„V minulosti nefungovali v národnom tíme veci tak, ako by mali. Miro Šatan teraz všetko podvihol na profesionálnu úroveň. Snaží sa vždy nájsť riešenie, ako pomôcť hráčom prísť do reprezentácie,“ tvrdí odchovanec Dukly Trenčín.
Ako ste si zvykli na pozíciu otca?
Veľmi ma baví. S manželkou sme sa na synčeka tešili. Keď som doma, vždy sa jej snažím pomôcť najviac, ako viem. Medzi sezónami sa s oboma snažím tráviť čo najviac času. Výrazne sa mi zmenili priority.
Zvládate všetky práce súvisiace s otcovstvom?
Áno. Mali sme komplikovaný pôrod a prvé dni som bol na všetko akoby sám, manželka mohla len ležať v posteli a relaxovať. Prebaľovanie a ostatné záležitosti, s výnimkou kŕmenia, ostali na mne. Predtým som hovoril, že prvých päť-šesť mesiacov sa bábätka ani nedotknem, lebo bude príliš malé a krehké (smiech). No vzniknutá situácia ma hodila do vody a musel som sa o malého od začiatku starať. Som veľmi rád, že sa Eliasovi vyhýbajú choroby (zaklope si na čelo), takže je všetko super.
Dopraje vám pokojný spánok?
Budíček máme každé ráno okolo pol šiestej, ale zvykáme si. Prvé dva až tri mesiace chodieval spať o pol ôsmej a vstával prvýkrát až o piatej ráno, prespal celú noc. To bolo super. Keď sa začal budiť dvakrát za noc, musel som sa presunúť do vedľajšej izby – kvôli tréningom, cestovaniu a zápasom.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Už má doma pripravenú hokejku?
Jednu už má, ale bude záležať len na ňom, čomu sa bude chcieť venovať. Raz sa už bol pozrieť aj na hokej. Vo Fínsku sa hrá neskoro, zápasy sa začínajú až o pol siedmej večer, len soboty sú od piatej. V play off nám na soboty vychádzali vždy zápasy u súperov. S maminou stihli jeden duel – dve tretiny. Takže máme prvé fotky na pamiatku.
Akú máte za sebou sezónu?
Zase som skončil druhý, takže ju hodnotím negatívne. Vo všeobecnosti však nebola zlá, zdravie mi vydržalo. Samozrejme, bodov som mohol nazbierať ešte o niečo viac, najmä v základnej časti. Play off a stretnutia v Lige majstrov mi celkom vyšli. Mám na čom stavať. Keďže ostávam v Tappare, vrátim sa do známeho prostredia a očakávam, že moje výkony budú ešte lepšie.
Čo s vami spravilo tretie neúspešné finále po sebe?
Keď sa vám čosi také stane tretí raz po sebe, je to na prášky. Vždy nám titul ušiel o chlp. Vlani sme nezvládli predĺženie siedmeho stretnutia, teraz sa rozhodlo v šiestom. Je to náročné na psychiku. Sú však hokejisti, ktorí sa nedostali počas kariéry ani do finále, takže radšej sa na to pozerám pozitívne – vždy šlo o top európske ligy a nastupoval som v prvých päťkách. Dúfam, že o rok to konečne vyjde a získam titul.
Prečo ste teraz s Tapparou neuspeli?
Ublížila nám semifinálová séria s TPS Turku. Vyhrali sme ju 4:0 na zápasy. Bola až príliš jednoduchá a deväť dní voľna k tomu. Oulu hralo semifinále na sedem stretnutí, bolo rozbehnuté a ušlo nám hneď v úvode po našich ľahkých chybách na dva zápasy. Za stavu 0:3 sme ešte zvládli dva duely, ale v šiestom sme tri minúty pred koncom dostali gól na 0:1. Bolelo to.
Ako ste sa v klube cítili?
Zázemie klubu je výborné. Tappara je jeden z top fínskych klubov a dokazuje to sériou piatich finále po sebe. Tréneri aj všetci okolo pracujú maximálne profesionálne a o hráčov je dokonale postarané. Mali sme napríklad permanentky do troch posilňovní.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Po rokoch ste sa prestali odmietavo stavať k reprezentácii. Prečo ste sa v nej napriek tomu nepredstavili?
V novembri sme mali pre účasť v Lige majstrov príliš náročný program a fyzicky by som účasť na Nemeckom pohári, najmä s ohľadom na cestovanie, nezvládol. Počas decembrového zrazu sa mi narodil syn a hneď som generálnemu manažérovi Miroslavovi Šatanovi oznámil, že musím ostať doma a aj olympiáda je automaticky pasé. Rodina je predsa viac ako hokej. Musí byť prioritou. Prvoradé pre mňa bolo postarať sa o ženu a dieťa. Pred majstrovstvami sveta som si zase zranil koleno v piatom finálovom dueli a nedalo sa prísť.
Čo sa zmenilo, že ste opäť zvažovali reprezentačné pozvánky?
V minulosti nefungovali v národnom tíme veci tak, ako by mali. Miro Šatan teraz všetko podvihol na profesionálnu úroveň. Snaží sa vždy nájsť riešenie, ako pomôcť hráčom prísť do reprezentácie. Keď ľudia jednajú seriózne, je to o niečom inom. Miro mi spravil zvažovanie náročné.
Láka vás budúcoročný domáci šampionát?
Nevnímam rozdielne, či sa hrá na Slovensku alebo v zahraničí. Majstrovstvá sveta sú stále veľmi sledované. Nepotrebujem extra motiváciu. Keď bude o mňa záujem a budem zdravý, dá sa o mojom návrate znova rozmýšľať.
Sledovali ste, ako sa darí tímu pod vedením Craiga Ramsayho?
Samozrejme. To, že nie som v tíme, neznamená, že ma výkony chlapcov nezaujímajú. Sledoval som olympiádu aj svetový šampionát, tímu som držal palce. Videl som všetky zápasy okrem jedného. Veľa sa hovorí o systéme Ramsayho – že je prevratný – ale takto sa hrá všade vo svete už dobrých desať rokov. Len na Slovensku sme akosi nevedeli brániť a musíme sa to učiť od päty. Odo mňa tieto základné veci – blokovanie striel, neustále korčuľovanie a návrat do obranného pásma – požadujú, odkedy pôsobím v zahraničí.