Na ľade bol živel, no najväčšiu radosť mal, keď na gól prihral spoluhráčom. A veľké gesto prejavil aj tým, že dve svoje olympijské medaily, striebornú z Grenoblu 1968 a bronzovú z Innsbrucku 1964, venoval do zbierok Slovenského olympijského a športového múzea. Stalo sa tak pred účastníkmi utorňajšieho bratislavského medzinárodného odborného kolokvia Šport a olympijské hnutie v múzejnej dokumentácii.
Malo to aj svoju symbolku: Podujatie s medzinárodnou účasťou je príspevkom k 25. výročiu Slovenského olympijského výboru, od pamätnej zimnej olympiády v Grenobli 1968 uplynulo už vyše 50 rokov – a čiperný osemdesiatnik Golonka odovzdal svoje vzácne kovy – ako povedal – slovenskému národu.
„Doma vo vitríne by ich videli len moji najbližší, v múzeu ich môže obdivovať široká verejnosť. Dovŕšil som určitý vek, považujem to za svoju povinnosť. Verím, že cenné kovy budú v dobrých rukách a na dôstojnom mieste. Rád by som vyzval aj iných slovenských medailistov, aby sa odhodlali k podobnému kroku. Nech budúce generácie vidia, že aj Slovensko malo a má výnimočných športovcov,“ zdôraznil.
Ku každej medaile pripojil aj minipríbeh so symbolickým venovaním.
„Po ťažkom zranení v roku 1962 a takmer ročnej rehabilitácii som na účasť na olympijskom turnaji v Innsbrucku ani nepomýšľal. Šiel som bez prípravy, lekári ma však dali dohromady, preto si medailu zaslúžia. Aj im vďačím za to, že som sa vrátil k veľkému hokeju,“ priblížil jeden z vážnych momentov jeho úspešnej kariéry.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
V Grenobli 1968 bol kapitánom tímu, ktorý v nezabudnuteľnom zápase zdolal Sovietov – aj Golonkovou zásluhou – 5:4. Zlato bolo blízko, no vyšlo to na striebro.
„Venujem ho mojim spoluhráčom, viacerí už, žiaľ, nežijú. Vážim si, že českí ma zvolili za kapitána, nerozhodovalo sa o tom po straníckej linke. V hokeji som zažil štyri generácie – od Josefa Malečka po Mariána Hossu. Nebyť politických zásahov do hokeja, mohol som byť dvakrát majstrom sveta, zlato zo svetového šampionátu mi chýba, no to už nezmením, tituly prišli neskôr.“
Medaily odovzdal Antonovi Siekelovi, prezidentovi Slovenského olympijského výboru a Zdenke Letenayovej, šéfke múzea.
„Je dôležité poznať i starať sa aj o športovú históriu. Ponúka úžasné dedičstvo, patrí sa pripomínať si športovcov, ktorí sa oň zaslúžili,“ konštatoval Siekel.
Golonka avizoval, že má aj ďalšie artefakty. „Na olympijskej akreditácii zo Squaw Valley 1960 mám podpis Richarda Nixona. Pýtal sa ma, odkiaľ som. Slovenia? – zareagoval. Dovolil som si budúceho pána prezidenta USA opraviť: Nie Slovenia, Slovakia! Keď vidím akreditáciu, hneď mi táto príhoda zíde na um.“
Agentúrnu správu sme nahradili autorským článkom z denníka Pravda.