Foto: PROFIMEDIA
„Na metropolu východu nedám dopustiť. Prežil som tam krásnych desať rokov, odtiaľ som sa dostal do národného tímu. Našiel som si tam manželku, narodili sa nám tam dve deti. Krstili sme ich v Dóme svätej Alžbety,“ vraví brankárska legenda.
Ono to chodí skôr v opačnom garde – Košičania radi mieria do Prahy. Čo spôsobilo, že sa rodený Pražan unúval na východ republiky?
To je celkom zaujímavý príbeh. Keď som v devätnástich dostal povolávací rozkaz a prišiel som na vojenskú správu, pýtali sa ma, či chcem ísť do futbalovej alebo hokejovej Dukly. Hrával som futbal i hokej. Ponúkli mi hokejovú Jihlavu – pôsobila v najvyššej súťaži – a druholigový futbalový Písek. Lákala ma kvalitnejšia liga – a ňou bola federálna hokejová, tak som si radšej vybral Jihlavu. Keď som tam narukoval, mala piatich brankárov, dvaja sa museli po krátkom čase porúčať. Absolvoval som len príjmač. Kolega šiel do Litoměříc, ja do druholigovej Dukly Košice. Tréner Jaroslav Pitner ma pri odchode povzbudil – vydrž, o rok ťa vezmem späť…
Reprezentovali ste v mládežníckych kategóriách?
Vôbec. Rok pred nástupom na základnú vojenskú službu som dostal pozvánku do výberu juniorov. Krátko predtým som však dostal pukom do hlavy, ospravedlnil som sa, štrnásť dní som bol zranený.
Druhá liga sa vám nemálila? Sklamalo vás, že ste z Jihlavy museli odísť?
Sklamanie je silné slovo, skôr ma to rozčarovalo. Dobre, povedal som si, skúsim a uvidím. Začiatky boli všelijaké, no postupne som si zvykol – a v Košiciach sa mi začalo dariť i páčiť.
Stali ste sa hneď jednotkou?
To zasa nešlo až tak hladko, aby bažant vytlačil mazáka (so smiechom). Prišiel som krátko pred začiatkom súťaže, prípravu odchytal Procházka z Litvínova. U trénera mal očko, s jeho dcérkou chodil do kina na rozprávky. Prvý rok sme sa striedali, potom som už chytal pravidelnejšie.
Mali ste v druhej lige tuhú vojnu?
Nemali sme také dobré podmienky ako v Jihlave, ale ani vojenský dril, skôr príjemný režim. Bývali sme mimo posádky vo vyhradenej časti tzv. Kadetky neďaleko Hlavnej ulice. Dôstojníci tam chodievali na školenia, akurát cez leto sme slúžili pri bráne. Keď sme prehrali, museli sme skladať uhlie – aj takto sme sa udržiavali v kondícii (so smiechom).
Hokej vám chutil?
A ako! Dôležité bolo, že sme vyhrali slovenskú skupinu a bojovali o postup do federálnej ligy s tromi víťazmi českých skupín. Hralo sa systémom doma – vonku, postúpili sme z prvého miesta! Po návrate z Prahy som zažil prvú veľkú hokejovú slávu. Na letisku nás vítali stovky vďačných fanúšikov, Košice sa stali definitívne hokejovým mestom.
Druholigová Dukla na zápasy lietala?
Len na kvalifikáciu, veď šlo o veľa. Keď sme ju vyhrali, na Hlavnej ulici pribudlo veľké tablo s našimi fotkami, ľudia nám gratulovali. Zápasy v najvyššej súťaži bývali beznádejne vypredané. Dovtedy sme hrávali na otvorenom štadióne, po postupe ho železiarne za tri mesiace zastrešili. Plechová stodola, ako prezývali halu, naháňala súperom strach. Neraz sa stalo, že priaznivci, ktorým sa neušli vystupenky, vykopali pri múre dieru a dostali sa dnu. Fanúšikovia utvorili skvelú atmosféru.
S kým ste si v tíme najviac rozumeli?
So Šulom, šikovným útočníkom Ferom Kolláthom, mojím mazákom. Ešte v druhej lige som býval v izbe s Béďom Brunclíkom, výborne som vychádzal aj s Ivanom Stehlíkom.
Ozvala sa po roku Jihlava?
Situácia sa trochu zmenila. V Košiciach som podpísal na dva roky vojaka z povolania. Výkonnostne som napredoval, a tak už prišli aj prvé pozvánky do reprezentácie. Armádne špičky sa začali zaujímať o môj návrat do Jihlavy. Riešil sa na najvyššej úrovni – v Prahe na vtedajšom ministerstve národnej obrany. S odstupom času si na to úsmevne spomínam: pri stole sme sedeli štyria: tri veľké šarže – minister, generál Jaroslav Tybor z Košíc, náš veľký priaznivec, podplukovník Pitner – a vojak Holeček. Jihlava mala záujem, dôstojník z Košíc o tom nechcel ani počuť. Kam chceš ísť, pýtal sa ma minister. Srdce ma ťahalo do Jihlavy, vtedy suverénne vyhrávala majstrovské tituly – a mne klubový chýba, tam by som ho získal. Nechcel som ísť ani proti Košiciam, ktoré mi dali šancu. Kde mi rozkážete, tam pôjdem, zareagoval som po krátkom váhaní. Napokon rozhodol argument generála Tybora.
Čím presvedčil pána ministra?
Ráznym tvrdením, že pracujúci Východoslovenského kraja i mesta Košice si zaslúžia najvyššiu hokejovú súťaž – a v nej kvalitného brankára. Takýto tromf neprebil ani Pitner. A tak sa môj pobyt v Košiciach predĺžil.
Potvrdíte, že vám nejaký dobrodinec hádzal po vašich bravúrnych zákrokoch na ľad zrolované stokorunáčky?
(so smiechom)Vtedy ešte neboli za bránkami plexisklá, len siete. Jirko, niečo som ti poslal, počul som spoza bránky. Keďže som nevedel, o čo ide, ostal som sústredený na hru. Máš pravdu, ani ja by som sa pre jednu neunúval, hádžem ďalšiu. Párkrát sa to zopakovalo. V hoteli Hutník sme potom so spoluhráčmi moju odmenu minuli.
Poznali ste toho fanúšika? Stretli ste sa?
Nepoznal, takže sme sa nestretli. Počas zápasu som sa nechcel rozptyľovať, asi chcel ostať v anonymite.
Prezývku Fakír ste dostali v Košiciach alebo ste už s ňou prišli?
Prischla mi ešte v Jihlave. Spoluhráči mi vraveli, že sa v bránke vrtím ako had, ktorému píska fakír.
Na čom stroskotával záujem pražskej Sparty, ktorá vás tiež lanárila?
Na bytovej otázke. Jej funkcionári sa ozývali každý druhý rok, no ponúkali mi ubytovňu v ČKD, s čím som nesúhlasil. V Košiciach som sa oženil, založil si rodinu, narodili sa nám tam dve deti. Po každom sme dostali o izbu väčší byt. Do Sparty som prestúpil až po desaťročnom pôsobení v Košiciach, keď sa stabilne udomácnili vo federálnej lige. V závere kariéry som si v troch sezónach vyskúšal pozíciu legionára v Nemecku – v Mníchove a Essene som si trochu privyrobil.
Pani manželku ste spoznali na hokeji?
Nie, naša známosť sa začala na jednej vysokoškolskej slávnosti. S niekoľkými spoluhráčmi sme sa tam šli pozrieť. Pochádzala zo Žiliny, jej otec bol vojenský pilot. Mal dve dcéry, do jednej som sa zahľadel. Hoci sme sa po čase rozviedli, vieme si prísť na meno, máme dobrý vzťah.
Foto: PROFIMEDIA
Čo vám dalo pôsobenie v Košiciach?
Veľmi veľa. Tam som si urobil meno, výkonnostne som vyrástol. Dostal som sa do hľadáčika trénerov reprezentácie. V kariére som sa významne posunul. Vždy som sa tešil na vynikajúcu atmosféru na domácich zápasoch. Hokej v Košiciach začal výrazne konkurovať futbalu.
V československej reprezentácii ste s Vladimírom Dzurillom utvorili silnú dvojičku, závidel nám ju hokejový svet. Boli ste viac priatelia, alebo konkurenti?
Rešpektoval som, že Vlado bol starší i skúsenejší. V reprezentácii som začal hrať pod trénerom Vladimírom Bouzekom. Prvý svetový šampionát som absolvoval v roku 1966 v Ľubľane. Premiéru som si odbil v zápase proti Poľsku, v ostatných dostal prednosť Vlado. Spočiatku sa správal ku mne mazácky: mladý, pozbieraj puky, ahoj! Vravel, že ho znervózňujem, no postupne sme si navzájom žičili.
Odpozorovali ste niečo od neho?
Áno – rozkľak a sklz. Nevytáčal korčuľu do strany, najväčšiu plochu chrániča nastavoval proti puku. Z Kanaďana Setha Martina i Vlada som si bral príklad. Vzájomná rivalita nás posúvala. Pamätám si na jeden zápas proti Sovietom. V 4. minúte sme prehrávali 0:3, tréner Bouzek mi pohľadom naznačil, aby som sa pripravil. V tom momente som si želal byť neviditeľný v najtmavšom kúte, prehrali sme 2:7…
Platilo, že Dzurilla chytal častejšie proti Kanade a USA, vy proti mužstvám z Európy – a najmä proti Sovietom?
Niečo na tom bolo. Sovieti radi kombinovali, neraz dávali góly takmer naslepo do prázdnej bránky. Na to som bol pripravený, nevykorčuľovával som z bránky, aby ma nevyšachovali. Mal som rýchlejšie nohy, bol som pohyblivejší, a tak môj štýl chytania bol účinnejší proti kombinačnejším tímom. Zámorské vtedy oveľa častejšie strieľali, robustnejší Vlado povyjdením z bránky vedel zmenšiť strelecký uhol. Dôležité bolo, že sme sa výborne dopĺňali. Na prestížnom Kanadskom pohári 1976 fantasticky vychytal pamätnú nulu, keď sme zdolali hviezdami nabitú Kanadu 1:0. Vtedy sme boli v kurze, pár hráčov, medzi nimi aj ja, sme dostali ponuky od mužstiev NHL.
Prečo ste odmietli ponuku Chicaga?
Stan Mikita i Bobby Hull mi navrhli, aby som hneď s nimi letel do Ameriky. Vraj by som bol medzi piatimi najlepšie platenými hokejistami tímu, vtedy brali milión dolárov na sezónu. Musel by som však emigrovať – a to som nechcel, mal som dve deti. Trochu mi to bolo ľúto, no keď som si spomenul na rodinu, ľútosť ma prešla. Ale – potešilo ma, že si ma v zámorí všimli.
Na ktoré podujatie z bohatej kariéry si najradšej spomínate?
Na domáce majstrovstvá sveta v roku 1972. V Prahe sme sa stali majstrami sveta, toto podujatie sa mi spája s najsilnejšími emóciami. Mali sme skvelý tím, z titulu sme sa tešili po dlhom pôste. Oslavovať prvenstvo pred vlastnými fanúšikmi je nezabudnuteľný zážitok. Aj ďalšie dva tituly boli skvelé, prvý však ostane prvý. Preto je najkrajší.
Košice si v roku 1988 vybojovali titul na ľade pražskej Sparty. Boli ste na tom zápase?
Pravdepodobne áno, ale na podrobnosti si nespomínam. Mužstvu a jeho vedeniu som však určite gratuloval k veľkému úspechu. V Košiciach sa po postupe do najvyššej súťaže začalo pracovať profesionálne, keď hokej prešiel pod železiarne, bolo len otázkou času, kedy príde aj zlatý vrchol. Košiciam som ho žičil.
Foto: PETER JESENSKÝ
Mimochodom, kedy ste navštívili Košice?
Pred dvomi rokmi ma vedenie klubu pozvalo na slávnostné vyradenie dresov štyroch veľkých osobností v histórii klubu. Pod strop Steel Arény vyvesili dresy Jána Selveka, Bedřicha Brunclíka, Igora Libu – a moju jednotku. Veľmi ma potešili stretnutia s bývalými spoluhráčmi. Piatym mal byť Vincent Lukáč. Neprišiel, nesúhlasil s vyvesením jeho dresu. Mrzelo ma to, chcel som ho vidieť, keď som v Košiciach končil, Vinco začínal.
Máte v rodine nasledovníka?
Mám, ale nie na brankárskom poste. Syn hrával v obrane, bol vo výbere juniorov s Jaromírom Jágrom, v šestnástich odišiel na dva roky do Kanady, no keď mal dvadsaťjeden, s hokejom skončil. V tradícii pokračuje vnuk, hokej ho baví, hrá v obrane, rád sa chodím naňho dívať. Možno z neho niečo bude.
Ako sa vám pozdávajú výkony slovenských brankárov v českej najvyššej súťaži? Sledujete ju?
Asi vás sklamem – nesledujem. Netrúfam si hodnotiť nielen slovenských brankárov, ale ani českých. Za posledného nadpriemerného brankára v domácej súťaži som považoval Tomáša Vokouna. Páčil sa mi aj Pavel Francouz, keď pôsobil v ruskej Kontinentálnej hokejovej lige, v súčasnosti chytá na farme Colorada.
Do vášho brankárskeho repertoára patrila aj veľká ohybnosť dolných končatín. Vykopnete nohu ešte na vrch zárubne?
Ohybnosť som mal prirodzenú, tréningom som ju ešte zlepšoval. Keď som v bránke urobil rozkľak od žŕdky k žŕdke, puk po ľade nemal kade prejsť. V sedemdesiatke som nohu ešte vykopol hore, no už to radšej neskúšam. Zdravie mi ešte slúži, nechcem riskovať.
V pondelok ste oslávili životné jubileum – 75 rokov. Nachystali ste veľkú oslavu?
Narodeniny som oslávil v nedeľu v kruhu rodiny a najlepších priateľov, zišlo sa nás osemnásť. Z bývalých spoluhráčov som pozval Jiřího Kochtu a Ivana Stehlíka. Podebatovali sme a pospomínali – aj na košické časy.