Patril Miroslavovi Šatanovi (44), dlhoročnému kapitánovi slovenskej hokejovej reprezentácie, jeho spoluhráčom zo zlatého tímu zo svetového šampionátu 2002 i ďalším pozvaným.
Súčasný generálny manažér slovenských reprezentácií, víťaz Stanleyho pohára s Pittsburghom v roku 2009 sa v utorok večer na exhibícii Modrých proti Bielym (nastúpil v oboch tímoch) rozlúčil s hráčskou kariérou.
O exhibícii
Odohral som jeden z mála zápasov, čo som v živote hral, keď mi nezáležalo na výsledku. Záležalo mi na tom, aby sme mali z tohto zápasu radosť. Ja som ju mal, dúfam, že aj moji spoluhráči i protihráči. Verím, že aj fanúšikovia v hale si exhibíciu užili. Odchádzam z nej s veľmi dobrým pocitom.
O uvedení do Siene slávy slovenského hokeja
Je to pre mňa veľká pocta. Teší ma, že boli pri nej moji najbližší. A aj ten pán, môj prvý tréner – viedol ma osem rokov v Topoľčanoch. Neraz nám vravel: Ešte nie ste hokejisti. Budete nimi, keď budete mať dvadsaťpäť rokov a v reprezentácii odohratých nejakých päťdesiat zápasov. Pre mňa bola slovenská reprezentácia vždy najvyššou motiváciou. Najradšej som hral, keď som mal dvojkríž na hrudi. Možno aj preto tu bola plná hala.
O útoku so synom
Mišovi Hreusovi sa dostala tá pocta, že mal v útoku na krídlach dvoch Miroslavov Šatanov. To ešte nik takto nehral a myslím si, že ani nebude. Bol prvý aj posledný.
O najpamätnejšom momente z reprezentácie
Určite zisk titulu majstrov sveta z roku 2002. Veľmi je k nemu blízko aj rok 2000, keď sme v Petrohrade vybojovali prvú medailu pre Slovensko – striebornú. Považujem ho možno ešte za dôležitejší. Nie každý nášmu tímu veril, vtedy sa väčšinou chodilo na majstrovstvá sveta len zúčastniť sa a nie aj niečo vyhrať. Aj keď sme nemali v mužstve veľa hviezd z NHL, dali sme sa úžasne dokopy, vznikla skvelá partia. Aj keď sme do play off prešli s odretými ušami zo štvrtého miesta, neskutočne sme sa zmobilizovali. V troch zápasoch nadstavby sme dokázali, že slovenský hokej má šancu súperiť s najlepšími na svete. To motivovalo o dva roky všetkých, aby prišli do reprezentácie. Sformoval sa skvelý tím – a získal historické zlato. Rok 2000 bol veľmi dôležitý, aby sme ten titul vyhrali.
O zlatej partii
Ani som nepočítal, koľko medailistov, majstrov sveta, víťazov Stanleyho pohára sa zišlo na ľade. Vážim si to, že prišli všetci tí chalani a urobili pre mňa tento deň výnimočným. Podobalo sa to na stretávku po x rokoch, neviem ani, po koľkých. S niektorými som sa nevidel dlhšie, s niektorými sa stretávam vcelku pravidelne. Keď sme mali v utorok spoločný obed, videl som, ako chalani spolu interaktujú. Akoby medzitým žiadny čas neprešiel. Po tých rokoch si to sadlo tak, ako vtedy v kabíne – všetky tie srandy, doberačky fungovali okamžite. Bolo veľmi príjemné znovu sa ocitnúť v tej partii hráčov. Juraj Pauček bol pre mnohých neznámy. Je v lepšej forme, ešte pravidelne hráva. Je to spoluhráč, s ktorým som hrával v Topoľčanoch od malého dieťaťa až po dorast, stále je jedným z mojich najlepších kamarátov. Rád by som videl aj Zdena Cígera a Žiga Pálffyho, no z rôznych dôvodov sa rozhodli neprísť, pozvaní boli.
O Dominikovi Hašekovi
Nechcel ísť do bránky, povedal, že už dlhšie nechodí na ľad. Mal z toho rešpekt – alebo sa bál, že by dostal veľa gólov. Neviem. Povedal však, že rád príde, a tak sme mu dali poctu vhodiť úvodné buly.
O pozdravoch hviezd NHL
James Patrick, najmenej známy, ktorého ľudia možno až tak nepoznali, bol hráč, s ktorým som asi šesť rokov býval v izbe počas výjazdov. Na cestách sa spolubývajúci často menili, my sme si tak dobre pasovali, že sme asi šesť rokov vydržali. Z tých osobností, ktoré mi gratulovali na kocke, mi bol asi najbližší. Samozrejme, aj ostatní, s ktorými som hral, ma príjemne prekvapili. S Crosbym a Malkinom to trvalo síce len krátko, jeden rok, ale ten správny. Bola to dôležitá kapitola v mojej kariére.
O dojatí
Mal som možno dva-tri momenty, keď ma premohlo. Raz pri sledovaní videa z kariéry a aj na konci zápasu. Syn Mirko to tiež celkom dobre zvládol. Myslel som si, či nebude mať trému pred plným hľadiskom – pred takým ešte nehral. Dcérka to v krasokorčuliarskom vystúpení zvládla takisto.
Višňovského mrzelo, že nedal gól. Lašáka tešil famózny zákrok
V samom závere exhibície, keď vypredané hľadisko ďakovalo ováciami postojačky Miroslavovi Šatanovi i zlatej generácii slovenského hokeja, pani Ingrid Šatanová so synom Mirkom a dcérkou Viktóriou takisto spontánne tlieskali.
„Bola to veľmi dojímavá ceremónia. Myslím si, že Miro si zaslúžil byť v sieni slávy – a veľmi si to váži. Bolo príjemné vidieť v akcii aj deti, boli zlaté, však? Obaja majú radi to, čo robia, dúfam, že sa im bude naďalej dariť,“ vyslovila želanie ich mama.
Mirko Šatan vybehol na ľad v poslednej tretine, šiel na trestné strieľanie namiesto otca – a na druhý pokus prekonal brankára Jána Laca, ba v posledných sekundách pridal aj druhý gól.
„Je fantastické, že som mohol byť na ľade s majstrami sveta. Otec je v pohode, sem-tam mi poradí, pomáha mi. Rád by som dosiahol, čo on, dával góly a bodoval, no to je ešte veľmi ďaleko – ale skúsim to. Hrám centra, je to iný post, než mal otec. Každý by sa chcel dostať do NHL, aj ja, ale to nemusí vyjsť. Rád by som hral aj za Slovan, alebo aj inde. Mojím obľúbeným klubom NHL je New York Islanders,“ podotkol 12-ročný Šatan junior.
Ľubomír Višňovský označil jeho nasadenie za kľúčový moment exhibície:
„V závere súper vytiahol nečakané eso – a vyšlo mu to. Ale som nasr…, že som nedal gól, ba Mirovi som pustil trikrát syna. Niečo ho to bude stáť,“ vravel žartovne. „Dôležité bolo, že diváci sa vynikajúco zabávali. Naskakovali aj spomienky na zážitky s Mirom. Keď sme doniesli z Petrohradu prvú medailu, potiahol celý tím. Vo štvrťfinále padli Američania, v semifinále Fíni – akurát mrzí prehra s Českom vo finále. O dva roky sme si to vynahradili. Zápas sme si užívali. Keď som videl spoluhráčov zo zlatého tímu, uvedomil som si, v akej ére a s akými skvelými hokejistami som hral. Mohli sme zdolať hocikoho. Takých hráčov i lídrov by sme potrebovali aj teraz,“ vravel bývalý skvelý obranca.
Brankár Ján Lašák veselo-vážne vyhmatol podstatu: „Prišlo desaťtisíc ľudí, zápas vysielala televízia v priamom prenose, to hovorí za všetko. Aj o tom, čo Miro urobil pre túto krajinu. Teší ma, že hokej vie spojiť, ľudia prišli, povzbudzovali, držia spolu. Ako sa mi chytalo? Po prvom neskutočnom famóznom zákroku, keď som vypichol puk, som sa čudoval, aký som rýchly, no potom som mal hviezdičky pred očami. Asi som to prepálil, prišiel útlm a inkasovaný gól medzi nohami. Klasika. V poslednom striedaní za stavu 4:4 prišlo veľmi dôležité trestné strieľanie. Vybičovaná atmosféra, všetci tŕpli, každý mal zimomriavky, nik nevedel, čo sa udeje – a ja som to chytil! Takže všetko po starom.“
Vzápätí prešiel do vážnejšieho tónu: „Už keď sme sa stretli v pondelok na večeri a v utorok na obede, videli sme veľa radosti, veľa úsmevov. Bolo to veľmi príjemné. Medzi nami prúdila veľmi dobrá energia. Zhodli sme sa, že by sme sa mali častejšie stretávať. Predsa len, niečo sme spolu zažili, odbojovali, máme si čo povedať. My musíme byť tí, čo sa máme stretávať, aby sme pomohli mládeži, ako ďalej.“