„Ak nám vedenie sľúbilo odmeny a slovo nedodržalo, ozval som sa. Nie za seba – za mužstvo. Z duše som nemal rád, keď sa chcel na náš úkor niekto obohacovať. Stávalo sa,“ prízvukuje aj po rokoch. Keby si niekedy radšej zahryzol do jazyka, mohol sa vyhnúť problémom, ktoré si otvorenosťou spôsobil. A určite by mal aj viac štartov v reprezentácii i medailí.
„Práve že som si do jazyka hrýzol až-až. Keď som videl, že ma niekto chce dobehnúť, tak som si vždy povedal svoje. Musel som byť aspoň o dvadsať percent lepší ako hráči, ktorí boli v strane a cestu do reprezentácie mali ľahšiu,“ vraví hokejový majster sveta z roku 1972. Skalopevný pravý obranca patril medzi najlepších vo vtedajšej federálnej lige. Pred vlastnou bránkou čistil priestor ako málokto, v súbojoch by neuhol ani bratovi. Keď hrať, tak na doraz, keď oslavovať, tak naplno.
Pred štyridsiatimi rokmi zažil najväčšiu hokejovú slávu – bol členom zlatého tímu, ktorý v zlatej Prahe získal titul. Dnes večer si tie chvíle s bývalými spoluhráčmi opäť pripomenie. V prvej prestávke zápasu Česko – Slovensko vyjdú na ľad viacerí majstri sveta. Opäť zožnú potlesk.
„Potešilo ma, že Pražáci na mňa nezabudli. Pri spomienke na triumf vždy ďakujem najmä svojim rodičom. Za to, že ma viedli k športovaniu a podporovali v hokeji. Potom už záležalo na mne, či obstojím,“ pripomína. S Rudolfom Tajcnárom utvoril v Slovane i v reprezentácii rešpektovanú obrannú dvojicu.
„Žiaľ, ubúda nás. Na niektorých budeme spomínať už len v minulom čase. Nie sú už medzi nami: Rudo, Vlado Dzurilla, Oldo Machač, Ivan Hlinka… Škoda, že zdravotné problémy nedovolia prísť Jardovi Holíkovi. Nežije už ani tréner Jaroslav Pitner. Vážil som si ho. Prísny chlap, no férový. Ale zasa – viacerých chlapov zo zlatého mužstva som dlho nevidel. Z českých spoluhráčov som mal najbližšie k hráčom z Pardubíc – Vladimírovi Martincovi, Bohušovi Šťastnému, Pepovi Palečkovi. Vo februári sme sa stretli v Hustopečiach, ale len šiesti.“
Vedel zahrať aj v útoku, tam vlastne začínal. „Spolu sme hrali traja Milanovia: Mrukvia, Lano a ja. Neskôr som hrával s Nedomanským a Grandtnerom. V jednom zápase juniorskej reprezentácie sa zranili dvaja obrancovia, tak sa tréner pýtal, kto bude hrať vzadu. Šiel som.“
V reprezentácii boli popri Tajcnárovi jeho partneri v obrane Josef Horešovský i Karel Vohralík. ,,Skúšali ma aj s Honzom Suchým, no obaja sme radi aj útočili, a tak nás rozdelili."
Na zlatom svetovom šampionáte 1972 kryl chrbát útoku Nedomanský, Kochta, Paleček alebo Haas. „V dôležitom zápase proti Sovietom som hral poloútočníka. Narúšal som kombinácie chýrneho útoku Michajlov, Petrov, Charlamov. Nesmeli mať čas na ich presnú hru.“
Ktoré oslavy boli náročnejšie – svetového zlata s reprezentáciou alebo federálneho titulu so Slovanom v roku 1979? „Obe stáli za to. Trvali pár dní. Keď sme dooslavovali titul majstrov sveta v Průhoniciach, presunuli sme sa s Rudom na tri-štyri dni do Prahy. Nemuseli sme sa nikam ponáhľať. A ani teraz sa nebudem. Z Prahy pôjdem do Písku navštíviť sestru. Vrátim sa v nedeľu,“ hovorí člen Siene slávy slovenského hokeja.
Hokej stále sleduje, niekedy najradšej v televízii v záhradke na Zlatých pieskoch. „Tam si najlepšie oddýchnem. Keď sa vrátim, susedom porozprávam zážitky z Prahy.“