Takto reagoval na úmrtie Stana Mikitu, jednej z najväčších ikon v histórii klubu, majiteľ Blackhawks Rocky Wirtz. Rodák zo Sokolčí, dedinky, ktorú zaliala Liptovská Mara, už strieľa góly v hokejovom nebi.
Niektoré jeho rekordy prekonal až legendárny Wayne Gretzky, viaceré klubové sú aktuálne stále. S 1473 bodmi je historicky najproduktívnejším hráčom čiernych jastrabov. Pred chicagskou arénou mu za to, čo odviedol v 22 sezónach pred klub s indiánom v logu, postavili sochu.
Strýko nežartoval
V príbehu, ako sa zo Stanislava Guotha stal Stan Mikita, sa snúbi skromnosť s bohatstvom, vysťahovalectvo so slávou, zodpovednosť s klubovou vernosťou, americká vďačnosť so slovenskou hrdosťou.
"V jeseni 1948 prišiel strýko Joe Mikita so ženou Annou zo St. Catharines z Kanady, kam sa vysťahovali. Keď sa narodil môj brat Juraj, poslal strýko Joe rodičom blahoprajný telegram. Končil sa vetou: Keď sa vám narodí ďalší syn, prídem si poňho. Rodičia si mysleli, že žartuje.
S tetou boli bezdetní, vážne pomýšľali, že si ma zoberú. Matka si myslela, že jej brat špásuje, no skoro zistila, že to myslí smrteľne vážne. Ani som len nepomyslel na to, že sa nevrátim. Povedali mi, že idem do Kanady len na návštevu."
Foto: SITA/AP
Takto opísal v knihe Hrám, aby som vyhral, (ne)plánovaný odchod do zámoria prvý držiteľ Stanleyho pohára so slovenským koreňom. Mal osem, keď sa odlúčil od rodičov a staršieho brata Juraja. Netušil, že návšteva prerastie na trvalý pobyt. Prvotný smútok utiahnutej detskej duše mu neskôr bohato vynahradila hokejová popularita. Kým si však prenajal pevné miesto na slnku, musel sa vyrovnať s viacerými prekážkami. Odolnosť a húževnatosť, s akými ich zdolával, ho neskôr zdobila aj na ľade.
Prerod surovca na džentlmena
V novom domove v St. Catharines nemal ľahký život. Spolužiaci sa mu posmievali za zlý prízvuk a častovali ho nadávkou dípí (displaced person – vysídlenec), ventiloval s hokejkou na korčuliach. Postupne okolie i on zistili, že z rovesníkov je najšikovnejší.
Po nevysokom, ale produktívnom a dravom juniorovi siahol klub Chicago Blackhawks. Mal osemnásť, keď v NHL absolvoval premiéru. Zaradili ho ako centra k T. Lindsayovi a E. Litzenbergerovi. „Keď som sa pýtal Lindsaya, bol ešte nižší ako ja, ako vydržal šestnásť sezón, dal mi radu: chlapče, ak chceš prežiť, udri prvý. A tak som v prvých piatich rokoch údermi nešetril…Bol som surovým hráčom. V zápale boja som bol hrubý,“ vravel médiám.
Potvrdzovali to aj štatistiky: v prvých ôsmich sezónach strávil 755 minút na trestnej lavici – čo je dvanásť zápasov. V sezóne 1964/1965 patril so 154 minútami k najtrestanejším hráčom. Aj preto dostal prezývku Le Petit Diable – malý diabol, skrátene pídí. Neskôr si uvedomil, že ani jedna hokejka nie je taká dlhá, že by mohla strieľať góly z trestnej lavice. K zmene ho inšpirovala aj dcérka Meg. „Ocko, prečo ťa toľko vylučujú?“ – pýtala sa ho detsky úprimne.
Foto: SITA/AP, Brian Kersey
Mikitov prerod si všimli aj vyhlasovatelia ankiet. V roku 1967 stál na pódiu trikrát. Stal sa prvým hráčom v histórii NHL, ktorý v jednej sezóne získal Art Ross Trophy (najproduktívnejší), Hart Trophy (najužitočnejší) a Lady Bing Trophy (najslušnejší hráč).
„Takmer som padol z nôh, keď vyslovili moje meno. V rýchlosti som nevedel, čo poviem,“ spomínal Mikita. Ale – vynašiel sa: „Je to tak, ako povedala moja žena, než som vstúpil do tejto miestnosti – toto všetko nie je zlé pre malého DP,“ predniesol. V tej sezóne mal len dvanásť trestných minút.
Najvyšší plat – 150 tisíc dolárov
„Keď ma po piatich sezónach nezabili, polepšil som sa. Už som mal aké-také meno. Poznal som aj talentovanejších hráčov než som bol ja, ale nepracovali na sebe tak tvrdo ako ja,“ opísal zmenu z najtrestanejšieho hráča na hokejistu-džentlmena počas návštevy pri 25. výročí federálneho titulu bratislavského Slovana v decembri 2004. V exhibícii koučoval výber svetových hviezd.
Pri zmienke o vtedajších platoch sa pousmial: „V prvej sezóne mi ponúkali sedemtisíc dolárov. Žiadal som zmluvu na dva roky za 17-tisíc plus 5-tisíc za podpis. Klub najprv váhal, potom súhlasil. Pre mňa to vtedy boli všetky peniaze na svete. Môj najvyšší plat bol 150 tisíc dolárov za sezónu.“
Stan patril k priekopníkom hry s ohnutou čepeľou hokejky. Humorne vysvetlil, ako k tomu došlo:
„Technicky to bola dobrá myšlienka. Párkrát mi ostala čepeľ v medzere mantinelu – a ohla sa. To ma sralo…(keď sa prítomní zasmiali, ospravedlňujúco zareagoval, že po slovensky ešte celkom nezabudol). Do kabíny sme mali 21 schodov, kým by som zašiel po novú, bolo by po tréningu. V snahe zlomiť ju som prudko odpaľoval puky. Všimol som si, že letia rýchlejšie a majú iný zvuk. Tak som drevenú čepeľ ohol, pár som ich zlomil. Náš kustód mi poradil, aby som čepeľ ponoril do horúcej vody. Urobil som tak, zaťažil som ju stoličkou – a bolo.“
Foto: Facebook
Nie si Čech, si Slovák
Hoci niektoré slovíčka počas spomenutej návštevy chvíľu hľadal, po slovensky hovoril pekne aj po rokoch.
„V zámorí nehovorím často po slovensky. Keď som začínal s profesionálnou kariérou a po sezóne som sa vrátil k mojim adoptívnym rodičom, nahnevaný otec mi hodil krabicu s výstrižkami. Červenou mal podčiarknuté údaje, kde sa o mne písalo ako o Čechovi. Ty si Slovák, zdôrazňoval mi. Vtedy som pochopil, že je nejaký rozdiel medzi Slovenskom a Českom. Keď som odchádzal z Československa, mal som osem.“
Na otázku – odišli ste do Kanady, žijete v Amerike, k akej národnosti sa hlásite? – zareagoval pohotovo: „Mám americký pas, ale srdcom som stále Slovák.“