Rázusova aj Považská, obe ulice, čo vedú k štadiónu, polícia od rána uzatvorila pre dopravu. A z oboch strán sa vytvorili dlhočizné zástupy čakajúcich, dlhé desiatky metrov. Tie sa nekrátili ani s pribúdajúcim časom. Ľudia pomaličky vchádzali dnu, kde na malom pódiu na ľadovej ploche bola vystavená rakva s telesnými pozostatkami Pavla Demitru. K nej položili kvety, poklonili sa či prežehnali, a už prichádzali ďalší a ďalší…
„Takúto situáciu som v Trenčíne ešte nezažil, to ani za komunistov. Prvý máj nebol taký plný, ako je teraz 15. september,“ povedal pri odchode z rozlúčky 69-ročný Miroslav Šuba z Trenčína. Vraví, že je hokejovým fanúšikom odmalička, podľa neho človek nemôže byť Trenčanom a nežiť hokejom. Prišiel sa rozlúčiť s človekom, ktorého poznal a ktorého mal rád.
„Škoda takého človeka, takého už Trenčín nebude mať, ako bol on. Som si istý, že by Dukle veľmi pomohol ako funkcionár, určite by sa sem vrátil,“ dodal Miroslav Šuba.
V trenčianskych uliciach bolo máloktorého vidieť v inom oblečení ako čiernom. Iba ak v hokejovom drese. Prichádzali väčšinou mladí ľudia, ale aj tí skôr narodení, prichádzali celé rodiny, aj skupiny zo vzdialených miest. Trnavskí hokejoví priaznivci prišli dokonca oblečení v špeciálnych tričkách, ktoré si dali zhotoviť na túto príležitosť. Bola na nich fotografia Pavla Demitru, dátumy jeho narodenia a smrti a výrazné číslo 38, ktoré nosil na drese.
Foto: TASR
„Sme partia, čo spolu chodievame na hokej, mali sme Demitru veľmi radi. Jeden z našej partie sa s ním dobre poznal aj osobne, mali ísť spolu na večeru, osláviť kamarátove 40. narodeniny. To už sa nikdy neuskutoční… Bol to veľmi dobrý človek, takého naozaj zriedka nájdete na svete, každému s radosťou pomohol, myslím si, že pre slovenský národ spravil toľko, čo máloktorý človek,“ hovorí o Demitrovi jeden z trnavských fanúšikov Marek Lopoš.
Niektorí prichádzali peši, iných privážali autobusy kyvadlovej dopravy zo záchytných parkovísk. Tieto autobusy, označené Demitrovou fotkou a nápisom Rozlúčka, vozili ľudí zadarmo. Na každej križovatke stáli policajti, na každom kroku bolo vidieť odstavené policajné motocykle a autá. V pohotovosti bolo aj kvetinárstvo v blízkosti štadióna, ľudia sa tu zastavovali a kupovali kytičky, aby ich mohli položiť k truhle slávneho hokejistu.
„Keby nebola rozlúčka, nemala by som otvorené, cez voľný deň uprostred týždňa by to nemalo význam,“ povedala kvetinárka.
Pred zimným štadiónom bola umiestnená veľkoplošná obrazovka. Na nej sa striedal priamy prenos z rozlúčky so zábermi, ktoré pripomínali športové úspechy a súkromný život Pavla Demitru.
„Nechodím na hokejové zápasy na štadión, pozerám ich doma v televízii. Demitru som vnímal ako veľmi dobrého hokejistu a človeka s národným cítením. Pamätať si budem ten jeho nádherný nájazd, keď vlani na olympiáde dal víťazný gól v zápase s Ruskom. Na ten si spomeniem vždy, keď sa hovorí o Demitrovi,“ hovorí Miroslav Maslák, ktorý prišiel na rozlúčku z Považskej Bystrice.
„Som veľkým hokejovým fanúšikom, ale okrem toho pracujem s Demitrovým strýkom, takže ho nepoznám len ako hokejistu. Pre mňa zostane v pamäti zapísaný tým, aký bol človek. Mal svoje čaro, mal srdce, to by mal mať každý človek, ale v skutočnosti je takých málo,“ dodala Jana Skovajsová z Novej Dubnice.
Mladí dubnickí hokejisti sa prišli pokloniť svojmu rodákovi
Oblečení v hokejových dresoch sa prišli rozlúčiť so svojím rodákom a veľkým vzorom žiacki hokejisti zo Základnej školy Centrum II. v Dubnici nad Váhom. Hneď ako odohrali zápas na štadióne Mariána Gáborík sa pobrali peši na susedný zimný štadión trenčianskej Dukly. V Dubnici sa Demitra narodil, a tu sa zrodil aj ako hokejista.
Sprievod začínajúcich hokejistov, ôsmakov, niesol okrem veľkého venca aj fotografiu Pavla Demitru. Na zadnej strane zarámovanej fotografie boli podpisy všetkých žiakov tejto školy a aj časť návrhu na jej premenovanie na Základnú školu Pavla Demitru.
„Sme športová škola, čo má triedy zamerané na hokej, u nás okrem Paľa Demitru vyrastal tiež Tomáš Tatar, Mário Bližňák a Ivan Baranka. My Dubničania si Demitru pamätáme ako malého chlapca, aj to, ako vyrastal. Jeho otec bol výborný futbalista, bola to športová rodina. Keď sme sa dozvedeli tú smutnú správu, pripravili sme ešte v deň jeho úmrtia kondolenčnú knihu a smútočné parte. Na druhý deň neprichádzali deti do školy s tým veselým džavotom, ako to bývalo po iné dni, prichádzali smutní. Priniesli si zarámované obrázky Paľka Demitru, priniesli aj sviečky, zapálili sme ich,“ vraví riaditeľ ZŠ Centrum II. v Dubnici nad Váhom Ferdinand Brunovský.
Túto atmosféru prežíva škola doteraz. Včera neboli dubnickí hokejisti vo svojej forme, smútok sa prejavil aj na výkonoch, prehrali dvojciferným rozdielom… Žiaci cestujú do Trenčína pravidelne, trénujú tu a hrajú aj zápasy. Momentálne má totiž Dubnica nad Váhom ťažkosti s vlastným zimným štadiónom, ktorý sa renovuje. Na tento čas ich prichýlil štadión Demitrovho dobrého priateľa Mariána Gáboríka, ktorý sa nachádza kúsok od zimného štadióna Dukly Trenčín. Tu, na mieste rozlúčky, položili veniec aj Demitrovu fotografiu ako posledný pozdrav jeho základnej školy.
Foto: Milan Kráľ
„Bola to veľká pocta, že som mohol niesť na rozlúčku s Demitrom jeho fotografiu. Demitru si navždy zapamätám, ako hral na posledných majstrovstvách sveta. Chcel by som byť takým hokejistom ako bol on,“ povedal po rozlúčke ôsmak Aďo Baláž, ktorý hráva hokej štyri roky.
Kapitán žiackeho družstva Krištof Danko vraví, že by bol rád, keby sa ich škola v budúcnosti volala po Paľovi Demitrovi, a nielen preto, že bol jej žiakom.
„Pavol Demitra je pre mňa veľkým vzorom. Budem si vždy pamätať chvíľu, keď dal na zimnej olympiáde Rusom náš víťazný gól,“ lúči sa s reprezentačným kapitánom začínajúci hokejista.