Z NHL na ulicu. Rus zapil kartón piva vodkou, po vražde sa bál kanibala i odplaty

20.06.2020 07:00

Majstrovstvá sveta 1990 boli predposlednými, na ktorých sa zúčastnil sovietsky hokejový tím. V mužstve boli postavy ako Viačeslav Fetisov, Pavel Bure, Viačeslav Bykov či Sergej Makarov. Najlepším obrancom spomínaného turnaja sa však stal Michail Tatarinov.

V tom čase hráč Dynama Moskva, ktorého meno ani zďaleka nedosahuje cveng spomínaných legiend. Zlatá medaila zo šampionátu vo Švajčiarsku sa stalo jedným z mála svetlých momentov v jeho kariére.

Neuveriteľný príbeh priniesol ruský Sport Express v seriáli o hráčoch, ktorí nenaplnili svoj potenciál. V prípade Tatarinova za to mohol najmä alkohol a hazard. Spojenie neduhov ho dokonca dostalo do väzenia za vraždu.

Knokaut spoluhráča pukom

Tatarinova považovali za jedného z najlepších mladých obrancov v polovici 80. rokov.

Narodil sa 16. júla 1966 v sibírskom Angarsku, kde začínal s hokejom v tamojšom tíme Jermak. Jeho prvým seniorským klubom v sovietskej lige bol Sokol Kyjev. Prirodzený talent podľa vlastných slov podporoval tvrdým tréningom. Označoval ho za tajomstvo úspechu.

Nebál sa súbojov, vynikal tvrdou strelou. Tú pocítil aj jeho spoluhráč v bránke kyjevského tímu. Po tvrdej rane z modrej čiary mu uštedril knokaut pukom.

„Spadla mu prilba. Myslel som si, že je po ňom,“ spomínal Tatarinov na tréningový incident. Gólman ho rozdýchal, no na jeho tvári pribudlo niekoľko stehov.

The
		Kraut Line – Boston Bruins
		(1936-42,...
The MPH
		Line – Chicago Blackhawks
		(1968-75);...
+7The Production Line –
		Detroit Red
		Wings...

Netrvalo dlho a talentovaného beka si všimol aj predstavitelia reprezentácie. Na MS do 20 rokov 1984 ako sedemnásťročný pomohol Sovietom vybojovať zlaté medaily. O dva roky úspech zopakoval a Tatarinova vyhlásili za nejlepšieho obrancu turnaja.

Zmarený olympijský sen

Po jadrovej havárii v Černobyle si rýchlo zbalil veci a taxíkom zamieril z Kyjeva do Moskvy. Mesto opustil v takom zhone, že si ani nevzal medaily z juniorských šampionátov a ocenenie pre najlepšieho beka…

V Dyname sa dostal do prvého tímu a svojimi výkonmi si vyslúžil pozvánku na prípravu na ZOH 1988 v Calgary.

Od účasti na najväčšom športovom sviatku ho odstavila nešťastná kolízia na tréningu so spoluhráčom Zinetulom Biľaletdinovom, neskorším trénerom Ruska.

Zinetula Biľaletdinov dnes. Michail Tatarinov...
Zinetula Biľaletdinov dnes. Michail Tatarinov si po kolízii s ním nemohol zahrať na olympiáde. Autor: SITA/AP, Jussi Nukari

„Neviem, či to bolo z jeho strany zámerné alebo nie. Nepredpokladal som, že to bude také zlé. Mal som opuchnutú čeľusť, ale pripisoval som to bolestivému zubu. Lekár mal podozrenie, že niečo nie je v poriadku, tak ma vzal do nemocnice,“ hovorí.

Vysvitlo, že Tatarinov utrpel dvojnásobnú fraktúru čeľuste. „S takým zranením som sa mohol s Hrami rozlúčiť,“ neskrýval smútok po rokoch.

Liečba v nemocnici KGB

Neúprosný verdikt, po ktorom sa mu rozplynul veľký sen, ho negatívne poznačil. Mimochodom, Sovieti následne pod vedením trénerskej legendy Viktora Tichonova brali v Kanade zlato… Depresiu Tatarinova to len prehĺbilo.

Útechu hľadal v alkohole. „Keď som sa nedostal do Calgary, sklamanie som začal utápať vo vodke. Jej konzumáciu som nepočítal na litre, ale na kilá, ako je u nás zvykom,“ priznal.

Pomohol mu vtedajší tréner Dynama Igor Tuzik. Keď jeho zverenec zmizol, hľadal ho po Moskve s políciou. Následne mu vybavil liečenie v nemocnici KGB u známeho psychiatra a narkológa Alexandra Dovženka.

10. Jevgenij
		Malkin
9. Mats
		Sundin
+78. Sergej
		Fjodorov

Po tejto skúsenosti sa pohárika nedotkol päť rokov.

Hokejová forma Tatarinova sa rýchlo vrátila a opäť ho povolali do národného tímu na MS 1990. Nielenže nestratil nič zo svojich kvalít, dokonca sa zdalo, že jeho zručnosti sa ešte zlepšili.

V desiatich zápasoch na šampionáte získal 11 bodov (3+8), stal sa najlepším obrancom turnaja a vybrali ho do All-star tímu. Zdalo sa, že to najhoršie má za sebou. Naskytla sa mu šanca ísť do NHL.

Capitals získali abstinujúceho alkoholika

Už v roku 1984 si ho vo vstupnom drafte profiligy vybral v 11. kole Washington (z celkovo 225. miesta). Capitals sa ho predtým snažili presvedčiť, aby zo Sovietskeho zväzu ušiel, no on to odmietol.

Do tímu sa dostal až v roku 1990 – už ako abstinujúci alkoholik. Dostal číslo 3 po Scottovi Stevensovi, ktorý z mužstva odišiel.

Debutovú sezónu mal solídnu. V 65 zápasoch dal 8 gólov a pridal 15 asistencií, no tesne pred play off si pretrhol zadný stehenný sval, čo ho vyradilo z hry.

Urobil chybu, keď namiesto zotavovania sa pri mužstve a jeho podpore vo vyraďovacej časti odcestoval do Baltimoru – opaľovať sa na tamojšie pláže.

„Bol som blázon a neuvedomoval som si dôležitosť play off. A toho, že musíte byť pri tíme. Zranenie je však ešte bolestivejšie, keď musíte byť v šatni,“ zamyslel sa.

Po sezóne požiadal o povolenie odcestovať domov. Washington ho pustil, no dôvera klubu bola preč. Netreba však všetko pripisovať jemu. Jeho manželka, ktorá predtým neopustila svoju rodnú krajinu, sa cnelo za domovom. A jeho dvojročný syn mal srdcový šelest.

Zranenia a návrat k fľaške

Capitals ho vymenili do Quebecu Nordiques. Hráči a vedenie Washingtonu, že ho odpísali problémy mimo ľadu ako na ňom.

Tatarinov síce išiel do menej kvalitného tímu, no mal lepšiu sezónu ako v drese Capitals – v 66 zápasoch strelil 11 gólov a zaznamenal 27 asistencií. Brzdili ho zranenia, najmä chrbta.

Napriek tomu bol jedným z lídrov tímu. Uvedomujúc si svoju pozíciu začal vyjednávať o novej zmluve, ktorá by mu zaručovala vyššiu mzdu. Nepochodil. A z Quebecu sa porúčal.

V sezóne 1993/94 sa presunul do Bostonu. „Išlo o skvelý kontrakt aj s bonusmi. Kapitánom bol slávny Ray Bourque, najlepší obranca ligy. Cítil som, že by ma to mohlo nakopnúť,“ veril.

Na ľad sa dostal len v dvoch zápasoch, keď sa ozval problematický chrbát. Pauzoval takmer dva mesiace.

Keď sa zotavil, tréner Brian Sutter mu vyčítal fajčenie a nadváhu. Aby sa dostal do formy, poslal ho do AHL v Providence. Opäť sa ozval driemajúci démon.

„Vyľakal som sa. V AHL trávite šesť hodín v autobuse. Po zápase vypili mladíci tri-štyri plechovky piva. Ja celý kartón,“ opisoval. Okrem piva siahol aj na vodku.

Alkoholik, gembler a vrah

Trpezlivosť Bostonu vypršala a rozviazal s ním zmluvu. Bol to jeho koniec v NHL (v 161 zápasoch zaznamenal 21 gólov a 48 asistencií).

„V tom čase bol milión dolárov ako dnes desať. Nepochyboval som o tom, že som si zarobil peniaze do konca života,“ nestrácal optimizmus. Neskôr vysvitlo, že sa veľmi mýlil.

Nepochyboval som o tom, že som si zarobil peniaze do konca života.
Michail Tatarinov

V novembri 1993 sa vrátil do Moskvy. Dynamo mu okamžite ponúklo zmluvu, zaujímali sa oňho aj kluby z Nemecka či Švédska. Hokej ho však nezaujímal. Vábenie fľašky bolo silnejšie. A nielen to. K pitiu sa pridala závislosť od hazardu.

Pri kartách a v kasíne prišiel o všetky zarobené peniaze. „Aj o úspešný autoservis, ktorý som kúpil, keď som bol ešte normálne rozmýšľajúcim človekom. Svet bol pre mňa o prísune vodky a o kartách,“ povedal.

Bývalý hokejista bol alkoholikom a gamblerom. A od februára 2001 aj vrahom.

Keďže zmeškal termín zaplatenia dlhu, do jeho bytu ich prišiel vymáhať muž. „Išiel som po peniaze, mal som pripravenú plnú sumu, ale zdržal som sa dve minúty. Vyštartoval po mne s kuchynským nožom,“ vracal sa k situácii. Podarilo sa mu zmocniť noža a útočníkovi ho zabodol do brucha. O štyri hodiny zomrel v nemocnici.

Profesor s temnou minulosťou

Tatarinov sa udal na polícii. Žiadali preňho 14 rokov väzenia. Jeho obhajcovi sa podarilo dosiahnuť, že čin bol kvalifikovaný ako vražda v sebaobrane a v stave vášne. Vo väzení strávil 11 mesiacov. Aj za necelý rok v ňom zažil všeličo.

Napríklad zdieľal spoločnú celu s dvanástimi ľuďmi, z nej boli deviati vrahovia. Neskôr ho premiestnili do iného väzenia, do cely k sedemdesiatroč­nému kanibalovi.

"Zavraždil podnájomníka vo svojom byte, pretože sa mu nepáčilo, ako sa pozrel na jeho manželku. Rozrezal ho a kus z neho uvaril a zjedol. Pri rozhovore to bol pritom bol pokojný a rozumný človek.

Bol to vzdelaný pán profesor, ktorý navonok pôsobil ako starček z rozprávky. Hrôzostrašná predstava, že som bol denne na malom priestore s dedkom kanibalom," podelil sa s mrazivou skúsenosťou.

Keďže sa snažil pomáhať slabším spoluväzňom, medzi viacerými agresormi nebol príliš obľúbený. A dali mu to pocítiť. Pomohol mu Vilalij Davydov, bývalý sovietsky obranca, trojnásobný olympijský víťaz. Podľa slov Tatarinova využil známosti a vďaka nemu opravili bezpečnostné kamery.

Nový život pri talentoch

Po tom, ako opustil väzenie, sa rozviedol s manželkou. Opäť začal piť, nevzdal sa ani hazardu až prišiel o byt. Skončil na ulici, žil s moskovskými bezdomovcami.

Okrem toho ho prenasledoval gang, ku ktorému patril muž zavraždený jeho rukou… „V podsvetí, nehovoriac o tom ruskom, sa takáto vec neodpúšťa,“ netajil strach.

Našiel si novú partnerku, ktorá mu s pomocou hokejových hviezd, bývalých spoluhráčov z reprezentácie, zmenila život.

Medzi tými, ktorí ho dostali z mimoriadne ťažkej situácie, nechýbali Viačeslav Fetisov, Valerij Kamenskij, Viačeslav Bykov či Anatolij Feditov. Tatarinov podstúpil odvykaciu liečbu, ktorú partia neustále kontrolovala.

„Našťastie som nemal cirhózu. To by bol koniec. Začal sa pre mňa nový život,“ nádejal sa.

Druhýkrát sa oženil, má druhého syna. Presťahovali sa z Moskvy do rodného Angarsku, kde Tatarinov trénuje mladých hokejistov.

„Nastavenie mojej mysle sa úplne zmenilo. Mojím snom je robiť to, čo mám rád – hokej. Určite sa nechcem vrátiť do starého života. Môže to byť jednosmerný lístok. Ak vás ľudia podporujú a veria vo vás, nemôžete ich sklamať,“ vraví odhodlane.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Michail Tatarinov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku