Chcel by som byť ako Jágr, no nadišiel môj čas. Ale vrátim sa

06.08.2019 17:15
Tomáš Surový
Tomáš Surový dvíha nad hlavu svoju tretiu trofej pre majstra Slovenska. Autor: ,

Až 182 zápasov v národnom drese, 126 v NHL, 316 v KHL a tri majstrovské tituly s rodnou Banskou Bystricou.

Veľkolepá štatistika sa už viac nezmení – Tomáš Surový (37) ukončil kariéru. "Kabína a ľudia v nej mi budú neskutočne chýbať. Na druhej strane už nebudem mať natoľko nalinajkovaný život,“ vraví dnes už bývalý hokejista.

Rozhodnutie o ukončení kariéry sa robí zväčša po sezóne, vy ste ho však spravili skôr pred začiatkom ďalšej. Prečo až teraz?

Keďže ma nič netlačilo do unáhleného rozhodnutia, nechal som si čas. Samozrejme, že myšlienky o konci som mal už aj počas posledného play off. So šéfom bystrického hokeja som sa dohodol, že si všetko nechám prejsť hlavou – nadišiel čas povedať dosť.

Čo bol ten definitívny moment?

Žiadny nebol. Mám 37 rokov a predpokladám, že každý hokejista v mojom veku rozmýšľa nad ukončením kariéry. Pre mňa nastal ten správny čas. Hokej sa predsa nedá hrať celý život.

Chýbala vám už aj motivácia?

Pochopiteľne, že som už nebol nabudený, ako keď som mal dvadsať. Ale aj telo sa postupne ozývalo – rána po zápasoch hokejista v pokročilom veku cíti inak ako za mladi. Keď sa to potom všetko zíde, prídu na rad myšlienky v štýle – "čo ďalej?“ Asi to tak má byť.

Ako vstúpila do tohto rozhodnutia rodina?

Nijako. Doma som už tri roky, moje cestovanie a neustále odchádzanie a prichádzanie ju teda negatívne neovplyvňovalo. Keď som hral v zahraničí a riešili sme školy a škôlky, vtedy to bol problém. Teraz však všetko nechali na mňa. To, že sa blíži záver, som nosil v hlave už viac ako rok. Neprežívam to však – viem, že ako päťdesiatnik by som nemal na ľade čo hľadať.

Jágr má k tomu blízko…

On je však iný level.

Má 47 rokov a stále chce hrať. Obdivujete ho, alebo si skôr ťukáte na čelo?

Jágr je ikona – neskutočne veľký hráč. Chcel by som byť na tom ako on – po fyzickej, ale aj po hernej stránke. Obdivujem ho a snímam pred ním klobúk. To, čo dokazuje aj v takomto veku, je v každom prípade obdivuhodné.

Keď sa niečo končí, zvyčajne to sprevádzajú aj mierne obavy z budúcnosti. Je to aj váš prípad?

Nemyslím si. Pred sebou mám ďalšie výzvy a nové ciele, ktoré by som rád zvládol. Teším sa na ne. Chápem, že život po kariére je niečo úplne iné ako život profesionálneho hokejistu. Ale aj tak mi nezostáva nič iné, iba prispôsobiť sa.

Čo vám bude z hokejového stereotypu najviac chýbať?

Jednoznačne kabína a ľudia v nej. Na druhej strane už nebudem mať natoľko nalinajkovaný život – ráno vstanem a už nebudem musieť bežať na tréning. Pôjdem napríklad na výlet s rodinou. Odteraz budem pánom svojho času.

Dokážete si dnes predstaviť, že by ste si najbližšie mesiace neobuli korčule?

Úplne v pohode. Veď som ich nemal na sebe od konca uplynulej sezóny (smiech). Ale starí páni majú rôzne partie a často sa pri hokeji stretávajú – uvidíme, či ma to chytí. V tejto chvíli na to neviem odpovedať.

Plánujete sa ešte vrátiť k hokeju?

Myslím si, že áno, ale netuším ako. V bystrickom hokeji by som sa však rád angažoval.

Odkedy?

Môže to byť od tohto septembra, ale aj o rok. Zatiaľ nad tým vôbec nepremýšľam.

Čo budete robiť medzitým?

Bude to zrejme taký klasický nehokejový život. Predovšetkým sa budem venovať rodine a pokúsim sa jej dať to, čo som počas kariéry nemohol. Okrem taxikárčenia do školy a na krúžky si konečne nájdem čas aj na svoje hobby.

Čo vám napadne, keď sa obzriete za kariérou?

Že som vďačný za to, že som si mohol zahrať v NHL. Nebolo to síce nadlho, ale aj to sa počíta. Avšak keď sa človek pozerá spätne, vždy má pocit, že mohol dosiahnuť viac.

Do profiligy ste nazreli skoro a boli ste pomerne produktívny. Prečo ste tam nevydržali dlhšie?

Určite som aj ja urobil nejaké chyby. Stalo sa to však pred pätnástimi rokmi a vŕtať sa v tom je zbytočné. Neriešim to už. Naopak, som rád aj za tých 126 duelov.

Spomínate na ne často?

Neprežívam to. Napokon, kariéru som ukončil iba pred pár dňami, čas na ohliadnutie sa za ňou určite ešte len príde. Ale neskôr – niekde pri pivku.

Ak by ste mali vypichnúť najpozitívnejší moment hokejového života, čo by ním bolo?

Zápasy a góly v NHL. Hokej je však tímový šport a tak si veľmi cením aj striebornú medailu z MS 2012. No nezabudnem ani na juniorský bronz z 99-teho. Na klubovej úrovni to boli tri tituly s Banskou Bystricou.

Sklamalo vás niečo?

Tým sa nezapodievam (smiech).

Za Slovan ste odohrali viac ako dve sezóny. Sledujete, aké buduje mužstvo pred opätovným štartom v extralige?

Až tak detailne to nevnímam. Kvitujem, že klub postupne vyrovnáva dlhy a stavia sympatický káder. Držím im palce, lebo slovenská liga potrebuje silný Slovan.

Banská Bystrica po majstrovských rokoch mení filozofiu – chce dať priestor domácim odchovancom. Je to správny krok?

Je to predovšetkým logické rozhodnutie. Bystrica mala niekoľko sezón tie najvyššie ambície a v kádri – na slovenské pomery – veľmi solídnych hráčov. Okrem iného to však znamenalo aj mimoriadne napnutý rozpočet celého klubu. A povedzme si pravdu – u nás vôbec nie je jednoduché financovať akýkoľvek šport – tobôž nákladný hokej. Pozitívom je, že šancu dostanú aj tí, ktorí ju v uplynulých rokoch nemali. Obavy nemám, zdá sa, že sa tu buduje veľmi dobrý mančaft a preto neočakávam radikálny herný, ale ani výsledkový prepad.

Takže na zápase Banskej Bystrice proti Slovanu nebudete chýbať?

Ak budem doma, tak sa určite prídem pozrieť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tomáš Surový #HC 05 Banská Bystrica
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku