Bavil divákov a dráždil Sovietov. Jubilant Golonka: O zlato ma pripravili politici

06.01.2018 06:00
Golonka
Jozef Golonka. Autor: ,

Roky pribúdajú, telo sa po dlhoročnej hokejovej záťaži ozýva čoraz viac, no Jozef Golonka to berie s nadhľadom. Zaujatie, s akým rozpráva a spomína, harmonizuje s jeho nenapodobiteľnou gurážou nespútaného živlu z ľadu.

„Najviac ma mrzí, že sme sa nestali olympijskými víťazmi. V Grenobli 1968 nám k tomu chýbal krôčik. V poslednej minúte som v stretnutí proti Švédsku trafil žŕdku zo situácie, z akej som sa nezvykol mýliť,“ vraví jedna z najvýznamnejších postáv československého hokeja, člen štyroch siení slávy: slovenskej, českej, nemeckej a Medzinárodnej hokejovej federácie.

Dnes oslávi osemdesiatku. Živió, legenda!

Tancujete ešte? Pri životnom jubileu sa to patrí…

Už nie. Musel som s tým prestať, ozvali sa roky – a čo je najhoršie, začali ma bolieť kĺby aj operované ramená. Muziku mám však veľmi rád, žilky vo mne hrajú. V Let's Dance som sa naučil tancovať, bolo to veľmi príjemné, zhodil som zopár kíl. Mám ich 86, takú bojovú váhu – a strážim si ju. Isteže, na oslave osemdesiatky si s manželkou Božkou strihneme úvodný valčík – a skončíme v kuchyni (smiech).

Ktorú dekádu z osemdesiatich rokov života považujete za najkrajšiu – ak sa to dá?

To sa nedá vyčleniť, neviem, kde by som začal. Každá dekáda má svoju jedinečnosť.

Možno rodinnými pomermi. Čo vás pritiahlo k ľadu?

K športu ma viedli rodičia, vyrastal som v skromných podmienkach. Bývali sme štyria v jednoizbovom byte. Mama robila v šatni na klzisku a na kúpalisku, otec pracoval v plynárňach, aktívne hrával futbal. Staršia sestra Júlia sa stala majsterkou Československa v krasokorčuľovaní. Pri nej som bol trochu odstrčený, po nej som dedil korčule. Mama mala ideu, aby sme utvorili so sestrou pár, no chvalabohu ma prerástla o hlavu, tak z toho nič nebolo. Osvojil som si však výbornú korčuliarsku techniku.

A začali ste obdivuhodnú hokejovú kariéru…

Ešte nie. Zároveň som hrával aj tenis, vypracoval som sa medzi najlepších juniorov v Československu, vyhral som Pardubickú juniorku.

Kedy vyhral hokej nad tenisom?

Keď ma neposlali do Wimbledonu. Z Prahy mi oznámili, že nie som vo forme, namiesto mňa do Londýna letel Jelínek, hoci som bol v rebríčku prvý.

Na tenis ste vraj mali väčší talent. Potvrdíte to?

Mal. Ako malý chlapec som mal na starosti kurt číslo jeden. Natiahol som sito, nalajnoval, pozametal. Za to som mohol zberať loptičky pánom doktorom a významným ľuďom. Za hodinu som mal korunu, pri štvorhre dve. Limonáda stála osemdesiat halierov a prvý rad v kine Máj korunu. Raz mi pán Derlaki požičal raketu, pán tréner Pramník vybadal, že mám talent. Keď som neskôr za dorast nevedel dať tri-štyri zápasy gól, bol som celý nervózny. Sledoval ma z tribúny – a radil mi: Nestoj tak blízko bránky, choď o dva metre ďalej, tam ťa nebudú tak brániť. A hneď som dal tri góly! Keď už som od tenisu bočil, naliehal na otca: Povedz tomu zasranovi, nech okamžite príde. Za tri týždne je Pardubická juniorka, tam nech Jelínka zdolá – a potom môže s tenisom skončiť. Otec ma vyťahal za uši a zdupľoval – mazaj do Pardubíc a vyhraj nad tým, kto šiel namiesto teba.

Ako to dopadlo?

Raketu mi kúpil tréner, na novú som nemal. V deravých teniskách som mal papundeklové vložky, aby som nešúchal nohami o zem. Trenírky mi požičal redaktor Tibor Lukáč, značkové tričko Fred Perry Zuzka Bednárová, partnerka z mixu, lebo som mal len spartakiádne. Vo finále som vyhral 6:2, 6:4, raketu som odhodil, ostala visieť na strome. Mal som šestnásť – a odvtedy mi bilo srdce len pre hokej. Tenis mi naň poskytol úžasnú prípravu. Získal som švihovú silu. Doma som každý večer trénoval so špeciálnou gumou z tesnenia do tankov. Naťahoval som ju v rôznych polohách. Bol som útly, súperi boli vyšší a robustnejší, no ja som bol rýchlejší a vrtkejší.

Pamätáte si na prvý štart v národnom tíme?

Akoby nie! V sedemnástich som hral v Štokholme prípravný zápas proti Švédsku. V ňom som strelil aj svoj prvý gól – ani som nevedel, ako. Keď som videl dvojmetrových obrancov Björna so Stolzom, že idú na mňa, od strachu som vystrelil na bránku a mazal na striedačku. Tam ma všetci objímali – dal si gól! Puk sa od niekoho odrazil do bránky. Potom sa stalo, že som nechcel odniesť jednému slávnemu hráčovi vak do lietadla, tak ma vyhodili, že sa neviem správať… Nie na dlho, premiéru na svetovom šampionáte som mal v roku 1959 doma v Bratislave. Čo som si mohol želať viac?

Vždy ste hrávali v strede útoku?

Mohol som hrať na každom poste, ale center, mozog útoku, mi sedel najviac. Útok Volf, Golonka, Jiřík bol v reprezentácii dlhodobo najproduktívnejší. Menili mi len pravé krídla: skúšali Standu Prýla, vynikajúceho hráča, ale nešlo to, potom pracanta Frantu Ševčíka, ten nám sedel, aj rýchlonohého Havla. Žiaľbohu pre iných – prihrávku, ktorá mala oči, mal len Golonka. Puky som servíroval ako na podnose – a bol pokoj. Niektorí ignorujú moju osobu, aj isté médiá, lebo vždy poviem, čo si myslím – ale všetky slovenské rekordy držím ja. Na to som hrdý.

Jozef Golonka na hokejovej exhibícii.
Jozef Golonka na hokejovej exhibícii. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

V bohatej zbierke úspechov vám z hráčskej kariéry chýba zlato. Kedy ste mali k nemu najbližšie – v reprezentácii a v klube?

Pozor – o zlato ma pripravili politici. Ak by politika nezasahovala do hokeja, dovolím si tvrdiť, že zlato by som určite získal. A dvakrát! Prvý raz v roku 1962. Mal som životnú formu. Švédov sme v Prahe roztrhali, Sovietom sme v príprave na majstrovstvá sveta dali osem. Obávali sa nás. Keď sme prileteli do Moskvy, legendárny tréner Anatolij Tarasov vo fujavici podišiel až k lietadlu a odškrtával si zostavu: Nadrchal zdes (tu), Potsch zdes, Golonka, čort adin, tóže zdes… Hokejisti NDR nedostali do Ameriky víza, a tak socialistické krajiny šampionát bojkotovali. V roku 1962 sme mali vynikajúce mužstvo, jedno z najlepších, v akom som hral.

Druhý raz zrejme v roku 1969…

V tom roku mal byť svetový šampionát v Prahe. Nekonal sa, obsadili nás Rusi, medzinárodná federácia sa obávala neprístojností, a tak šampionát preložila do Švédska. Rusov sme dvakrát zdolali – 4:3 a 2:0 – ale ani to nám nestačilo na titul. Chýbal nám k nemu jeden gól… Švédsku sme podľahli 0:1, za stavu 0:0 mi neuznali gól – vraj pre postavenie v bránkovisku. Zo záberov, ktoré neskôr získala Česká televízia, bolo vidieť, že som v bránkovisku nestál… V závere zápasu som trafil žŕdku, skončili sme tretí. Bol to môj posledný zápas v reprezentácii. Šampionát som odohral s veľkým sebazaprením, po návrate som šiel hneď na operáciu kolena. Chcel som končiť o rok skôr, no docent Vladimír Kostka ma prehovoril – počkaj po Prahu, budeme majstri sveta…

Čo vás najviac mrzelo?

Doteraz ma mrzí, že nám v Grenobli 1968 ušlo olympijské zlato. Bol som kapitánom skvelého mužstva, zvolili ma hráči. Sovietov sme v pamätnej dráme zdolali 5:4. To bol môj životný zápas – výkonom i nezabudnuteľnými emóciami! K prvenstvu sme potrebovali vyhrať nad Švédskom. Za stavu 2:2 som spálil vyloženú šancu, puk sa odrazil od žŕdky. Dodnes ma z toho mrazí…

Nelákalo vás otestovať sa v NHL?

Keď sme hrali v zámorí a dostával som ponuky, vždy som sa vrátil domov. Prvý raz ma oslovilo Toronto v roku 1960 počas zimnej olympiády v Squaw Valley. Otec by ma zabil, keby som ostal v Amerike. Prízvukoval mi: tu si sa narodil, tu si sa naučil hrať hokej, tu ostaneš i umrieš! Bratislavský rodák George Gross, vážený a uznávaný publicista, člen Siene slávy NHL, mi k šesťdesiatke venoval úžasný obraz s textom: Keby si hral v Kanade, bol by si väčší ako Gretzky… Poznal ma, vedel, že som mal pridanú hodnotu k hokejovému kumštu – bol som aj šoumen. Vždy som niečo vymyslel – a toto národ chcel, preto boli plné štadióny.

Jozef Golonka pred zápasom KHL medzi HC Slovan...
Jozef Golonka pred zápasom KHL medzi HC Slovan Bratislava a Traktor Čeľabinsk. Autor: SITA, Marián Peiger

Chýba vám aj titul s bratislavským Slovanom. Za druhé miesta mu prischol prívlastok – korunný princ. Nejedovalo vás to?

Samozrejme, že nás to štvalo – najmä v sezóne 1961/62. Viedli sme tabuľku, prišla k nám zdecimovaná Sparta, veľa hráčov malo chrípku. V kabíne som počúval – dáme im desať! Hovorím chlapcom – opatrne, len aby sme po zápase neplakali. Prehrali sme 1:2, Vlado Dzurilla dostal od Neveselého gól z polovice klziska – lebo za celú tretinu nešla naňho poriadna strela. Všetko môžem zabudnúť, ale z hokeja si pamätám každú situáciu – aj spred päťdesiatich rokov. V zápasoch vonku nás potom rozhodcovia rezali, opäť sme skončili druhí.

Akú najväčšiu odmenu ste dostali ako hráč?

Päťtisíc korún za olympijské striebro z Grenoblu. Po zdanení to vyšlo na tritisícpäťsto.

Boli trénerské tituly, ktoré ste získali v Nemecku, zadosťučinením?

Aspoň trošku určite. Bol som veľmi spokojný, čo som tam dosiahol. K titulu som doviedol tímy SC Riessersee a Kolín, rád na to spomínam, tam mi nik nezávidel. Najtrpkejšiu chvíľu v trénerskom živote som zažil doma, keď nás s Vincom Lukáčom a Dušanom Žiškom vyhodili z národného mužstva. Mali sme dvojročnú zmluvu s tým, že omladíme mužstvo. Dali sme šancu šestnástim mladým hráčom, medzi nimi aj Mariánovi Hossovi, Ľubomírovi Vaicovi, Ivanovi Droppovi i viacerým ďalším, no po šampionáte vo Fínsku 1997 sme skončili. Vzápätí prišlo veľké fiasko v olympijskom Nagane 1998…

Chodievate na hokej?

Chodím. A keď nie, tak sa naň dívam v televízii. Spočiatku sa vyskytli problémy – v Slovane nám nedali vstup do VIP-ky, dotklo sa to bardov Jana Staršieho, Jula Černického, Karola Faka. Ja som staval štadión, zažil som jeho štyri prestavby – a niekto mi povie, že nemám právo ísť do vipky? Tak načo mám dres pod stropom? Našťastie, urovnalo sa to, no odvtedy, čo mám vstup, tam nechodím. Richard Lintner otvoril ligu pre legionárov – a naši mladí znova sedia na striedačke. To je pokrok? Keď vidím, čo sa deje v slovenskom hokeji, ako idú naši hráči dole vodou, je mi do plaču. Pýtam sa – smeruje slovenský hokej tam, kde chceme alebo kde nechceme? Myslím si, že smeruje tam, kde nechceme. A pritom, verte-neverte, ja som najväčší fanúšik slovenského hokeja.

Jozef Golonka na Športovcovi roka 2011.
Jozef Golonka na Športovcovi roka 2011. Autor: SITA, Marián Peiger

Vidíte sa v niektorom zo súčasných hráčov?

Vidím sa v Martinovi Réwayovi. Ten chlapec má všetko – okrem kondície a Golonkovej morálky. Veľkí hráči si vedeli a vedia prispôsobiť život športu – pozrite sa na Ronalda, Messiho, Sagana. Najprv musíte ukázať srdce a až potom myslieť na peňaženku. V národnom tíme môžete získať slávu a uznanie, peniaze zarobíte v klube.

Chýbali ste na totoročnej slávnosti Hokejista roka…

Viete prečo? Mal som odovzdať Mariánovi Hossovi cenu pre absolútneho víťaza ankety. Keď som sa dozvedel, že Marián nepríde – zúčastnil sa na rozlúčkovom zápase Martina Havláta v Brne – tak som nešiel ani ja. Nebudem predsa dávať ocenenie niekomu inému, to je pod moju úroveň. Viete si predstaviť, že by si v NHL niekto neprišiel prevziať cenu na slávnosti ich udeľovania? Pritom Mariána vysoko uznávam, ja som mu dal prvú šancu v slovenskej reprezentácii.

O mesiac a zopár dní sa začne olympijský turnaj v Pjongčangu. Na čo si môže trúfať slovenská reprezentácia?

Možno vás prekvapím – som optimista. Môžeme využiť, že turnaj bude bez hráčov z NHL. Pripomína mi to situáciu z majstrovstiev sveta 2002 vo Švédsku, kde sme získali zlato, lebo po olympijskom turnaji neprišli veľmoci s najsilnejšími výbermi. Verím, že môžeme príjemne prekvapiť.

Chýba vám niečo ku šťastiu?

Nič, teším sa z každého nového rána, aj keď ma pri vstávaní bolí všetko. Mám usporiadaný rodinný život, dvoch nádherných vnukov, vnučku. Už som aj pradedo, najstaršia vnučka má syna Olivera – a malý má talent na hokej! Teším sa, že moje deti žijú v spokojných manželstvách, sú to slušní ľudia. K svojmu šťastiu potrebujem zdravie – a po osemdesiatke trochu uberiem z aktivít. Ak mi niečo chýba – a to hovorím za moju generáciu hráčov – je to viac úcty k nim. Všímam si neúctu od generácie, ktorej sme my pripravili pôdu na to, že môže byť na draftoch NHL. Aj v tomto prípade platí, kto nepozná minulosť, nemôže hovoriť o budúcnosti. Nepáči sa mi, že dnes sú na ľudí dvojaké metre: kto ma veľa peňazí, toho uctievajú. A kto ma málo, ten nikoho nezaujíma.

Z vizitky Jozefa Golonku

  • Z troch zimných olympiád má striebro (1968) a bronz (1964)
  • Z ôsmich MS má tri striebra, tri bronzy
  • Najproduktívnejší hráč MS 1965 v Tampere
  • V reprezentácii odohral 134 zápasov, strelil 82 gólov
  • V čs. najvyššej súťaži odohral počas 14-tich sezón 330 zápasov, dal 298 gólov
  • Kráľ ligových strelcov v roku 1961
  • Viedol slovenskú reprezentáciu na Svetovom pohári 1996 a na MS 1997 (9. miesto)
  • Nemecké tímy SC Riessersee a Kolín ako tréner priviedol k titulu
  • Prezývku Žiletka dostal po tom, čo dal ako mladík bodyček Bobrovovi
  • Má štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy (v roku 2003)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výročie #Jozef Golonka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
32,99
Perla tulip color

Perla tulip color

28,99
Sweet rose mix pink

Sweet rose mix pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk