Kapitán hokejovej reprezentácie do 18 rokov Martin Fehérváry (17) mal po štvrtkovej štvrťfinálovej prehre s Ruskom (2:3 pp) zmiešané pocity. „Medailový cieľ sme nesplnili, ale hlavy máme vztýčené,“ vraví jeden z viacerých slovenských ašpirantov na budúcoročný draft NHL.
Čo cítite po trpkom vyradení?
Ťažko sa mi hľadajú slová. Sme veľmi smutní. V každom zápase sme išli na hranicu svojich možností a s každým z favoritov sme až do konca bojovali o víťazstvo.
Je to vaša najťažšia prehra v kariére?
Jednoznačne. Prehry však posúvajú vpred. Každý jeden z nás odovzdal na ľade maximum a zapôsobil na fanúšikov i hokejovú verejnosť. Dúfam, že sa chalani uchytia aj v zahraničí.
Veríte, že sa vaše i mená spoluhráčov objavia v notesoch viac ako dvoch stoviek skautov?
Určite áno. Najdôležitejšie bolo hrať tímovo a to sa nám darilo. Vďaka tomu si experti určite všimli aj jednotlivcov.
Máte ťažké srdce na rozhodcov, ktorí neuznali gól Michala Ivana z 57. minúty, znamenajúci priebežné vedenie nad Ruskom 3:2?
Situáciu som nevidel, ťažko sa k nej vracať. Hlavný rozhodca ju konzultoval s videorozhodcom a gól napokon neuznal. Napriek tomu to s nami nezamávalo a snažili sme sa skórovať regulérne. Je škoda, že to nevyšlo, šance sme na to mali.
Snažili ste sa spoluhráčom po prehre zdvihnúť náladu?
Hovoril som im niečo po prvej i druhej tretine, hecovali sme sa všetci navzájom. Po prehre som veľa nerozprával, bolesť musí trochu vyprchať. Túžba vyhrať a postúpiť bola obrovská, ale niečo tomu chýbalo…
Kúsok šťastia?
Áno, ale mohli sme mu ísť ešte viac naproti. Napríklad väčším clonením pred bránkou.
Aj napriek prehre reagovalo publikum pozitívne. Ako ste to vnímali?
Je to najväčší zážitok v mojom živote, niečo neopísateľné. Mal som zimomriavky po celom tele. Doprial by som každému hráčovi, aby niečo také zažil. Je to príjemná náplasť na smútok, ktorý prežívame. Pred šampionátom som tajne dúfal, že príde množstvo fanúšikov. Ošiaľ, ktorý sme spôsobili, som však nečakal. Nikdy som niečo také nezažil. V mene celého mužstva sa chcem divákom poďakovať. Spolu s partiou, ktorú sme vytvorili, je ich povzbudzovanie najkrajším zážitkom.
Predšampionátový cieľ – získať medailu – ste nesplnili. Ako hodnotíte majstrovstvá sveta?
Mali sme na to, aby sme si zahrali o medaily. Žiaľ, nepodarilo sa nám to. Hokej sa hrá na víťazstvá, nie na peknú hru. Aj napriek tomu si však myslím, že môžeme mať vztýčené hlavy. Je to obrovská skúsenosť pre každého z nás. Dali sme do toho všetko a diváci nám to vrátili skvelou energiou. Zahrať si na šampionáte pred domácim publikom bolo skvelé. Je to úplne niečo iné ako v klube. Reprezentácia je najvyšší level, nedá sa to s ničím porovnať. Som ešte plný emócií, ťažko sa mi turnaj hodnotí. Faktom však je, že sme nedosiahli na vysnívanú métu. Z tohto hľadiska je naše vysvedčenie nedostatočné.
Prevládajú skôr pocity sklamania z vyradenia alebo radosti z hokejového ošiaľu, ktorý ste spôsobili?
Ani jedno, ani druhé. Je to vyrovnané. Som sklamaný, lebo sme prehrali vo štvrťfinále. Na druhej strane mám radosť, že sme znovu pobláznili slovenský hokejový národ. Všade naokolo sú pozitívne ohlasy. Spomínam si na olympiádu 2010 vo Vancouvri, ktorú som ako chlapec sledoval. Vidím tam viaceré spojitosti. Aj vtedy od partie okolo Pavla Demitru nikto nečakal, že bude bojovať o medaily s veľmocami svetového hokeja. Niečo podobné sme chceli dosiahnuť aj my, ale nevyšlo to.
Koho považujete za najväčšieho ašpiranta na zlato?
Pre mňa sú favoritom Američania. Chceli sme sa im vyhnúť vo štvrťfinále, majú kvalitné mužstvo. Nečaká ich však nič jednoduché.