ktorý by chodil po meste a rozprával príhody len tak. Ale keď sa niekto pýta alebo debatujeme s kamarátmi na chate či pri pive, aké to vtedy bolo, je vždy príjemné vrátiť sa v myšlienkach späť. Vždy opakujem, že najvzácnejšie sú skúsenosti a možnosť vidieť najlepších hráčov sveta, ako sa každý deň chystali na zápasy.

Prečo ste sa po výluke v sezóne 2004/05 už nevrátili späť do zámoria?

Po zisku Stanleyho pohára som podpísal jednocestnú zmluvu na dva roky. Prvý som odohral za Jersey, počas výluky som pôsobil doma v Košiciach. V lete sa rokovania ťahali, klub prechádzal výraznou obmenou. V zámorí som strávil sedem sezón a povedal som si – stačilo. Prišla ponuka hrať vo Švédsku, prijal som ju a už som definitívne ostal v Európe. Nikdy som to neľutoval. Takto to malo byť, som spokojný, ako to vypálilo. V NHL som zažil krásne chvíle, no rovnako aj v Európe.

Kde v Európe ste sa cítili najlepšie?

Páčilo sa mi všade – vo Švédsku, Fínsku, Švajčiarsku aj v Čechách. Rád spomínam na pôsobenie v Jyväskylä. Pred koncom sezóny som musel z tímu odísť, lebo som mal kontrakt len na šesť mesiacov a potrebovali ma skôr, než sme pôvodne mysleli. Mužstvo nakoniec získalo titul a počas majstrovstiev sveta v Klotene ma spoluhráči a tréner, ktorý bol asistentom pri fínskej reprezentácii, pozvali na spoločnú večeru. Odovzdali mi tam zlatú medailu, hoci v play off som už za tím nehral. Krásne chvíle som zažil aj v Kladne po boku výnimočného kapitána Pateru a s päticou z NHL – Jágr, Plekanec, Tlustý, Kaberle, Židlický. S Košicami som získal dva tituly, kvôli nim som sa vrátil domov. Nakoniec to však celé skončilo, ako skončilo…

Zahrali ste si na dvoch seniorských MS – 1997 a 2009. Nemálilo sa vám?

Vo Fínsku sme boli spolu s Mariánom Hossom dvaja mladí osemnásťroční ucháni. Keď som pôsobil v zámorí, buď sme hrali play off na farme alebo si ma zobrali do prvého tímu Jersey. Šampionáty mi unikali, ale treba povedať, že v tej dobe mal slovenský tím viacerých hráčov, ktorí hrali prím v NHL. V reprezentácii bola obrovská konkurencia a ja som bol stále mladý. Do tímu som sa dostal až pre Švajčiarsko 2009, keď prišlo k väčšej obmene. Naše výsledky už mali – s výnimkou striebra v roku 2012 – klesajúcu tendenciu. Pamätám si prvý zápas s Maďarskom. Hneď v ňom sme si narobili stres a už sa to s nami viezlo.

Jiří Bicek v reprezentačnom drese v súboji s...
Jiří Bicek v reprezentačnom drese v súboji s Kanaďanom Stevenom Stamkosom na MS 2009. Autor: SITA/AP, Misha Japaridze

Čomu sa venujete momentálne?

Pred vyše rokom ma oslovili zo zväzu, že sa vytvára nové metodické oddelenie, ktoré sa bude zaoberať nastavením dlhodobého konceptu rozvoja mladých hráčov. Pod vedením Fína Jukku Tiikkaju. Stal som sa inštruktorom pre košický región.

Čo je vašou úlohou?

Inštruujem trénerov, komunikujem s nimi aj manažérmi klubov. Snažíme sa nastaviť koncept rozvoja hráčov v jednotlivých kluboch. Už viac rokov sa hovorilo, že nevychovávame mladých hráčov, nedostávajú priestor v lige a v reprezentácii máme málo hráčov zo silných súťaží. Teraz sa začalo pracovať. Robíme rôzne školenia, zlepšuje sa tréningový proces. Pokúšame sa o veci, ktoré pomôžu rozvoju hráčov aj ako ľudí. Veľa sa robí s psychológiu. Hovoril som, že by som po kariére chcel odovzdať skúsenosti ďalším generáciám a toto je jedna z vecí, ktoré ma oslovili. No potrebujeme trpezlivosť, lebo výsledky neuvidíme za deň ani mesiac. Prvé lastovičky sú v zmene tréningového procesu.

Venujete sa tomu na plný úväzok?

Áno, je toho dosť. Mám na starosti sedem klubov, veľa trénerov, čo značí veľa hodín na ľade s nimi. Sledujem ich tréningy a popri tom sa školím, chodím na rôzne semináre a prezentácie. Snažíme sa priblížiť ku krajinám, ktoré nám utiekli. Mnohí sa pýtajú, ako nám pomôže fínsky model. No nie je to tak, že Jukka len priniesol ich systém a my ho zavedieme. Všetko sa musí prispôsobiť slovenským podmienkam. Vytvárame niečo podobné, pričom do nášho systému vkladáme veci z top mládežníckych hokejových krajín.

TV Pravda: Šéf slovenského hokeja Martin Kohút pochvaľuje pripravenosť Bratislavy a Košíc pred blížiacimi sa MS na Slovensku

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Stanley Cup #Jiří Bicek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku