Mikita vie, ako sa zo zurvalca stáva džentlmen

31.05.2008 07:02
Bobby Hull, Stan Mikita
Stan Mikita (vpravo) a Bobby Hull si vychutnali ovácie zaplneného United Centra v Chicagu. Autor:

Viaceré jeho rekordné zápisy prekonával až legendárny Wayne Gretzky. Cesta Stanislava Guotha, rodáka z liptovských Sokolčí, na žiarivé nebo NHL je jedinečná aj tým, že spojila dva kontinenty, skromnosť s bohatstvom, vysťahovalectvo so slávou, zodpovednosť s klubovou vernosťou.

Ako sa z Guotha stal Mikita
Konštelácia hviezd žičila okolnostiam. „V jeseni 1948 prišiel strýko Joe Mikita so ženou Annou zo St. Catharines z Kanady, kam sa pred rokmi vysťahovali. Keď sa narodil môj brat Juraj, poslal strýko Joe rodičom blahoprajný telegram. Končil sa vetou: Keď sa vám narodí ďalší syn, prídem si po neho. Rodičia si mysleli, že strýko žartuje. S tetou boli bezdetní, vážne pomýšľali, že si ma zoberú k sebe. Matka si stále myslela, že jej brat špásuje, no skoro zistila, že to myslí smrteľne vážne. Ani som len nepomyslel nato, že sa nevrátim. Povedali mi, že idem do Kanady len na návštevu.“

Takto opísal v knihe Hrám, aby som vyhral, (ne)plánovaný odchod do zámoria prvý držiteľ Stanleyho pohára so slovenským koreňom. Mal osem, keď sa odlúčil od rodičov a staršieho brata. Okolnosti mu však priali: prvotný smútok utiahnutej detskej duše mu neskôr bohato vynahradila hokejová popularita. Zo Stanislava Guotha sa stal Stan Mikita, z Mikitu hviezda vtedajšej NHL – so šiestimi mužstvami. V Chicagu, v ktorého drese odohral dlhú a úspešnú kariéru, je s 1473 bodmi stále historicky najproduktívnejším hráčom čiernych jastrabov.

Hrdosť staršieho brata
Nemrzelo staršieho brata Juraja, že do zámoria si vzali o tri roky mladšieho Stanka? „Vôbec nie. Osem rokov sme rástli spolu, keď sme už boli v školskom veku, trochu som naňho dozeral. Na to, čo sa stalo, sme nemali nijaký vplyv. A nik vtedy nemohol ani len tušiť, že Stan svojím hokejovým umením uchváti Chicago i Kanadu. Som naňho hrdý, bolo príjemné sledovať jeho kariéru. Neskôr sa ešte narodila sestra, neostal som sám,“ hovorí 71-ročný Juraj Guoth. Žije v Ružomberku, dlhé roky vedie hokejovú prípravku, ale srdcom je futbalista. „Hrával som za Liptovský Mikuláš i Ružomberok,“ podotkne. V útoku? „Nie, v zálohe a obrane,“ upresní.

Mladší brat sa preslávil ako útočník, ale hokejový. Spočiatku nemal v novom domove v St. Catharines ľahký život. Hnev a neraz i bezmocnosť z ústrkov spolužiakov, ktorí sa mu posmievali za zlý prízvuk a prezývali ho urážkou dípí (displaced person – vysídlenec), spaľoval s hokejkou na korčuliach. A postupne zisťoval, že z rovesníkov je najšikovnejší. Hokejom, ktorý patrí v Kanade k národnému pokladu, si získal rešpekt i uznanie.

Hokejové umenie Stana Mikitu

Po nevysokom, ale produktívnom a dravom juniorovi, siahol klub Chicago Blackhawks. V osemnástich absolvoval v NHL premiéru. Zaradili ho ako centra k T. Lindsayovi a E. Litzenbergerovi. „Keď som sa pýtal Lindsaya, ktorý bol ešte nižší ako ja, ako vydržal šestnásť sezón, dal mi radu: chlapče, ak chceš prežiť, udri prvý. A tak som v prvých piatich rokoch údermi nešetril… Nebolo veľa treba, aby ma niekto vyprovokoval k odvetnému úderu. V zápale boja som bol hrubý, niekedy až surový. Keď ma po piatich sezónach nezabili, polepšil som sa. Poznal som aj talentovanejších hráčov než ja, ale nepracovali na sebe tak tvrdo ako ja. Už som mal aké-také meno, nepotreboval som vrátiť každý úder,“ opísal svoj prerod z najtrestanejšieho hráča na hokejistu-džentlmena.

Tri ceny v jednej sezóne
V prvých ôsmich sezónach strávil 755 minút na trestnej lavici – čo predstavuje dvanásť zápasov. V sezóne 1964/1965 patril so 154 minútami k najtrestanejším hráčom. Aj preto dostal prezývku Le Petit Diable – malý diabol, skrátene PD. Neskôr si však uvedomil, že ani jedna hokejka nie je taká dlhá, že by mohla strieľať góly z trestnej lavice. K zmene ho inšpirovala aj dcérka Meg, keď sa ho pýtala, prečo ho toľko vylučujú.

Mikita bez surovosti nemohol ujsť pozornosti hlasujúcim, ktorí rozhodovali o udelení prestížnych trofejí. V roku 1967 stál na pódiu trikrát. Stal sa prvým hráčom v histórii NHL, ktorý v jednej sezóne získal Art Ross Trophy (najproduktív­nejší), Hart Trophy (najužitočnejší) a Lady Bing Trophy (najslušnejší hráč). ,,Takmer som padol z nôh, keď vyslovili moje meno. V rýchlosti som nevedel, čo poviem," spomína Mikita. Ale vynašiel sa: „Je to tak, ako povedala moja žena, než som vstúpil do tejto miestnosti – toto všetko nie je zlé pre malého DP,“ predniesol. V tej sezóne mal na konte dvanásť trestných minút.

Ako ohol čepeľ
Stan Mikita patril k prvým hráčom, ktorí hrávali s ohnutou čepeľou hokejky. O tom, či to bol jeho vynález, hovoril pri jeho zatiaľ poslednej návšteve Slovenska pred piatimi rokmi.

„Nemal som takú dobrú hlavu, ale technicky to bola dobrá myšlienka. Niekedy mi ostala čepeľ v medzere mantinelu – a ostala ohnutá. To ma sralo…(prítomní prerušili jeho výpoveď smiechom, na čo hosť ospravedlňujúco zareagoval, že po slovensky ešte celkom nezabudol). Do kabíny viedlo 21 schodov, kým by som šiel po novú – na každý zápas som mal tri – bolo by po tréningu. V snahe zlomiť ju som prudko odpaľoval puky. Všimol som si, že letia rýchlejšie a majú iný zvuk. Tak som drevenú čepeľ skúsiť ohnúť silou. Pár hokejok som zlomil. Náš kustód mi poradil, aby som čepeľ ponoril do horúcej vody. Urobil som tak, zaťažil som ju stoličkou – a bolo,“ vysvetlil. Patent však na to nemá. „Pokúšal som sa, ale povedali mi, že sa ozvali niektorí hráči s tým, že začali s ohýbaním čepele skôr než ja…“

Stan Mikita vstupuje medzi nesmrteľných hráčov Chicaga Blackhawks

So spoluhráčom Bobbym Hullom však boli najväčšie hviezdy, ktoré pálili so zakrivenou čepeľou. Spolu vstúpili v roku 1983 do Siene slávy NHL – zároveň aj s brankárom Montrealu a ich veľkým súperom Kenom Drydenom, ktorý veľmi dobre poznal, ako tie strely štípali…

Ako chutilo víťazstvo v Stanley Cupe

Po vyradení Montrealu sme hrali vo finále s Red Wings až šesť zápasov, ale nepochybovali sme o našom víťazstve. Neviete si predstaviť radosť nad získaním Stanley Cupu. Hokejky a rukvavice lietali do vzduchu. Chlapci zo striedačky preskočili mantinel a vyniesli z detroitského ľadu nášho brankára Glenna Halla. Prvenstvo sme dlho oslavovali. Začali sme na letisku v Detroite, keď prišli majitelia klubu Jim Norria a Mike Wirtz k baru a povedali: Dajte chlapcom, čo chcú. Niekto vzal Wirtzov klobúk a z neho sme pili šampanské. V Detroite i Chicagu bolo veľa snehu a náš let zrušili. Norris zavolal do hotela, kde sme pokračovali v oslavách do piatej ráno. O ôsmej sme odleteli do Chicaga, kde nás na letisku čakali fanúšikovia. Manifestačne sme prešli mestom a starosta Richard Daley nás označil za ,,najväčšie mužstvo, aké sa kedy na svete zrodilo". Nie som milovník šampanského, uprednostňujem pivo, ale nedbal by som, keby som mohol oslavovať viac takýchto triumfov. V istom smere sezóna 1960/61 bola jediným rokom, ktorý plne uspokojil naše túžby. Vyhrali sme Stanley Cup neočakávane, prekvapujúco, no nasledujúci rok bol zasa opakom.

Z autobiografie Hrám, aby som vyhral

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
40,99
Kytica pre pána červené ruže a hypericum

Kytica pre pána červené ruže a hypericum

29,99
Sweet farebné tulipány pure

Sweet farebné tulipány pure

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk