Keďže mali ich kariéry rozdielne trajektórie, nikdy sa nestretli v jednom tíme. Od soboty však už Ján Starší s Mikitom naháňajú puk spoločne v nebeských súbojoch legiend, na ktoré sa nezabúda.
S Gutom prežil zlaté časy
Hokejové Slovensko v sobotu zastihla smutná správa. Dlhý boj so zákernou chorobu prehral vo veku 85 rokov niekdajší vynikajúci hokejista a neskôr ešte úspešnejší tréner Ján Starší.
Rodák z Liptova bol členom obávanej formácie Slovana Starší, Fako, Černický, pričom neskôr nahradil Faka Golonka. Nikdy síce nezískal domáci majstrovský titul, no v reprezentačnom drese mu na MS zavesili na krk striebornú a dvakrát bronzovú medailu.
Na striedačke spoločne s Karlom Gutom priviedli Československo k dvom titulom majstrov sveta (1976 a 1977), štyrom strieborným medailám i striebru z olympiády v Innsbrucku 1976. Rovnako striebro brali československí hráči aj z I. ročníka Kanadského pohára.
„Nikdy som nebol profesionál – ani ako hráč, ani ako tréner. Buď som študoval v Bratislave alebo v Prahe, a potom som bol zamestnancom bratislavskej Univerzity Komenského. Nikdy som neopustil telovýchovnú fakultu, vždy som učil. Keď som trénoval reprezentáciu alebo pôsobil v zahraničí, vzal som si neplatené voľno. Ako tréner reprezentácie som dostával odmenu – mesačne osemsto korún,“ zaspomínal si v jednom z rozhovorov pre Pravdu.
Práve svoju pedagogickú činnosť kládol vyššie než trénerskú prax. Obe však spolu úzko súviseli a vzájomne sa dopĺňali.
„Oproti ostatným som mal úžasnú výhodu. Na najvyššej úrovni som si teóriu overoval v praxi – v Slovane i v národnom tíme. Poznatky som odovzdával aj pri výchove trénerov. Všetci najvýznamnejší slovenskí – Ján Filc, Július Šupler, Ernest Bokroš i mnohí ďalší – sú moji žiaci,“ vysvetlil.
Vlajkonosič na olympiáde
Za veľké hráčske i trénerské úspechy i prínos ho uviedli až do štyroch hokejových siení slávy – slovenskej, českej, nemeckej a Medzinárodnej hokejovej federácie.
„Za najväčší trénerský úspech považujem zlato z majstrovstiev sveta 1976 z Katovíc. Vyhrali sme suverénne s náskokom šiestich bodov pred Sovietskym zväzom. Vtedy sa prvý raz zúčastnili na svetovom šampionáte aj profesionáli z USA. V tom období sme často porážali Sovietov, čo bolo predtým nemysliteľné,“ pripomenul v minulosti.
Vďaka úctyhodnej trénerskej bilancii akoby sa trochu zabúdalo na Staršieho hráčsku kariéru. V tom období patril medzi najlepších hráčov v Československu. Za Slovan nastrieľal v priebehu 14 sezón vo vyše 300 stretnutiach 296 gólov, Československo reprezentoval 73-krát, pričom zaznamenal 29 gólov.
Zúčastnil sa aj na zimných olympijských hrách 1960 v Squaw Valley, na ktorých skončilo Československo štvrté. Pred štartom olympiády bol ako prvý slovenský hokejista v histórii vlajkonosičom československej výpravy.
„Bola to obrovská pocta. Silné dojmy som si odniesol aj z prvého zájazdu do Kanady a rád spomínam na majstrovstvá sveta 1961 vo Švajčiarsku. Zdolali sme Sovietov, dal som im dva góly. V záverečnom zápase sme remizovali s Kanadou 1:1. Titul získala vďaka lepšiemu skóre, my sme sa stali majstrami Európy. Tam som dosiahol svoj najväčší hráčsky úspech,“ reagoval Starší.
Majster Československa v stolnom tenise
Keby sa Starší neodhodlal k hokejovej kariére, mal predpoklady uspieť vo viacerých športoch. Hrával futbal za Liptovský Mikuláš a nepohrdol basketbalom či neskôr tenisom.
V mládežníckych kategóriách patril medzi nádejných stolných tenistov. Získal dorastenecký slovenský titul vo dvojhre a československý vo štvorhre.
„Keď som prišiel zo školy, hodil som tašku na gauč a poďho von. Domov som prišiel večer, s partiou rovesníkov sme športovali, čo sa dalo. Hokej ma však lákal najviac. S výberom Žilinského kraja sme v Bratislave vyhrali turnaj a tam si ma všimol nestor slovenského hokeja Miško Polóni. Keď sa dozvedel, že prídem študovať do Bratislavy, hneď po mne siahol,“ vysvetľoval.
„V Slovane som stihol generáciu okolo Doda Reimanna, Ema Fábryho, Alfréda Bollardta. Na ňu nadviazala koncom päťdesiatych rokov ďalšia silná generácia – s Lacom Horským, Karolom Fakom, Julom Černickým, Rastislavom Jančuškom a po prepustení z väzenia prišiel aj Gusto Bubník. Sformoval sa kvalitný Slovan, ktorý začal výdatne konkurovať najsilnejším českým mužstvám. Malo to jednu chybičku krásy – nezískali sme titul,“ priznal.