Jedinečný Stan Mikita by v stredu oslavoval 80 rokov. Života plného prekážok, tvrdých úderov, gólov a veľkej slávy.
Milosrdná lož
Narodil sa v roku 1940 v nacistami okupovanej obci Sokolče, ktorá je dnes zatopená Liptovskou Marou. Vlastným menom sa volal Stanislav Guoth, ale ako osemročného ho rodičia poslali za tetou a strýkom do Kanady. Až tam prijal ich priezvisko Mikita.
Len si to predstavte. Chlapča odtrhnuté z rodičovského lona začína po vojne nový život za veľkou mlákou…
„V jeseni 1948 prišiel strýko Joe so ženou Annou zo St. Catharines z Kanady, kam sa vysťahovali. Keď sa narodil môj brat Juraj, poslali rodičom blahoprajný telegram. Končil sa vetou: Keď sa vám narodí ďalší syn, prídeme si poňho. Rodičia si mysleli, že ide iba o žart,“ opísal v knihe Hrám, aby som vyhral, (ne)plánovaný odchod prvý slovenský držiteľ Stanleyho pohára.
„Ani som len nepomyslel na to, že sa nevrátim. Povedali mi, že idem do Kanady iba na návštevu,“ spomínal na milosrdnú lož, s ktorou ho vyslali do veľkého sveta. Na Slovensko však nikdy nezabudol, aj na sklonku života rozprával materinským jazykom.
„So strýkom som sa doma rozprával iba po slovensky. Aj som sa trochu hanbil, že nehovorím anglicky. Spočiatku som nemal ani veľa kamarátov, ale jazyk som sa naučil veľmi rýchlo. Na úvod to neboli tie najkrajšie slová,“ opísal svoje začiatky pri jednej z návštev rodnej krajiny. „Mám americký pas, ale srdcom som stále Slovák,“ dodal.
Keď sa jedného dňa po sezóne vrátil domov k adoptívnym rodičom, otec pred neho položil štós výstrižkov s červeným perom podčiarknutými pasážami – Czech born Stan Mikita alebo Czech player Stan Mikita. „Čo s tým? spýtal som sa otca a on odvetil: Prečo tým somárom nepovieš, že ty si Slovák a nie Čech.“
Malý diabol
S hokejom začal v provinčnom kanadskom klube, neskôr zaujal vo farmárskom tíme Chicaga a jeho kariéra mohla odštartovať.
„Nikdy predtým som nebol v takom veľkom meste. Pred železničnou stanicou ma mal čakať spoluhráč Bobby Hull, lenže tam nebol. Nemali sme mobilné telefóny ako teraz. Nevedel som, čo mám robiť, tuším ani na taxík som nemal. Tak som sa vrátil na stanicu, dal si kávu a zapálil si. Zrazu sa tam objavil náš tréner. Zbadal ma s cigaretou v ruke a vraví mi – zahoď to,“ pripomenul v exkluzívnom rozhovore pre Pravdu z roku 2011.
Napriek nižšiemu vzrastu a útlej postave – 175 centimetrov a ani nie 80 kíl – to bol ostrý chlapík. Na začiatku profesionálnej kariéry sa riadil heslom: Ak chceš prežiť, udri prvý. „A tak som v prvých piatich rokoch údermi nešetril. Bol som surový. V zápale boja aj hrubý,“ vravel.
V prvých ôsmich sezónach strávil na trestnej lavici až 755 minút, v prepočte dvanásť zápasov. Aj preto dostal prezývku Le Petit Diable – Malý diabol. Neskôr si uvedomil, že ani jedna hokejka nie je taká dlhá, aby strieľala góly z trestnej lavice. A keď sa ho dcérka Meg opýtala, „ocko, prečo ťa toľko vylučujú?“ nálepku problémový definitívne vystriedala hviezdny.
V drese Chicaga strávil všetkých 22 sezón. S 1473 bodmi je dodnes historicky najproduktívnejším hráčom klubu. Niektoré jeho rekordy v rámci NHL prekonal až legendárny Wayne Gretzky.
Sieň slávy aj socha
Po skončení aktívnej kariéry v roku 1980 sa Mikita dočkal pocty, keď sa stal prvým hráčom Chicaga, ktorého dres vyvesili pod strechu domácej arény. V októbri 2011 mu pred United Center postavili aj sochu.
Foto: SITA/AP, James Foster
Do Siene slávy NHL ho uviedli v sezóne 1983. Od roku 2002 je súčasťou aj Siene slávy slovenského hokeja.
V roku 2015 legendárnemu hokejistovi diagnostikovali ochorenie mozgu, ktoré spôsobuje stratu pamäte, halucinácie a poruchy spánku. Na druhý svet odišiel po dlhej a ťažkej chorobe 7. augusta 2018.
Jeho hokejový odkaz však doma, ale aj za morom, pretrváva. Legendy nezomierajú!