Bondra: Nič by som nemenil. Hokeju vďačím za všetko, čo mám

„Naozaj mám už toľko?“ – žartuje. „Cítim sa na štyridsať, roky však nezastavíš,“ vraví autor pamätného zlatého gólu vo finále MS 2002 proti Rusku.

Čím si pripijete k okrúhlemu jubileu?

Ráno dobrou kávou, večer pohárom lahodného vína v pozvanej spoločnosti, pre ktorú som rezervoval posedenie v jednej reštaurácii.

Prichytili ste sa, že ste v mysli bilancovali polčas života, ako sa zvykne pri takomto míľniku?

Na bilancovanie mám ešte dosť času. Zdá sa mi, že niekto sa pri dátume môjho narodenia pomýlil. Cítim sa na štyridsať – a to bol skoro vek, v ktorom som skončil hokejovú kariéru. Niekedy sa prichytím pri myšlienke, že ešte by som nejaký zápas aj zvládol (smiech). Ale – všetko je, ako má byť. Vážim si, že som zdravý, robím, čo ma baví. Najviac ma teší, že najbližšia rodina, ktorá je nad všetkým, je v poriadku. Aj ona má veľkú zásluhu na tom, čo som v hokeji a v živote dosiahol.

Ktoré hokejové míľniky kariéry považujete za najdôležitejšie?

Je ich viac. Prvým sú začiatky v Poprade, potom prechod do Košíc, s ktorými som získal federálny titul. Najdôležitejším sa stal prechod do NHL, naň prirodzene nadväzovalo pôsobenie v slovenskej reprezentácii, nezabudnuteľný titul majstrov sveta v skvelej partii hráčov i účasť na olympijských turnajoch. Hokej ma vychoval k určitým pravidlám a hodnotám, ktoré uplatňujem dodnes.

Mali ste hokejový vzor?

Bol ním môj starší brat Juraj, k hokeju ma potiahol jeho príklad.

O čom ste v detstve snívali? Objavila sa v predstavách aj túžba hrať v NHL?

Snívam rád – a ešte aj teraz – ale v živote som si ani len vo sne nepredstavoval, že by som niekedy hral a strieľal góly v NHL. Dovtedy som nevidel nijaké stretnutie NHL, z počutia som poznal len mená Wayne Gretzky a Mario Lemieux. Vo svojom príhovore pri uvádzaní do Siene slávy IIHF som povedal, ako som v kútiku duše sníval o tom, že budem hrať za reprezentáciu Československa a že v nejakom dôležitom zápase rozhodnem o víťazstve sekundu pred koncom… Prvý zápas NHL, ktorý som videl na vlastné oči, bol ten, v ktorom som premiérovo sedel na striedačke a v ňom aj nastúpil.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

all star cup Peter Bondra na prezentácii All Star Cupu 2018.

Čo o tom rozhodlo? Keď ste leteli do Washingtonu, vraj ste mali hotovosť na prípadný spiatočný let, ak by ste neuspeli…

Vopred nikdy neviete, ako pochodíte, no môžete sa na to pripraviť. Povedal som si – skúsim a uvidím. O tom, že ma Washington draftoval v poslednom kole, som sa dozvedel z novín. Hokej mi podstatne zmenil a ovplyvnil život, vďačím mu za všetko, čo som v ňom dosiahol. Možno som mal aj šťastie, že som dostal šancu, po akej túžia malí chlapci. Chopil som sa jej – a vďaka určitým danostiam a povahovým vlastnostiam som kompetentných v klube Washington Capitals presvedčil, že môžem byť užitočný. Usiloval som sa využiť svoj potenciál najlepšie, ako som vedel.

Kedy ste začali tušiť, že k spiatočnému letu príde až po sezóne?

Washington v príprave na sezónu odohral desať zápasov. Bol som jedným z tých hráčov, ktorí nastúpili vo všetkých. Obstál som vo veľmi ťažkej skúške, pretože všetko bolo pre mňa nové, no zároveň aj vzrušujúco motivujúce. Vždy to je ľahšie, keď vám má kto v nepoznanej situácii poradiť. Spriaznenú dušu som našiel v spoluhráčovi Michalovi Pivoňkovi. Pomohol mi adaptovať sa v novom prostredí, eliminoval moju neskúsenosť. Možno aj jeho zásluhou som sa vyhol farme, hneď som si vybojoval miesto v prvom tíme.

Vyskytla sa chvíľa, keď ste pomýšľali na návrat domov?

Taká chvíľa neprišla, nikdy mi to nenapadlo. Prvá sezóna plynula rýchlo, zvykal som si na podstatne iný hokej. K tomu, čo som hokejovo vedel, som musel pridať aj iné prvky. Zjednodušene, nestačilo len útočiť, rýchlosť bola moja najväčšia prednosť, povinnosťou bolo aj brániť. Fyzicky i psychicky to bolo náročnejšie, lebo na všetko je na menšom klzisku menej času, stále ste pod tlakom. Talent sa však prejaví práve na menšej a užšej ploche. Na nej sa ukáže, kto na NHL má a kto nie. V novembri ma vyhlásili za nováčika mesiaca. Jediné, čoho som sa obával, bolo prípadné zranenie. Trikrát mi vyskočilo rameno, sezónu som dohral so sebazaprením. Po nej som šiel na operáciu.

Viac ráz ste povedali, že ste v hokeji dosiahli viac, než ste očakávali. Chýba vám však Stanleyho pohár. Vymenili by ste zaň niektorý z iných úspechov?

Nemenil by som nič – a ak, tak prehru vo finále s Detroitom o Stanleyho pohár na náš triumf… To však nejde, podľahli sme 0:4 na zápasy… To, čo som v hokejovej kariére dosiahol, ma teší, som veľmi spokojný. Vo Washingtone som odohral štrnásť nezabudnuteľných sezón. Nevyčítam si, že som mohol hrať niekde inde. Vždy som myslel na rodinu, aby sme sa nemuseli sťahovať. Na sklonku kariéry som pôsobil aj v iných kluboch, v Ottawe som si zahral so Zdenom Chárom i Mariánom Hossom, v Atlante aj s Iľjom Kovaľčukom.

Vašou hlavnou náplňou bolo strieľať góly. Do histórie vošiel váš víťazný vo finále majstrovstiev sveta proti Rusku – sto sekúnd pred koncom. Prežili ste vtedy najväčšiu hokejovú radosť?

Keď to spojím so všetkým tým nádherným, čo potom nasledovalo, akú radosť sme ľuďom na Slovensku pripravili, tak áno. Potešil ma každý gól, no najdôležitejší som dal ten v spomenutom finále. Za druhý by som označil gól v predĺžení Dominikovi Hašekovi v play off proti Buffalu.

Neuvažovali ste o rozlúčkovom zápase? Z NHL ste odišli pomerne nenápadne…

Kariéru som ukončil v Chicagu – aj kvôli rodine a zdraviu. Mal som ešte ponuku z New Yorku Islanders, aj som nad ňou rozmýšľal, ale rozhodol som sa, že stačilo. Pretože som končil po zranení, keď nebolo jasné, či sa ešte vrátim, odišiel som potichu.

Nelákalo vás trénerstvo? Vyskúšali ste si ho v mládežníckom tíme Washingtonu…

Bolo to zaujímavé, no len som vypomáhal počas výluky. Po ukončení činnosti ma oslovil tréner Július Šupler s ponukou na pozíciu generálneho manažéra slovenskej reprezentácie. Spoznal som hokej z inej stránky, získal ďalšie cenné skúsenosti, utvoril som si hlbší obraz o slovenskom hokeji. Doteraz ma mrzí, že nám na olympijskom turnaji vo Vancouvri unikol bronz. Zlatá generácia by si ho zaslúžila.

Ako vidíte šance slovenskej reprezentácie na olympijskom turnaji v Pjongčangu?

Som človek, ktorý stále myslí pozitívne a verí vo svoje sily. Pri neúčasti hráčov z NHL je všetko otvorené. Verím, že tréner Craig Ramsay a Miro Šatan sformovali konkurencieschopný tím, ktorý môže príjemne prekvapiť. Prečo nie?

Foto: SITA/AP, Brian Kersey

Bondra Spoluhráči z Chicaga Blackhawks gratulujú Petrovi Bondrovi k 500. gólu v NHL, ktorý dosiahol 22. decembra 2006.

Poznáte bližšie Craiga Ramsayho?

Osobne ho nepoznám, v NHL som ho registroval na súperovej striedačke. Z referencií, ktoré som o ňom počul od bývalých hráčov i manažérov, vyplynulo, že je to správny chlap na správnom mieste.

Slovenská reprezentácia a vy? Črtá sa nejaké spojenie?

Nikdy nehovor nikdy, k slovenskej reprezentácii mám stále blízko, novému vedeniu i reprezentácii držím palce. Momentálne je to v takejto podobe.

Čomu sa momentálne venujete?

V klube Washington Capitals mám na starosti aktivity pre bývalých hráčov a pomáham s rozvojovými projektmi a biznisom v organizácii Capitals.

Už sa balíte na Zápas hviezd štyroch súťaží do Bratislavy?

Pomaly sa chystám. Som rád, že ma Rišo Lintner oslovil na pozíciu generálneho manažéra slovenského All Star tímu. Konfrontácia najlepších výberov štyroch líg je zaujímavá myšlienka, formát traja proti trom je divácky príťažlivý. Teším sa na pekné podujatie.