Sopliak, môžeš mi tykať, potešil Faka slávny brankár

27.02.2020 05:00
Karol Fako exhibícia
Legendárny hráč a tréner Karol Fako (vľavo) zomrel vo veku 88 rokov. Autor: ,

Nikdy nepokazil zábavu. Vždy mal poruke dobrý vtip či historku, ktorých v dlhej kariére zažil veľa. Kamarátov už nijakou nepobaví. Športová verejnosť sa vo štvrtok lúči s legendárnym hokejistom Karolom Fakom. Zomrel vo veku 88 rokov.

Telegram, ktorého sa nedočkal

Mal povesť večného náhradníka a jedinečného gólového asistenta. Pravidelne si odkrútil prípravu na svetový šampionát a vždy mu ktosi vyfúkol nomináciu. Päťkrát takto prišiel o účasť na MS. A zväčša netušil, prečo.

„Poctivo som absolvoval všetky sústredenia, hral v prípravných zápasoch, ale miesto sa pre mňa v tíme nenašlo,“ potvrdzoval. Taký scenár sa zopakoval aj pred olympiádou v Cortine d'Ampezzo 1956. „Karle, pošleme ti telegram a prídeš za nami, nemáš ešte vybavený pas,“ vravel mu tréner Vladimír Bouzek.

Roky sa potom na tom bavil. „Dodnes čakám na ten telegram,“ smial sa aj pred osemdesiatkou. A keď sa na olympiádu konečne dostal – do Squaw Valley 1960 – nezahral si v turnaji ani raz…

Odkaz fanúšikov: Skočte do Vltavy!

Ťažko sa vyrovnával s tým, že mu veľký turnaj vždy záhadne unikol. „Hrával som na pravom krídle. Konkurencia bola veľká. Nastupovali tam výborní hráči, napríklad Gusto Bubník. Ale prežíval som skvelé roky, mal som formu a už som pomaly strácal vieru.“

Ale napokon sa na šampionáte predstavil. Premiéru a jediný štart zažil na MS 1959 v Českos­lovensku. Domáci útočili na zlato, ale vo finiši strácali dych. Obrat nastal v nešťastnom zápase so ZSSR.

Viedli 3:2, ale súper dvoma gólmi otočil zápas. Kulíček neudržal tesne pred koncom v lapačke ľahký puk a Sovieti dali víťazný gól. Slováci v národnom tíme – Fako, Starší, Golonka – do rána rozoberali zápas. „Nik nezažmúril oko. Bolo to obrovské sklamanie, aj sme si poplakali,“ spomínal Fako.

Túto prehru ťažko znášali aj fanúšikovia. „Skočte do Vltavy!“ posielali telegramy do hotela, kde bývala výprava.

Tri prihrávky a jeden bronz

Mnohí boli presvedčení, že mužstvo dostalo príkaz a muselo prehrať. „To bola, samozrejme, hlúposť. Opak bol pravdou. Veľmi sme chceli zvíťaziť a boli sme premotivovaní. Robili sme chyby, zbytočne faulovali, hrali v oslabeniach. To súper využíval,“ tvrdil Fako.

Nevyspatí a rozladení nastupovali na druhý deň proti USA. Podľahli 2:4 a hrozilo, že doma zostanú bez medaily. Šanca už bola minimálna. V poslednom zápase ich čakal top favorit – Kanada. Ak si chceli zavesiť na krk aspoň bronz, museli vyhrať. A ešte k tomu o dva góly. To sa už zdalo takmer nemožné.

Ale v tomto súboji úradoval Karol Fako. Odohral svoj najpamätnejší zápas. Troma skvelými prihrávkami na gól výrazne prispel k veľkému triumfu.

Whisky a uznanie od Kanaďana

Najprv prihral na dva góly Staršiemu. Niekoľko sekúnd pred koncom senzačne viedli 4:3, ale to na bronz nestačilo. Aj Kanaďania sa usilovali ešte čosi vymyslieť. Odvolali brankára a vhadzovalo sa v československom obrannom pásme.

Na buly išiel Fako. Vyhral ho, puk mu vrátil Potsch. Fako ho naservíroval voľnému Vlachovi a ten do prázdnej bránky uzavrel skóre. Pražská Štvanica išla padnúť. Ako pred štvrtým gólom, keď pozametal ľad s bekom Lamirandem, ktorého vyhlásili za najlepšieho obrancu MS. Vyviezol puk spoza bránky a urobil mu na šestáku protismernú kľučku.

Lamirande s fľaškou whisky hľadal v hoteli hráča s číslom dvanásť. „Who is number twelve?“ vykrikoval na chodbe. Keď Faka objavil, fľašu mu venoval. „Toto mi ešte nik nevyviedol,“ vravel uznanlivo. Zasa chodili telegramy. „Neskáčte do Vltavy!“ stálo v nich…

Videl všetko, oči mal aj vzadu

Vyrastal neďaleko bratislavského zimného štadióna a športové útočisko našiel u saleziánov. Tam sa pestovala všestrannosť. V zime hrávali hokej, v lete futbal, celý rok stolný tenis.

Vypracoval sa na vynikajúceho útočníka. Niežeby sám nedával góly. V lige si ich pripísal v 311 zápasoch 121 a v národnom drese v 29 súbojoch deväť. Ale góly, ktoré pripravil iným, si vychutnával ešte viac.

Oči mal aj vzadu. Perfektne čítal hru, vynikal predvídavosťou i orientáciou aj v zložitých situáciách. Z jeho prihrávok žili takí borci ako Ján Starší, Július Černický či Miroslav Vlach.

„Šachista predvída množstvo ťahov dopredu, mne stačili tri. Vedel som, čo urobiť s pukom, či ho podržať, alebo posunúť ďalej. Sledoval som, kto je za mnou, kto predo mnou, skoro vždy som sa rozhodol správne,“ pripomínal.

To sa nedá natrénovať. S takým citom a talentom sa veľkí hráči rodia…

Premiéra v cudzích korčuliach

Väčšinu kariéry prežil v Slovane. Nemal ešte osemnásť, keď ho čakala ligová premiéra. Cestoval s tímom do Českých Budějovíc. Stalo sa niečo, čo si ani neskôr nevedel vysvetliť. V eufórii i šoku si zabudol doma korčule. Zistil to až v šatni. Sadol si na lavicu a rozplakal sa.

Jediný, kto to vedel, bol Emo Fábry, s ktorým nastupoval v útoku. V hrôze, ktorá ho prepadla, mal nevýslovné šťastie. Emo mal v batožine dvoje korčule a rovnakú veľkosť nohy…

A tak sa stalo, že premiéru odohral v cudzích korčuliach. S úľavou si vydýchol, že Fábry to nikomu neprezradil. Bola to pre neho väčšia hanba, ako prehra 1:5, ktorou začal svoju ligovú cestu.

Odvtedy si dával na korčule sakramentsky pozor, dokonca nosil so sebou aj elektrickú brúsku a sám si ich pred zápasom chystal.

Reimann ho nakopol do zadku

Spočiatku nielen Fábrymu, ale všetkým spoluhráčom úctivo vykal a oslovoval ich pán. V útoku hrával aj s legendárnym futbalovým brankárom Dodom Reimannom, ktorý bol aj vynikajúcim hokejistom.

„Veľa ma naučil, mal výbornú techniku i hlavu, škoda, že nebol lepší korčuliar, bol by veľkou hviezdou aj na ľade. Cítil som k nemu obrovský rešpekt. Keď sme vybehli na ľad, kričal som na neho: pán Reimann, nahrajte!“

Všetko sa zmenilo po zápase so Spartou v Karlových Varoch. Dal dva góly, ale ďalšie šance spálil. Najväčšiu za stavu 4:4, mohli vyhrať.

„Reimann bol napálený, chcel som mu vysvetliť, prečo som nedal gól. Pán Reimann, ja som si myslel… Zarazil ma: nabudúce nemysli a daj gól. A nakopol ma korčuľou do zadku…“ Ale večer ho nečakane omilostil. „Sopliak, oddnes mi môžeš tykať,“ potešil ho. Pre mladíka to bola najväčšia pocta…

Do Hodonína za 25 hokejok

V Slovane strávil pätnásť rokov. Prerušil ich len v čase vojenčiny. Keď si vyzliekal zelený mundúr a končil v Tankistovi Praha, dostal doma štyritisíc korún a hubertus. Bola to smiešna motivácia v porovnaní s Pardubicami, ktoré mu ponúkali stotisíc, a Chomutovom, ktorý dával ešte o dvadsaťtisíc viac. Ale on chcel hrať len za Slovan.

Keď mal 33 rokov, stále ho lákali do Košíc. Ale slovanisti nechceli ani počuť, že ho uvoľnia ku konkurencii. Súhlasili len s prestupom do Hodonína. Odišiel tam na dva roky aj s Paľom Zábojníkom.

Nebolo to zadarmo: druholigový klub zaplatil za slovanistický klenot v naturáliách. Do Bratislavy poslal 25 hokejok…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Karol Fako
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku