V tíme Pardubíc túži byť kľúčovým hráčom a vďaka dobrým výkonom si udržať miesto v národnom tíme, za ktorý si zahral aj na olympiáde v Pjongčangu. „Som vo veku, keď sa môžem herne posúvať dopredu a zahrať si aj v najlepších európskych súťažiach. Chcem to využiť,“ tvrdí absolvent Rensselaerovho polytechnického inštitútu v prestížnej univerzitnej NCAA.
Prečo padla vaša voľba práve na Pardubice?
Mal som viacero ponúk, no postupne sa výber zužoval. Niektoré kluby sa stiahli a práve s Pardubicami som komunikoval najviac. Rozoberali sme zloženie tímu, progres a smerovanie klubu. V Pardubiciach plánujú omladiť tím. Ide o hokejové mesto, štadión je skvelý a vládne na ňom vynikajúca atmosféra. Takže v závere rozhodovania už šlo o jednoznačnú voľbu.
Čo vám povedal tréner Miloš Holaň?
Že budem jedným z popredných centrov a budú na mne stavať. Je dôležité, či dostanem dostatok priestoru na ľade a miesto v presilových hrách. Som stále vo vývoji, potrebujem si zvýšiť sebavedomie a vyhrať sa.
Stačila vám jedna sezóna na Slovensku? Nechceli ste ostať ešte aspoň jednu?
Jedna úplne stačila. V Banskej Bystrici som sa cítil výborne, ale slovenská liga nie je až taká dobrá ako iné ligy v Európe. Som vo veku, keď sa môžem herne posúvať dopredu a zahrať si aj v najlepších európskych súťažiach. Chcem to využiť. Počítam, že neskôr sa vrátim späť na Slovensko.
Slovan nefiguroval medzi záujemcami?
Žiadna ponuka neprišla.
S čím ste sa vlani vracali domov po piatich rokoch v zámorí?
Chcel som okúsiť európsky hokej na širšom ihrisku s väčším priestorom. Pred odchodom do zámoria som nikdy nehral v žiadnej seniorskej súťaži. Snažil som sa udomácniť, vyskúšať si slovenskú ligu a zistiť, ako mi európsky štýl pasuje. Cieľom bolo odohrať čo najlepšiu sezónu a podávať čo najlepšie výkony. Dopadlo to lepšie, než som čakal.
Snívali ste vôbec o olympiáde?
Nie, vôbec nie. Samozrejme, vedel som, že je olympijská sezóna a v reprezentácii sa vymenil celý realizačný tím, no vôbec som nepremýšľal, že sa dostanem do Pjongčangu. Dostal som však šancu na prvom turnaji, potom na druhom. Vyzeralo to stále lepšie, nabral som sebavedomie a nakoniec si ma tréner Ramsay vybral do tímu.
Je v reprezentácii vaša výhoda, že ste dlhšie pôsobili v zámorí?
Tréner Craig Ramsay je veľmi rozumný a skúsený. Nastavil systém, ktorý mužstvu pasuje a platí na súperov. V Amerike som prešiel viacerými tímami, ktoré mali podobný štýl a bol som na to nastavený – takže mi to pomohlo. Rovnako i to, že ma v klube viedol Vladimír Országh a presne vedel, kde mám nedostatky a vravel mi, na čom mám najviac pracovať.
Lákajú vás budúcoročné domáce MS?
Veľmi rád by som si zahral na domácom šampionáte. Tento rok som musel MS kvôli zraneniu vynechať a keď som šampionát sledoval, dvíhalo ma zo sedačky, že tam nemôžem byť a pomôcť. Ak budem na tom zdravotne aj výkonnostne dobre, určite by som chcel prísť.
Pasuje vám širšie európske klzisko?
Keďže celkom dobre korčuľujem, tak mi vyhovuje. Môžem sa rozbehnúť a nabrať rýchlosť, v ktorej sa následne ľahšie obchádzajú protihráči a strieľajú góly.
Pomýšľate aj nad návratom do zámoria, alebo sa sústreďujete len na Európu?
Rád by som sa ešte niekedy pozrel do zámoria, no nie teraz. Momentálne sa chcem prepracovať čo najďalej v Európe, mám pred sebou dosť výziev. Chcel by som skúsiť čo najviac kvalitných líg a ak to potom raz vyjde i zámorie – ale asi len v prípade ponuky priamo do NHL.
Foto: TASR, Henrich Mišovič
V USA ste popri hokeji vyštudovali odbor biznis a manažment. Bol pre vás hokej po celý čas priorita?
Bolo mi jasné, že budem pokračovať v hokeji. Školu mám hotovú a v tomto smere sa nemám kam ponáhľať. Začať pracovnú kariéru môžem aj neskôr. Na Slovensku sa zatiaľ nedá spojiť škola so športom tak, ako v USA. Museli by ste hrať v nejakom klube a chodiť popri tom do školy, čo sa klubom nepáči. V Amerike je to skvele prepracované a výborne to dokážu skĺbiť so školou.
Premýšľali ste už aj nad tým, čomu sa budete venovať po kariére?
Myslím na to, čo ma čaká. Hokej chcem hrať, kým to pôjde, možno päť rokov, možno viac. Pätnásť dúfam nie (smiech). Potom sa treba začleniť do bežného života. Univerzita mi v tom veľmi pomôže. Hokej pre mňa nie je všetko. Postupne by som si chcel dorobiť druhý stupeň univerzitného vzdelania. Ideálne by bolo zvládnuť to popri hokeji. V Anglicku sa to dá, tam vám klub dokonca zaplatí školné. Veľká Británia však momentálne nie je pre mňa ideálna cesta po hokejovej stránke. Možno neskôr.
Je profesionálny športovec vyhľadávaným artiklom na trhu práce?
Určite áno. Zdôrazňovali nám to už počas štúdia. Dokážeme robiť v kolektíve, cítiť zodpovednosť a zvládať vodcovské úlohy. Sme zvyknutí na neustály tlak, bežní ľudia možno až tak nie. Mám šťastie, že sa ešte pár rokov môžem venovať tomu, čo ma najviac baví. Som však pripravený aj na krok do bežného života. Hokej mi len pomáha vybudovať si kontakty, ktoré by mi mohli v budúcnosti pomôcť.