Na jeho palube boli Zdeněk Jarkovský, Vilibald Šťovík, Miloslav Pokorný, prvý Slovák v reprezentačnom výbere ČSR Ladislav Troják, Karel Stibor a Zdeněk Švarc – až na posledného menovaného išlo o majstrov sveta a strieborných olympijských medailistov.
Reprezentačné družstvo vtedy začínalo prípravu na MS 1949 pod vedením nového trénera Antonína Vodičku zahraničným zájazdom do Francúzska a Británie.
Od začiatku ho sprevádzali problémy s pasmi i letmi. Hokejisti odleteli do Paríža až v deň zápasu, v sobotu 6. novembra, v Prahe však zostali náhradný brankár Zdeněk Jarkovský a obranca Zdeněk Švarc s tým, že sa k ostatným pripoja v nedeľu v Paríži.
„Tento výlet ma stál toľko nervov, že by som sa nečudoval, keby sa ešte niečo zomlelo. Najlepšie by snáď bolo zostať doma,“ nepriamo vtedy predpovedal nešťastie tréner Vodička.
Reprezentácia zdolala Racing Paríž 4:3 a hráči mali mať v nedeľu voľný deň v Paríži a v pondelok plánovali odletieť do Anglicka. A tu nastal ďalší zádrhel. Zistilo sa, že o letenky je veľký záujem, takže sa spoločná cesta ukázala ako nereálna.
Preto sa väčšia časť výpravy vydala do Londýna už v nedeľu, v Paríži zostala len štvorica (Šťavel, Pokorný, Troják a Stibor), ktorá nemala anglická víza.
V pondelok potom šestica Čechov (okrem štyroch bez víz aj Jarkovský a Švarc) riešila, ako sa za spoluhráčmi dostať. Bežné linky boli preplnené, navyše panovalo zlé počasie. Riešením sa ukázalo byť aerotaxi. Francúzsky pilot René de Narbonne odštartoval s dvojmotorovým lietadlom Beechcraft Model 18 o 16:38 z dráhy parížskeho letiska Le Bourget.
Preťažený stroj sa vydal na cestu do Londýna, aj keď sa v tom čase už nad kanálom La Manche prevaľovala hustá biela hmla. Bývalý pilot RAF De Narbonne však počas vojny prevážal odbojárov cez kanál aj za horšieho počasia.
V 17:39 sa však jeho telegrafista ozval dispečerom naposledy. Poslednú depešu zachytili pozemné stanice v čase, keď sa lietadlo nachádzalo v priestore Le Mans, teda juhozápadne od miesta štartu.
V Londýne nič nevedeli
Podľa neskorších rekonštrukcií sa zrejme pilot rozhodol nepočúvať dispečerov a vydal sa inou trasou pozdĺž pobrežia smerom na Cherbourg. Beechcraft s ôsmimi ľuďmi na palube nenávratne zmizol buď vo vodách La Manche, alebo v pobrežných francúzskych močiaroch. Vrak sa nikdy nenašiel.
V Londýne nikto o tragickom osude spoluhráčov nič netušil. „Predpoludním sme trénovali a potom čakali na zvyšok výpravy. Ale videli sme, že panuje veľká hmla. Nebolo poriadne vidieť ani z nášho autobusu, ktorý nás viezol z hotela na tréning. Dvaja vedúci výpravy potom odišli na letisko čakať na tú šesticu, mali hráčov priviezť rýchlo na štadión,“ spomínal Bubník.
Československí hokejisti nastúpili s ôsmimi hráčmi a vyhrali 5:3. Až po zápase sa dozvedeli správu o nezvestnom lietadle. „Bolo to hrozné. Celú noc sme presedeli v hoteli a čakali na nejaké novinky. Tretí deň sme namiesto pokračovania turné po Anglicku odleteli do Prahy,“ spomínal Bubník. „V lietadle sme ešte nad La Manchom pozerali z okienok, či niečo nezazrieme…“
Foto: hockeyslovakia.sk
O osude hokejistov začali okamžite kolovať najrôznejšie scenáre – okrem iného, že emigrovali. Až za dlhý čas vydali vody Lamanšského prielivu dve mŕtve telá. V jednom s určitosťou identifikovali Reného de Narbonna, kapitána lietadla, ktoré od osudného pondelka 17:39 h už na žiadnu výzvu neodpovedalo.
Bubník sa o nešťastí vydal informovať rodinu Ladislava Trojáka, prvého slovenského hokejistu vo federálnej reprezentácii. Tridsaťštyriročný člen elitného útoku, ktorý o rok skôr vybojoval pre Československo premiérový titul majstrov sveta, s LTC Praha päťkrát vyhral ligu a rovnaký počet triumfov získal počas vojny v Českomoravskej lige, sa mal s reprezentáciou po tomto turné rozlúčiť a mal sa stať trénerom Poľska.
„Musel som jeho manželku a dcéru informovať, že sa im otec už nikdy nevráti. Bola to jedna z najhorších chvíľ v mojom živote,“ opísal Bubník.
Komunistické úrady ale neverili, že išlo o nehodu, a začali vyšetrovanie. Rodinní príslušníci šiestich hráčov boli vypočúvaní Štátnou bezpečnosťou a prenasledovaní.
Napríklad Trojákova manželka Lea mala problém získať prácu, musela predať manželove medaily alebo motocykel Jawa (odmenu za striebro z olympiády 1948). Zohnala si prácu len ako upratovačka.
Foto: SITA
Rodina bola navyše nútene presídlená z Prahy, dcéra Jana ešte v druhej triede dostala od súdruha riaditeľa facku za otcovu zradu. „Zaobchádzali s nimi ako s nepriateľmi režimu,“ povedal pre Lidové noviny hokejový historik Miloslav Jenšík.
Dôkaz o tom, že tragédii išlo zabrániť, zmienil po rokoch Václav Roziňák: "Spomínam si, že spoluhráči bez anglických víz to chceli risknúť a odletieť s nami. Ale technický vedúci František Cvetler to nedovolil, vraj by potom v Londýne museli čakať v tranzite a nestihli by začiatok zápasu.
„Celý čas sme v kútiku duše dúfali, že je na tom predsa len niečo pravdy. Kdekoľvek sme hrali, všade sme pátrali po akejkoľvek zmienke o nich, ale nikde sme na nádejnú stopu nenarazili,“ dodal Stanislav Konopásek.
Likvidácia tímu
Až v novembri 1968 bolo v rámci osláv 60. výročia založenia československého hokeja šiestim strateným oficiálne „odpustené“. Tituly zaslúžilých majstrov športu in memoriam prevzala s bratom Jarkovského, sestrou Stibora a mamami Pokorného a Švarca aj pani Trojáková.
Foto: SITA, Ivan Fleischer
Hokejová reprezentácia napriek tomu aj bez mŕtvych piatich majstrov sveta z roku 1947 a strieborných medailistov z olympijského turnaja 1948 vyhrala MS v 1949 vo Švédsku. Ani väčšinu z dvojnásobných majstrov sveta nenechal komunistický režim na pokoji a namiesto obhajoby titulu v marci 1950 v Londýne smerovali členovia tímu na dlhoročné tresty väzenia. Zatknutí boli v marci 1950.
Likvidácia tímu, ktorá nemá v športovej histórii obdobu, vyvrcholila neverejným zasadnutím súdu 7. októbra 1950. Tresty 11 hráčom (osem z nich bolo majstrami sveta) odsúdených za velezradu a špionáž predstavovali súhrnne 74 rokov a osem mesiacov: Modrý dostal 15 rokov, Bubník 14, Konopásek 12, Roziňák a Kobranov desať, Jirka šesť, Červený tri, Macelis dva, Hain a Španinger jeden rok väzenia, Stock dostal osem mesiacov.
V komunistických väzniciach hokejisti stratili najlepšie roky kariéry. Až v januári 1955 udelil prezident Antonín Zápotocký najtvrdšie odsúdeným milosť, po roku 1968 boli rehabilitovaní.