Hokejku vymenil za horúce železo. Je to drina, ale baví ma, vraví Veselovský

, 23.04.2010 06:15
Peter Veselovský
S fanúšikmi sme si po zápase zašli na pivo, podebatovali, porozprávali vtipy. Bolo to inakšie ako dnes, spomína Peter Veselovský. Autor: ,

Získal dve veľké medaily, na olympiáde aj na majstrovstvách sveta, ešte v nabitej československej reprezentácii. Ale z hokeja odišiel a dnes robí s horúcim tekutým železom. Kedysi povolaním útočník, ostatné roky robotník. Peter Veselovský.

Prečo ste po skončení kariéry nezostali pri hokeji?
Chcel som, ale končilo viac chalanov, rovnaké ročníky, nebolo miesto. Tak som sa rozhodol, že to skúsim inde, zamestnal som sa v oceliarniach, v US Steel.

Robíte prácu, ktorú ste sa vyučili?
Nie. Vyškolili ma. Odsírenie surového železa, ktoré ide na ďalšie spracovanie. Je to drina, ale nič strašné. Som tam šiesty rok.

Pracujete na zmeny?
Na osemhodinové. Na nočné som si chvíľu zvykal, ale športovci nemajú problém aklimatizovať sa. Keď sa roboty nebojíte, všetko ide. Treba si však dávať veľký pozor na zdravie. Robí sa s horúcim tekutým železom a každú chvíľu niečo hrozí. Každý krok, čo idete urobiť, si treba premyslieť. Ale úraz, nechcem to zakríknuť, som ešte nemal.

Zvažovali ste aj iné možnosti, čo robiť po hokejovej kariére?
Rozmýšľal som o podnikaní. Alebo či niečo neskúsim v zahraničí. Ale chcel som zostať v Košiciach, kvôli manželke, deťom. Neľutujem, som spokojný.

Narodili ste sa v Liptovskom Mikuláši, tam ste aj hokejovo vyrástli. Cítite sa už byť Košičanom?
Viac-menej áno. Žijem tu od roku 1984, s pár prestávkami, keď som bol na vojne v Michalovciach, alebo hrával v zahraničí.

Peter Veselovský v drese Košíc.
Peter Veselovský v drese Košíc. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc, REPROFOTO PRAVDA

Čo sa vám na Košiciach zapáčilo?
Je to hokejové puto. Vynikajúci fanúšikovia. Vo federálnej lige boli najlepší s fanúšikmi Litvínova a Pardubíc. A tiež veľa zohrala kvalita košického hokeja, brali sme jeden úspech za druhým. Mesto vyslovene žilo hokejom.

Ako to vyzeralo?
Vytvorila sa perfektná partia. Starší hráči, čo tu boli, ako Slanina, Svitek, Liba či Božík a my mladší, čo sme poprichádzali mimo Košíc. S fanúšikmi sme si pokojne po zápase zašli na pivo, podebatovali, porozprávali vtipy. Bolo to inakšie ako dnes.

Povedzte nejaké zážitky, ktoré tú partiu vystihujú.
Tých je… Najmä z vlaku, keďže sme veľa cestovali a mali aj svoj vozeň. Ktoré by som vám tak povedal… (po chvíľke) O Košičanoch bolo známe, že veľa hrajú karty. V tom vlaku, ale aj po tréningu. Po dlhej ceste sme mali kratší tréning, trval vari dvadsať-tridsať minút, a len čo sme zliezli z ľadu, tak sme často akurát zhodili prilbu a rukavice a v mokrom výstroji hrali karty. Trénera Faitha to dosť žralo (usmeje sa). Typickou hrou košických hokejistov bol fajer. O drobné, nejaká motivácia musela byť.

Pamätné stávky?
To musím siahnuť hlboko do pamäti… Keď sme hrali o federálny titul, tak masér, už nebohý, volali sme ho Ringo, vyhlásil, že ak získame titul, bude cestou z Prahy pilotovať lietadlo. Aj zašiel za pilotmi, ale tí ho samozrejme k ničomu nepustili. Tak sme to potom urobili tak, že sme Ringa v obleku aspoň hodili do bazénika za šatňou.

Keď ste cestovali na ligové zápasy, všade sa šlo vlakom?
Nie, okrem Trenčína a tuším aj Bratislavy, sme všade lietali. Teda na zápas sa šlo letecky do Prahy, tam nás čakal autobus a odviezol nás do mesta, kde bol duel. A späť sa väčšinou cestovalo vlakom, cez noc, v Košiciach sme boli ráno.

Zápasy v Košiciach ste hrávali na staručkom štadióne. Brankár Dominik Hašek o ňom povedal, že keď si sadol na striedačku, mal strach, aby si neroztrhol nohavice…
(Usmeje sa) Keď sa spomína, vždy treba niečo pridať… Štadión volali Stodola a fakt bol v dosť zlom stave. Ale tá atmosféra, keď sme hrali… Nádherná. Neopísateľná.

A zápasy vonku? Kde to bolo najlepšie?
Mne sa páčila atmosféra v Litvínove a tiež otvorený, útočný hokej, ktorý sa tam vždy dal hrať. Aj výsledky boli divoké, 9:7, 10:8. Príjemný štadión bol tiež v Českých Budějoviciach, no a to ich dobré pivo… Pricestovali sme deň pred zápasom a vždy sme večer museli dať Mastné krámy (krčma na budějovickom námestí).

Kto bol pre Košice vo federálnej lige najväčší rival?
Bratislava, samozrejme, ale najmä Sparta Praha. To bol úhlavný košický nepriateľ. Na ľade to iskrilo, ale po zápase sme boli so sparťanmi kamaráti.

Košice boli za vašej éry špičkové československé mužstvo. Mali ste aj najlepšie platy?
Neviem to posúdiť. Vtedy sa platy vôbec nerozoberali. Do roku 1990 bol každý hokejista priradený do nejakého závodu vo VSŽ. Ja som si ani pre výplatu nemusel chodiť (usmeje sa). Majstrovi som občas dal hokejku, suvenír, a keďže býval blízko pri mne, peniaze mi doniesol domov. Ak si dobre pamätám, najvyšší plat mohol byť asi šesť tisíc hrubého. Plus tristo korún za vyhratý zápas. A potom to zdvihli na šesto.

Dala sa ušetriť nejaká rezerva na roky po kariére?
Určite to nie je ako dnes, keď človek vidí tie vozové parky hokejistov… Platy neboli adekvátne výkonom mužstva, ale bol socializmus. Prilepšiť sa dalo, keď niekto mohol odísť do zahraničia. Ale ja si nesťažujem, ani nikomu nezávidím.

Spomeniete si na oslavy v roku 1988, keď Košice vyhrali federálny titul?
Ľudia urobili koridor od letiska až po zimný štadión. Autá trúbili, bola to veľká sláva.

Pre vás je najpamätnejší rok 1992. Získali ste dve bronzové medaily, na olympiáde aj na majstrovstvách sveta…
…sú to najcennejšie medaily, aké mám. Veľmi si ich opatrujem. Vtedy bolo veľmi ťažké dostať sa do reprezentácie. Musela vám výjsť jedna alebo dve sezóny. Ja som štyri roky predtým hrával za reprezentačné béčko, ktoré viedli Ivan Hlinka a Zdeněk Uher. Hlinka si ma potom vytiahol aj do áčka. Bol to skvelý tréner, psychológ, mal obrovský prehľad. Nič nekreslil po tabuliach, všetko mal uložené, premyslené v hlave.

Olympiáda v Albertville 1992. Získal tam...
Olympiáda v Albertville 1992. Získal tam bronzovú medailu. V tíme boli len traja Slováci, ešte Igor Liba (vpravo) a Jaromír Dragan (uprostred). Autor: ARCHÍV PETRA VESELOVSKÉHO

Aká bola olympiáda v Albertville?
Slávnostné otvorenie sme nestihli, bývali sme mimo olympijskej dediny. Ale turnaj nám vyšiel perfektne, na Kanadu ani Rusov sme však vtedy nemali. A zážitky boli so Standom Neveselým (asistentom trénera)… Aj ho zatkla polícia, lebo si ráno šiel zabehať na bežkách bez akreditačnej karty a zatúlal sa, kde nemal. Ale so Standom je tých príhod strašne veľa…

Tak hovorte.
On bol strašne zažratý športovec. Vnímal iba šport a na všetko ostatné zabúdal. Napríklad si zašiel v Jihlave na futbal a vzal aj vnuka či vnučku v kočíku – a domov sa vrátil bez neho. Alebo pri odchode z hotela dokázal na recepciu vrátiť namiesto kľúča ovládač na televíziu.

A šampionát v Prahe a v Bratislave v deväťdesiatom­druhom?
Veľmi sme sa chystali, že po dlhom čase dostaneme Československo do finále. Ušlo nám tesne. V semifinále proti Fínom sme minútu a pol pred koncom viedli 2:1, oni vyrovnali a potom postúpili na nájazdy. Ale ja som tam veľa neodohral. V prvom zápase ma vylúčili do konca stretnutia, na ďalší proti Francúzom som vykorčuľoval a v treťom som si privodil svalové zranenie – a do konca šampionátu už nenastúpil.

Do federálnej reprezentácie ste sa dostali, za slovenskú ste veľký turnaj neodohrali. Prečo?
Chodil som na akcie, bol som aj na predolympijskom turnaji v Lillehammeri. S Romanom Kontšekom som vtedy bol najproduktívnejší hráč slovenskej ligy, ale tréner Šupler sa rozhodol, že ma na olympiádu (v roku 1994) nezoberie. Mal na to právo, nominácia bola jeho zodpovednosť. Mne bolo ľúto, ale chlapci zahrali výborne. Nechýbalo veľa, aby získali medailu.

Hrali ste aj v zahraničí. Kde bolo najlepšie?
V Plzni. Bol som prvý cudzinec v klube, odohral som jednu sezónu (1994/95) a bol to pre mňa iný svet. O hráča sa skvele starali, všetko na profesionálnej úrovni. Napríklad tam som sa prvýkrát stretol s tým, že po zápase sme mali švédske stoly, klub myslel aj na manželky a deti, mali svoje miesta, občerstvenie. Navyše vtedy bola výluka NHL, preto v lige hrali hviezdy, v Plzni Straka či v Kladne Jágr. Mňa si obľúbili aj fanúšikovia, klub mi núkal novú trojročnú zmluvu. Lenže hlavu si postavili Košice, ktoré ma do Plzne pustili len na hosťovanie. Musel som sa vrátiť, získali sme však slovenský titul, tak to bola aspoň nejaká odmena.

Maďarsko?
Tam ma vyhlásili za najlepšieho cudzinca. Najmä prvú sezónu som takmer nezliezol z ľadu. A počet zápasov za sezónu sa rovnal NHL – hrali sme maďarskú ligu, pohár, Alpenligu, dokopy to vychádzalo na nejakých 88 duelov. A na ľade som v priemere strávil cez tridsať minút.

Prekvapil vás niečim maďarský hokej?
Už v tom čase, to bol nejaký rok 2000, mali určite dva lepšie štadióny ako my na Slovensku. A teraz, čo som počul, majú takých desať, zo dňa na deň môžu zorganizovať majstrovstvá sveta.

Šampanské z pohára. S Košicami získal slovenský...
Šampanské z pohára. S Košicami získal slovenský titul v roku 1996. Autor: ARCHÍV PETRA VESELOVSKÉHO

Ťahali vás niekedy do NHL?
Nie. Vlastne bola nejaká možnosť, keď odišli Peter Bondra a Jerguš Bača, ale to mi agent iba niečo naznačoval. V roku 1987 ma volali do Fínska, ale nechcel som emigrovať, aby rodina nemala problémy.

Zahráte si ešte hokej?
Áno, mestskú ligu v Košiciach a za oceliarne, kde máme tiež súťaž. Teraz sme ju vyhrali, po piatich rokoch nadvlády vedenia, vo finále sme ich zdolali 4:3. Povedal som, že keď toto vyhrám, tak už nemusím vyhrať nič (usmieva sa). Je to drina, tento hokej. Hráme ho v pár ľuďoch, po práci. Od augusta som každý týždeň dvakrát na ľade. Aj telo to cíti, veľakrát si musím dať večer tabletku od bolesti, aby som ráno mohol do roboty.

Rozmýšľate, že by ste sa ešte niekedy opäť živili hokejom?
Nie. Zvykol som si na svoju prácu, cítim sa v nej dobre. Máme perfektný kolektív, sú v ňom veľkí fanúšikovia hokeja. Ale na štadión rád zájdem, vyberám si, keď Košice hrajú lepšie zápasy.

Peter Veselovský

Bývalý hokejový útočník sa narodil 11. novembra 1964. Hokejovo vyrastal v Liptovskom Mikuláši, no podstatnú časť kariéry odohral v Košiciach, s ktorými získal federálny (1988) i slovenský titul (1996). Pôsobil aj v Plzni, Karlových Varoch, vo francúzskom Caen a maďarskom Dunaujvárosi. S československou reprezentáciou získal bronz na zimnej olympiáde 1992 v Albertville i majstrovstvách sveta v Prahe a v Bratislave v tom istom roku. Po skončení kariéry pracuje šesť rokov ako robotník v US Steel Košice.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
40,99
Kytica pre pána červené ruže a hypericum

Kytica pre pána červené ruže a hypericum

29,99
Sweet farebné tulipány pure

Sweet farebné tulipány pure

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk