Po najnovšej kauze fejsbúkovej vzbury dvoch mladých hokejových reprezentantov – Martina Pospíšila a Miloša Fafráka proti trénerovi Ernestovi Bokrošovi na nedávnom svetovom šampionáte dvadsaťročných vyvstáva otázka, ako ďalej s centralizovanou prípravou hokejovej dvadsiatky. Má ešte zmysel alebo je načase nájsť iný model prípravy – prípadne iného trénera?
Pozitívna chémia – predpoklad úspechu
Jozef Frühauf, jeden z autorov projektu slovenskej dvadsiatky, dlhoročný znalec mládežníckeho hokeja, generálny manažér reprezentácie na viacerých svetových šampionátoch do 18 a 20 rokov pripomína, že pôvodný zámer bol trochu iný.
"Mali vzniknúť štyri centrá, dve na strednom Slovensku, po jednom na západnom a východnom. Napokon sme utvorili jedno pre dvadsiatku. Uvažovali sme: keď máme približne desať hráčov v zámorí, kde hrajú v kvalitných súťažiach, tak nachystáme doma podmienky pre ďalších dvadsať mladíkov, aby mali tréneri z čoho vyberať.
Dvadsiatka začala pôsobiť v Púchove, potom sa presunula do Bratislavy, v súčasnosti funguje v Piešťanoch. Má tam utvorené naozaj kvalitné zázemie na prípravu so všetkým, čo s ňou súvisí. Nie je to totiž len o trénovaní, na úrovni je aj stravovanie, ubytovanie i regenerácia," vraví bývalý šéftréner mládeže na hokejovom zväze.
Foto: Vivanta/Peter Jesenský
Vieme: dvadsiatka za 12 rokov pôsobenia projektu priniesla pred štyrmi rokmi pod vedením Ernesta Bokroša bronz, skončila aj štvrtá – a vždy sa udržala medzi elitou. Na to stačí vyhrať v základnej skupine väčšinou jeden zápas, čo je aj aktuálny prípad.
Kde sa podľa Frühaufa stala chyba, že dvaja hráči po skončení tohtoročného šampionátu verejne kritizovali trénera?
"K tomu, kde sa stala chyba, čo sa v kolektíve udialo, sa vyjadriť nemôžem. Nepoznám podrobnosti, nebol som tam. S Ernestom Bokrošom sme spolu na nijakom šampionáte neboli. Poznám ho len ako kouča. Patrí k impulzívnejším, horkokrvnejším, dosiahol úspechy v kluboch i v reprezentácii. Zažil som aj takých, ktorí hádzali po hráčoch fľašky, ale to nehovorím o Bokrošovi. Z vlastných skúseností viem, že nie je dobré, keď je tréner veľký demokrat, ale ani keď používa len bič. Funguje to len dočasne, potom začnú byť hráči imúnni.
Ono nie je jednoduché viesť mladíkov tri týždne 24 hodín denne. Niektorí beťári vedia zneužiť situáciu, ak im ide tréner po ruke. Dôležité je nájsť správnu mieru. Je dobré, keď počúvate ich hudbu, hovoríte ich rétorikou, ste ako jeden z nich. Musí to však mať mantinely, za ktoré sa nesmie ísť.
Keď je v tíme pozitívna chémia, je to jeden z predpokladov úspechu. Jeden český kolega mi dal radu, ktorá sa v praxi osvedčila: Keď to tímu ide, veľmi doň nezasahuj. Zasiahni, keď to prestane ísť. V osemnástke i v dvadsiatke sme mali úspechy, keď zachytali brankári: spomeniem Lašáka, Haláka, Janusa a Godlu," pripomína.
Dôležitá je aj diplomacia
Je veľký rozdiel medzi hokejom osemnásťročných a dvadsaťročných?
„Je. Dvadsaťroční hráči už hrajú seniorský hokej, viac sa dodržiavajú systémové veci. Osemnásťročným sa ešte toleruje nejaká kľučka navyše. Osemnástka pod vedením trénera Norberta Javorčíka na nedávnom svetovom šampionáte v Poprade hrala na užšom klzisku útočný agresívny hokej, dvadsiatka sa viac sústredila na vykrývanie stredného pásma a obranu. Ono je to vždy o tom, akých hráčov má tréner k dispozícii.“
Frühaufa prekvapilo, že vo výprave v Kanade nebol nik z vedenia hokejového zväzu. „V minulosti cestoval s dvadsiatkou člen výkonného výboru zodpovedný za mládež, spomeniem Dara Rusnáka alebo Roba Švehlu. Boli to hokejové osobnosti, rešpektované aj v zahraničí. Na šampionátoch sa riešia aj diplomatické záležitosti, dajú sa dohodnúť zápasy, je dôležité myslieť aj na takéto súvislosti.“