Daždivé počasie v Jaroslavli akoby ešte viac priťažilo situácii. Kompletná výprava slovenského tímu sa vybrala na neďaleký cintorín, kde je pochovaných viacero hráčov a členov tímu Lokomotivu. Branko Radivojevič s Marcelom Hossom priniesli k pomníkom spomienkový veniec.
„Na pohreb som nemohol prísť, a tak som rád, že som sem teraz mohol prísť a môžem si uctiť pamiatku zosnulých hokejistov. Stále je to veľmi čerstvé, nie je to ani rok. Z toho tímu som poznal veľa hráčov, či už Čechov, ale aj Rusov, no hlavne Paľa… Musíme sa s tým vysporiadať, treba sa pozerať dopredu, veď napokon, život ide ďalej…,“ len ťažko hľadal slová Martin Cibák.
Hráči a členovia slovenského tímu pálili na hroboch sviečky, za obete katastrofy sa v duchu modlili a spomínali na zosnulých hokejistov.
Asi najťažšie znášal spomienku tréner Vladimír Vůjtek, ktorý takmer tri roky pôsobil v Jaroslavli ako hlavný kouč tamojšieho Lokomotivu. Vůjtek sa bol s obeťami tragédie rozlúčiť už na septembrových obradoch. „Vtedy to bolo živé, bolo to oveľa silnejšie. Keď som videl svojich kamarátov na tých fotkách… Je mi ťažko,“ vyznal sa dojatý Vůjtek.
Tragédia Lokomotivu sa stala po tom, čo piloti nezvládli štartovací manéver a nedokázali lietadlo Jak-42 zdvihnúť do dostatočnej letovej výšky. Lietadlo spadlo na breh rieky Tunošna, kde sa rozlomilo na dve časti. Katastrofu prežil jediný človek – palubný inžinier Alexander Sizov. Zahynulo pri nej 44 členov posádky, medzi nimi bol aj kapitán slovenskej reprezentácie Pavol Demitra.
