Lukáš Maroš (22) je hokejový dobrodruh, ktorého v uplynulej sezóne odvialo do ankarského klubu Gümüs Patenler SK.
„Spoluhráčom som neraz povedal: sem sa postav a nehýb sa. Pochopiteľne, o to viac som sa potom nakorčuľoval,“ spomína mladý útočník.
Takýto prestup je veľmi netradičný. Mali ste vážny dôvod?
Pre niekoho možno nie, ale ja som na severe nebol spokojný. V Karhu som hral v tretej lige a z toho, čo som tam dostával, sa vyžiť nedalo. Navyše, klub mi neumožnil popri hokeji pracovať a privyrobiť si. Ubíjali ma však aj iné veci – napríklad len cesta do potravín mi trvala tridsať minút, na zimný štadión hodinu. V krajine, kde vládne ukrutná zima a nemáte k dispozícii auto, sa potom trápite. Jedného dňa mi zavolal český kamarát, s ktorým som kedysi hrával a niečo mi o Turecku porozprával. Na rovinu vravel, že hokejové podmienky tam nie sú bohvieaké, ale aj napriek tomu ma to tam ťahalo. Napokon, každá životná skúsenosť je fajn.
Bolo to dobrodružstvo?
Určite. Keď som pricestoval do Ankary, Turecko sa vrhlo do vojny proti Kurdom na severe Sýrie. Z bytu som neustále počúval hukot helikoptér, v uliciach bola armáda. Ale neoľutoval som to, vravel som si – čo sa má stať, stane sa. Bolo to zaujímavé.
Určite aj prvý príchod na zimný štadión…
Pravdaže. Veď kde na Slovensku stojí vedľa hokejovej arény mešita a z jej minaretu počúvate šesťkrát do dňa spievanú modlitbu? Vtedy som si aj povedal: mohol si hrať vo Fínsku a teraz ideš na nejaký turecký zimák. Areál bol však pekný – pripomínal mi skalický stánok bez oválov. Je to komplex, v ktorom sa nachádza okrem ľadovej plochy aj posilňovňa a plavecký bazén. Športovci tam majú všetko. Bol som milo prekvapený.
Aj z hokeja?
Nemal som veľké očakávania. Ale rozdiel oproti tretej fínskej lige bol veľký. Neuveriteľne veľký (smiech). Keď sme hrali proti najlepším tímom z Istanbulu – Buz Beykoz a Zeytinburnu Belediyesi – malo to úroveň. Tie kluby by sa pokojne mohli rovnať s druholigovým priemerom na Slovensku. Hrajú v nich tureckí reprezentanti a pár legionárov z Ruska. Bolo vidieť, že to má hlavu a pätu, vedia si prihrať a majú systém. Pravda, proti tým slabším to vyzeralo ako na turnaji hokejových nadšencov.
Foto: Archív Lukáša Maroša
Uživil vás hokej?
Život v krajine polmesiaca nie je finančné náročný. Najlepší legionári si tam prídu aj na 800 eur mesačne, okrem toho trénujú mládež a dostanú sa tak k ďalším peniazom. Navyše, klub sa mi o všetko postaral – ubytovanie, výstroj, nové hokejky, dokonca aj o letenky domov na Slovensko. Jedlo nevynímajúc – štyri mesiace, ktoré som tam strávil, som prežil na kebabe (úsmev). Sám sa čudujem, že som vôbec nepribral. Zistil som, že aj takýto voľnejší režim, ktorý sa príliš nezlučuje s kariérou profesionálneho športovca, má čaro. Bol som stále plný a cítil som sa fajn.
A čo domáci hráči?
Zmluvy majú iba najlepší z nich. Platí to predovšetkým o istanbulských tímoch, ktoré podporuje vláda. V Ankare nie. Pre mojich spoluhráčov to bolo hobby, na ktoré si museli zarobiť. Prispievali si nielen na výstroj, ale aj cestovanie za súpermi. Hokej však milujú. Sú veľmi snaživí a chcú sa učiť. Boli radi, že im môžem pomôcť a niečo ukázať.
Čo vedeli z hokejovej abecedy?
Prakticky nič. Jednu prihrávku ešte zvládli, ale dve už nie. Bola buď nepresná, alebo sa to skončilo zakázaným uvoľnením. V mnohých zápasoch chýbal systém, hráči sa iba snažili puk za každú cenu dostať do bránky. Chýbalo im aj pozičné zmýšľanie, neraz som im povedal: sem sa postav a nehýb sa. Pochopiteľne, o to viac som sa potom nakorčuľoval. Keď ma počúvali, chvíľu sme držali krok aj proti najlepším, vzápätí však stratili hlavu a za dve minúty bolo po zápase.
Kto vás trénoval?
Miestny chlapík bez skúseností. Bol som jeho predĺženou rukou. Niečo ako asistent. Veľa sa pri nás legionároch naučil, teraz už vie, čo má ako a kedy povedať, alebo nakresliť.
Hokej je finančne náročný šport a chod klubu musí niekto financovať…
V našom prípade to bol ankarský mecenáš, ktorý vlastní nemocnicu. Je to hokejový nadšenec, sledoval tréningy, chodil s nami na zápasy. Možno by ste čakali, že Turek bude robiť v kabíne po prehre cirkus, ale nič také nebolo. Prijal všetko. Aj debakel.
Sledujú Turci aj svetový hokej?
Takmer vôbec. O zámorskej NHL nevedia nič. Ak by som im povedal, že pochádzam z rovnakej krajiny ako Zdeno Chára alebo Marián Hossa, netušili by, o kom rozprávam. Možno niečo počuli o Ovečkinovi, ale to je všetko.
Ako sa potom dostali k hokeju?
Dobrá otázka. Nepoznám odpoveď. Možno len chcú niečo robiť a hokej je pre nich nový šport. Čo sa týka zimných športov, v Turecku je oveľa viac v kurze krasokorčuľovanie.
Foto: Archív Lukáša Maroša
Koľko ľudí sledovalo zápasy?
Na tribúnach boli rodinní príslušníci, kamaráti a náhodní okoloidúci. Občas sa ich nazbieralo aj viac ako sto. Bolo ich počuť, ale žiadny bengál ako na futbalovom stretnutí Besiktasu s Galatasarayom to nebol. Absolútna väčšina Turkov o hokeji netuší, keď som vyšiel na ulicu s vakom, z ktorého trčali hokejky, pýtali sa ma, kam idem hrať golf.
Ako sa žije v Ankare?
Dobre a lacno. Oddýchol som si tam od tradičného hokejového života, ktorý je spätý s mnohými pravidlami. Celkom som si to užil.
Čo ste robili vo voľnom čase?
Predovšetkým spal. Boli to mesiace naruby. Na tréningy som chodil o jedenástej večer, domov som sa neraz dostal až okolo tretej nadránom. Ankara je veľká a má iba dva zimné štadióny – hokejisti sa preto dostávali k slovu až v nočných hodinách.
Prekážalo vám niečo na živote v Turecku?
Je to odlišná kultúra, iný svet. V Bratislave môžem večer vybehnúť s kamarátmi do baru alebo na diskotéku. V Turecku sa to nedá, pokiaľ nemáte vedľa seba partnerku. Samého by ma do klubu nepustili. Prezident Erdogan zrejme vie, prečo zaviedol takýto zákon. Ja som mu však dodnes neporozumel.
O Turkoch sa vraví, že pre nich neplatia žiadne pravidlá…
Veru, stretnutie na konkrétny termín si s nimi nedohadujte. Stále meškajú, na všetko majú čas. A sú neskutočne pomalí. Našťastie, na zápas sme nikdy neprišli neskoro. Keď som však čakal na hokejky, slovo zajtra som počúval každý deň. Aj tímové oblečenie sme mali mať, ale sezóna sa skončila skôr ako ho stihli dodať. Sľúbili mi, že mi ho pošlú na Slovensko. Nuž, som zvedavý.
Uľahčovali si veci aj na ľade?
Turek proti Turkovi nevypustil nič. Ale keď bol domáci hráč počas tréningu v súboji s jedným z legionárov, robil možné aj nemožné, aby vyhral. Skracoval si cestu, skúšal jednoducho čokoľvek. Ale inak nemôžem povedať krivé slovo, hokejom žijú a snažia sa veľa naučiť.
Zostanete v Turecku aj v nasledujúcej sezóne?
Ak ma budú chcieť a niečo mi pridajú, možno áno. Ale mám túlavé topánky, chcel by som si vyskúšať aj niečo iné. Ďalšia sezóna sa v Turecku začne až v októbri, dovtedy nechcem len tak vyčkávať.