Foto: Pravda, Ivan Majerský
Bol zväčša na cestách, slávil ich na letisku, v lietadle, v hoteli, v rôznych častiach sveta.
„A tých veru bolo. Síce sme zostali bez rodiny, ale aj tak sme boli radi. Napokon, koľkí sa dostali počas bývalého režimu do zahraničia? Vážili sme si túto možnosť. Bolo našou morálnou povinnosťou ísť a reprezentovať Československo,“ spomína legendárny útočník.
Kde boli Vianoce najkrajšie?
Zem je krásna, každý jej kút má niečo do seba. Sviatkoval som v Amerike, v Japonsku, aj v Rusku. Raz dokonca aj dvakrát. Najprv sme si dopriali slávnostnú večeru v Paríži na letisku a o pár hodín už hodovali v New Yorku. Dokonca aj v lietadle bol stromček. Bolo to akési vianočné repete (smiech). Napriek tomu musím povedať, že Vianoce nie sú nikde také pekné, ako na našom krásnom Slovensku.
V kruhu najbližších…
O tom to predsa celé je. Viete, koľkokrát som mohol zostať v Amerike? Mal som ponuku z Toronta – v čase, keď hralo v NHL iba šesť mužstiev. Nikdy by som s nimi zmluvu nepodpísal, stratil by som viac ako získal. Rodina či rodná krajina, to nie sú len slovné hračky, to sú ozajstné hodnoty. Vianoce ako doma v Bratislave alebo na chate v Krpáčove sú nenapodobiteľné.
Predsa len, na ktoré sviatky z hráčskych čias nikdy nezabudnete?
Bolo to na prelome rokov 1959/60, keď sme boli s tímom na turné po Spojených štátoch. Tesne pred olympiádou v Squaw Valley v Kalifornii. Ako mladý, iba 19-ročný chlapec, som neveril vlastným očiam, keď sme prileteli zo zimy priamo do Los Angeles, kde bolo príjemne teplo.
Počas prechádzky po meste ma niekto z tímu vyprovokoval a ja som skočil do oceánu. Na pláži bol síce výstražný nápis, ale keďže sme nevedeli po anglicky, ale iba po rusky, neriešil som to. Bol som chlapec z Ružinova, svet bol pre mňa gombička, spodné prúdy a príboj niečo nepoznané.
Keď spoluhráči videli, že sa nemôžem dostať späť, zalarmovali pobrežnú hliadku. Schytili ma za plecia a vyhodili na breh. Vôbec netušili, kde je Československo, možno aj preto som nedostal žiadnu pokutu. Vtedy som sa narodil druhýkrát. Peknú spomienku mám však aj z nemeckého Garmisch-Partenkirchenu.
Foto: Archív Jozefa Golonku
Tiež vianočnú?
Pravdaže. Aj tam sme hrali počas sviatkov a keďže Štedrý deň sa nám nechcelo tráviť v ubytovni, tak sme vyšli do ulíc. Jeden z tamojších fanúšikov, ktorý sa prechádzal s kočíkom, sa ma opýtal, odkiaľ som. Potom zašiel dnu, ale kočík s bábom nechal na ulici – tak to vtedy jednoducho chodilo.
Nuž, Golonka, ktorý mal vždy deti rád, sa ho ujal a pokračoval. Keď to otec zbadal, najprv nechápavo za mnou vybehol a následne ma spolu s Jozefom Čaplom pozval k štedrovečernému stolu. Ten pán bol neskôr mojim manažérom a na sklonku kariéry zariadil môj prestup do Garmischu a z jeho synčeka v kočíku sa stal nemecký reprezentant Sterflinger. Nezabudnuteľné sviatky.
Nosili ste domov zo zahraničia aj darčeky?
A za čo (smiech)? Keď sme chodili za more, dostávali sme vreckové dva doláre na deň. Čo by som si za tie peniaze asi tak mohol kúpiť? Viete, ako som s nimi väčšinou naložil? Kúpil som si pohľadnice – jednu za štvrťdolár – ďalších 25 centov stála známka a posielal svojim blízkym.
Mali z toho veľkú radosť. Napokon, pohľadnica z Ameriky bola pekný darček, nie? Toto, keď budú čítať dnešní milionári, zrejme sa budú smiať, že som starý somár. Ale tak to vtedy bolo. Vedeli sme sa nadchnúť aj pre maličkosť. Jednu takú mám odloženú dodnes.
Z Ameriky?
Priamo z olympiády v Squaw Valley 1960. V hale sme hrali stolný tenis a zrazu dnu vstúpil prezident John Fitzgerald Kennedy, ktorý podujatie neskôr slávnostne otvoril. Opýtal sa nás prostredníctvom tlmočníka, odkiaľ sme. Odvetil som mu, že z Československa, na čo už len povedal: „Oh, yes!“ Potom mi podpísal olympijskú legitimáciu.
Sprevádzala ho herečka Jayne Mansfieldová – bola úžasná. Mimochodom, pýtali ste sa ma na dary: sovietsky zlatý olympijský medailista Jevgenij Grišin dostal za každý kov tisíc dolárov. Keď sme ho stretli v L.A., práve kupoval umelé kožuchy, ktoré boli vtedy v móde. A my? Chodili sme do obchodov a pozerali sa po výkladoch.
Doma nič také nebolo. A pritom propagandistickí funkcionári nám pred odchodom tvrdili, že za morom je tvrdý kapitalizmus a veľký hlad – vraj k všetkému podávajú akúsi červenú tekutinu. Bol to kečup (úsmev). Prvý večer nám potom v New Yorku podávali šťavnaté stejky. Tak sme sa prežrali, že na ďalší deň sme od Kanaďanov dostali deväť gólov.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Pred Vianocami supermarkety zväčša praskajú vo švíkoch, rôznorodý tovar sa na nás valí prakticky z každej strany. Kedysi to však tak nebolo a čakalo sa v radoch. Ušlo sa občas slávnemu menu aj niečo spod pultu?
Mal som veľa priateľov, ktorí robili v rozličných sférach. Do mäsiarstva som zásadne chodil zozadu, aby ma tí, ktorí čakali pred dverami, neroztrhali. A banány? Tie dozrievali v sklade v Zohore pri Bratislave. Hádajte, s kým som ležal v nemocnici na izbe? Priamo šéf haly. S banánmi som v živote nemal problém (úsmev).
Čo vám dnes urobí radosť?
To, že som sa dožil týchto Vianoc. Nie každému je dopriaty takýto požehnaný vek. Mám za sebou veľa ťažkých zranení, úrazov a sedem operácií. Na tele dovedna 320 stehov. Každé ráno, keď vstanem, poďakujem Bohu, že tu ešte aspoň jeden deň môžem byť. Mám vedľa seba skvelú manželku, dve vnúčatá a jedno pravnúča. Čo viac si môžem želať?
Tohtoročné sviatky však budú iné, bez veľkých návštev…
Budú trošku smutné, všakže? Žiaľ, život prináša aj takéto udalosti. Paradoxom je, že tam, kde to všetko vzniklo, sa už dnes nič nedeje. Nezavinili sme si to sami. Mám sa však sťažovať? Nie som predsa sám, takých, ako ja, ktorí počas najbližších dní obmedzia stretávanie, sú po celom svete milióny.
Chráňme si zdravie, je to to najdôležitejšie, čo v živote máme. Druhé nám nik nedá. Vianoce sú pre nás katolíkov najväčším sviatkom v roku, užijeme si ich aj v týchto – menej komfortných – podmienkach. Nebuďme skeptickí.
Zdá sa, že to beriete s nadhľadom…
Pochopiteľne, veď už nie som žiadny mladík. My, staršie ročníky, sme zažili kadečo. Od očkovania proti tuberkulóze až po epidémiu žltačky – všetko sme zvládli. To isté bude aj s koronavírusom. Hnevá ma, že ľudia ho neraz bagatelizujú, ešte horšie je, keď si začnú vymýšľať a konšpirovať. Kam sa podela pokora?
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Patrí k vianočnej atmosfére aj hokej?
Samozrejme. Som veľký fanúšik. Niekto chodí na ryby, iný zasa na poľovačku, pre mňa je všetko šport. Priamo na štadióne je to vždy o inom – televízia tú emóciu nedokáže preniesť. Navyše, aj manželka sa mi občas vyhráža, že mi ju vypne.
Ale hádam nie počas šampionátu do 20 rokov…
To si nejako vyboxujem (úsmev). Avšak nemám dobrý pocit z práce s mládežou na Slovensku. Môjmu bývalému hráčovi, dnes prezidentovi nemeckého hokeja Franzovi Reindlovi som kedysi povedal, že v mužstvách by mali hrať maximálne traja cudzinci a dvaja mladí hráči do 20 rokov aspoň desať minút v zápase.
Osvojil si túto myšlienku. Výsledky už sú tu. Leon Draisaitl sa stal najlepším športovcom Nemecka v roku 2020. Ich národný tím nás dnes bežne zdoláva.
Takže nie ste optimista…
Švédi majú niekoľko hráčov v karanténe, hádam to chlapci využijú. No budú to mať ťažké.
Ak by ste mohli mládežníckym reprezentantom dať pod stromček jeden hokejový dar, čo by to bolo?
Nebol by asi iba jeden. V prvom rade by som im doprial vlastnú hlavu – aby nepočúvali rodičov, ale trénerov. Zabalil by som im tam aj vôľu, chuť víťaziť, tak, aby sa jedného dňa dostali až na špičku. Nech ich neženie vpred len vidina zarobených peňazí. Lebo najprv musí prísť výsledok, zaslúžená odmena až potom. Hokejisti moji, držte sa!