„Veľké veci sa dajú poskladať aj z maličkostí, no musia do seba zapasovať,“ odpovedá 64-ročný uznávaný tréner na otázku, aká hokejová filozofia je mu blízka. „Filozofia je silné slovo, hokej je v zásade jednoduchá hra. Dôležité je všetko v nej skĺbiť. Len tak môže fungovať súhra,“ zdôrazní.
Silná väzba s Trenčínom
Jeden z najúspešnejších klubových trénerov v Česku, ktorého si, podobne ako Miloša Říhu, viac vážia v Rusku než doma, má blízko i k slovenskému hokeju.
„V Trenčíne som odohral štyri sezóny, z toho dve počas základnej vojenskej služby. Veľmi rád na to spomínam, trénoval nás Rudko Potsch, Kamil Svojše. Prežil som tam krásne roky.“
S Trenčínom ho spája i silná rodinná väzba a najsilnejšie azda vnúčatá: dcéra Šárka je manželkou Róberta Petrovického, majstra sveta z Göteborgu 2002, ešte nedávno slovenského reprezentanta. Hokej spojil dve rodiny, ktoré ním žili i žijú denno-denne. Syn Vladimír reprezentoval Česko, v súčasnosti je hráčsky agent.
Na čo siahal Vůjtek starší v českej extralige, dočkal sa – v ruskej. Nie každý je doma prorokom, no keď odchádzal za prvým zahraničným angažmánom, viacerí sa čudovali, že dáva prednosť ruskej neistote a nevypočítateľnosti pred známymi domácimi pomermi. S Vítkovicami i Zlínom postúpil do finále, ale titul nezískal. Možno aj preto ho vábila cudzina.
Do Jaroslavľa prišiel pred desiatimi rokmi ako nie veľmi známy kouč, no po dvoch sezónach jeho meno poznal v krajine každý, kto sa len trošičku zaujímal o hokej. Nielenže získal titul, čo sa považovalo za prekvapenie, ale ho aj obhájil! V Jaroslavli ho nosili na rukách – a nielen obrazne. Stal sa jednou z hokejových ikon. Dvakrát pozlátenou.
Lámal železné zvyky
Pritom začiatok v novom klube na veľký úspech nenasvedčoval. Jaroslavľu sa v príprave nedarilo. Mužstvo po prehre šlo neúspech spláchnuť pivom. Keď hráči dvíhali poháre, do miestnosti nečakane vošiel Vůjtek.
„Vypukla panika, ako keď sa potápa loď. Niektorí skryli poháre pod stôl, niektorí rýchlo odišli, iní sa snažili ukryť do kúta. Vůjtek sa len mierne pousmial a prešiel okolo. Bola to veľmi nepríjemná, no možno zlomová sekunda,“ priblížil v magazíne ProSport útočník Vadim Šachrajčuk.
Keď sa neskôr českého trénera pýtali, prečo hráčov nepotrestal, ako to bolo na ruské pomery železným zvykom, tiež sa mierne pousmial:
„Pretože hráči hneď odišli do izieb. Dali najavo, že pochybili a chceli to odčiniť. Rusi museli vždy tvrdo pracovať. Kto sa nepodriadil, vypadol z tímu. A nikam se nedostal. Uvedomili si to,“ uviedol pre denník MF Dnes.
Vůjtka vystríhali: ak hráčom popustíš čo len náznakom, vypomstí sa ti to. Dobré sa vraj v Rusku dobrým nespláca. Šiel však svojou cestou, ba obmedzil i neobľúbené pobyty na tréningových bázach, čím lámal hrubé ľady vžitej tradície, že hráči musia byť pod tuhou kontrolou.
Odpoveďou na jeho metódy, v Rusku novátorské, sa stali dva tituly a najvyšší trénerský kredit. Z devätnástich zápasov Jaroslavľa v play off prehral – jeden. Obranca Martin Štrbák by o tom vedel rozprávať.
Reprezentácia ako výzva
Jaroslavľ po dvoch tituloch prekvapujúco nepredĺžila českému odborníkovi zmluvu, no hneď po ňom siahla Kazaň. Doviedol ju k bronzu. A aj v ďalších sezónach sa stal žiadaným trénerom. V moskovskom Dyname ľutovali, že pre zdravotné problémy na jar 2009 predčasne ukončil angažmán. Zo zdravotných dôvodov. Spenglerov pohár vo vitríne však navždy pripomenie Vůjtkovo pôsobenie.
„Zdvihol sa mi cukor, cítil som únavu. Potreboval som si odpočinúť. Vtedy som si myslel, že sa už k trénovaniu nevrátim,“ konštatoval pre ProSport.
Lenže – za rok si od hokeja výdatne oddýchol, no zápasy Vítkovíc navštevoval pravidelne. Dva-trikrát do týždňa si zahral tenis, a hokejový adrenalín mu začal chýbať. To bolo najlepšie znamenie, že zdravie sa upravilo. Vlani v októbri sedel v čestnej lóži Lokomotivu Jaroslavľ pri okrúhlom výročí klubu ako vzácny hosť, v novembri už stál na lavičke ako hlavný tréner. Lokomotiv nezačal sezónu podľa predstáv vedenia, a tak prezident klubu siahol po istote – oslovil Vladimíra Vůjtka. „Kým nad prvou ponukou som rozmýšľal dva dni, pri druhej desať minút,“ uviedol pre ruské médiá.
A hoci druhý raz do zlatej rieky nevstúpil, bez cenného kovu neostal – Lokomotiv aj s najproduktívnejším útočníkom Pavlom Demitrom skončil tretí. Čo sa vedeniu málilo – v Rusku sa cenia len prvenstvá. Preto zmluvu nepredĺžili.
„Mojou výhodou je, že už nemusím robiť. A ak, tak len to, čo mi spôsobí radosť. Môžem si to dovoliť. Ak však na ponuku prikývnem, pustím sa do nej naplno. Páči sa mi, keď stojím pred zložitou úlohou.“ Hoci tieto slová citoval ruský zdroj, môžu byť výsostne aktuálne aj v slovenských pomeroch.
Vladimír Vůjtek totiž – s výnimkou čs. reprezentácie do 20 rokov – národné mužstvo neviedol. Ponuku dostal od bieloruského zväzu, ale poďakoval – že nie. „Prvý raz sa Bielorusi ozvali pred olympijským turnajom vo Vancouvri, nedávno opäť. Otec má záujem viesť slovenskú reprezentáciu, no musí si počkať na verdikt výkonného výboru slovenského zväzu,“ podotkol syn Vladimír pre stránku Hokej.cz.
O trénerovi rozhodne výkonný výbor dnes. Vůjtkovým súperom je Ján Filc, najúspešnejší slovenský tréner.