Keď pani Zlatica, jeho manželka, preberala poctu na hokejovom sviatku, vzácnu chvíľu umocnili ovácie postojačky. Ako neraz po zápasoch, keď mu tlieskali diváci na celom svete.
Takpovediac na staré kolená vzlietol v Kanade. V prvom ročníku Kanadského pohára 1976 proti domácej reprezentácii odchytal azda najpamätnejší zápas. Stala sa vec nevídaná: najchýrnejším profesionálom z kolísky hokeja nedovolil streliť gól. Víťazstvo Československa 1:0 po góle Milana Nového senzačne vošlo do histórie.
Dva mrože ako trofeje
Keby tie mrože vedeli rozprávať! Dve sošky z ónyxu – každá iná – trónia v izbe s Dzurillovými trofejami na čestnom mieste. Slovenský brankár si ich priniesol ako trofeje pre najlepších hráčov z montrealských zápasov Kanadského pohára.
„Vlado sa naň veľmi tešil. Nacestoval sa dosť, dlhé lety ho už aj unavovali. Vtedy sme čakali druhý prírastok do rodiny, ale možnosť hrať proti najlepším profesionálom ho lákala. Veľmi dobre si pamätám, ako mi po tom fantastickom víťazstve 1:0 telefonoval domov a pýtal sa, či som v poriadku. Bol šťastný, že mu zápas tak vyšiel, to som vycítila aj na diaľku. On totiž pocity veľmi nedával najavo,“ oživuje pani Dzurillová krásne momenty spred tridsiatich rokov.
Sledovala zápasy v televízii?
„Bola som hore do začiatku prenosov, ale dívať na celé som nevydržala. Chvíľu som pozerala, chvíľu som televízor vypla, potom zasa zapla. Bola som tehotná, nechcela som to veľmi prežívať. Ale zasa mi nedalo, aby som šla spať a nevedela výsledok,“ zdôrazní. „Po nečakanej výhre nad Kanadou 1:0 som ani spať nešla – v kuse vyzváňal telefón, gratulovali a ďakovali mi známi i neznámi. Bola som na manžela veľmi hrdá,“ povie dojemne so zvlhnutými očami a skôr pre seba vyriekne, že nemusel odísť tak skoro…
„Vlado si na veľkú slávu nepotrpel, nemal rád okolo seba rozruch. Akurát ho mrzelo, že nemohol odísť do NHL. Ponuky dostal, no vtedy bola inakšia doba ako dnes,“ podotkne.
Vyrážal každým kúskom tela
Známy bratislavský kardiochirurg Viliam Fischer bol jedným z mála šťastlivcov zo Slovenska, ktorí videli zápasy Československa na vlastné oči.
„Môže za to medicína,“ smeje sa uznávaná lekárska kapacita a veľký športový fanúšik. Stáž v Montreale si vybral tak, aby mohol vidieť historický turnaj naživo. „Odniesol som si zážitky na celý život,“ naznačí. "Keď som môjmu dobrému priateľovi, trénerovi Janovi Staršiemu cez mantinel kričal, aby už konečne Kanade dali gól, lebo Dzurilla tomu obrovskému náporu neodolá, skoro spadol z nôh, keď ma zbadal. Dzurilla však odolal, vyrážal očami, ušami, bruchom, nosom – pracoval každým kúskom tela. A na to, čo sa dialo po zápase, veru nezabudnem. S amatérskou kamerou som preskočil mantinel – a zrazu som sa ocitol medzi najväčšími hokejovými esami. S Vojtom Molnárom, vtedajším olympijským atašé, som sa dostal aj do kabín. On tlmočil, najväčší hlúčik obkolesil Vlada.
Keď sa ho pýtali na najväčší zážitok v živote – odvetil, že zaň považuje svadbu. Reportéri sa pomrvili a spýtali sa na druhý. Narodenie prvej dcérky, odpovedal. Až tretí sa týkal zápasu – a keď od Dzurillu zisťovali, v ako to klube vlastne chytá, preložili sme, že v bratislavskom Slovane, hoci vtedy obliekal dres Brna. Videl som i počul, ako dostával ponuky z NHL," prízvukuje prednosta kliniky kardiochirurgie.
Dodnes má v pracovni fotografiu, ako drží brankára okolo krku. „Inšpiruje ma – špičkové výkony nás posúvajú ďalej. Dzurillovi tlieskali viac ako hercom na Broadwayi – lebo nenechal som si ujsť ani predstavenia na svetoznámej divadelnej scéne,“ porovnal umenie s hokejom bývalý lekár hokejistov Slovana.
Z vizitky Vladimíra Dzurillu
Narodil sa 2.8. 1942 v Bratislave, zomrel 26.7. 1995
Vyhlásili ho za slovenského hokejistu 20. storočia
Je trojnásobným majstrom sveta (1972, 1976, 1977)
Má striebro zo ZOH 1968 a z MS 1965, 1966, 1968
Na MS 1965 ho vyhlásili za najlepšieho brankára, člen All Star MS 1965, 1969
Je členom Siene slávy Medzinárodnej hokejovej federácie (1998) i členom Siene slávy slovenského hokeja (2002)
V čs. reprezentácii odchytal 139 zápasov
