Foto: Robert Hüttner, Pravda
„Baví ma to. Som typ, ktorý nevedel prehrávať a nik ma to nikdy nenaučí. Uvedomujem si však, že sú to ešte deti a výsledky nie sú najdôležitejšie. Najväčšiu radosť máme, keď sa na nich niečo nalepí a prijmú, čo im chceme odovzdať,“ tvrdí hrdý Bratislavčan. V sobotu ho uvedú do pomyselnej siene slávy Slovana.
Pod strechu zimného štadióna vyvesia vašu pamätnú zástavu. Čo to pre vás znamená?
Hoci to bude znieť ako fráza, ale je to pre mňa veľká pocta. Visieť vedľa hráčov, ktorí tam už sú, je krásny pocit. Všetko to boli veľkí hokejisti na klubovej i medzinárodnej úrovni.
Patríte medzi najvýraznejšie postavy klubu v ére samostatnosti. Premýšľali ste niekedy, či sa raz ocitnete po boku Václava Nedomanského, Jozefa Golonku, Vladimíra Dzurillu či Zdena Cígera?
Nie som typ, ktorý by nad tým extra premýšľal. No keď naposledy vyvesovali Mira Šatana, vravel som si, že by bolo pekné, keby si spomenuli aj na mňa. Po skončení kariéry mi bolo ľúto, že som neodohral posledný zápas v drese Slovana. Keď som bol malý chalan a chodil s otcom v Bratislave na hokej, sníval som, že raz budem hrať pred takým publikom aj ja. To sa mi splnilo. Postupom času som veril, že kariéru zakončím práve tam, kde som ju začal… No nemôžu sa vám splniť všetky športové sny a mne sa ich splnilo dosť.
Ako vyznie bilancovanie vašej kariéry?
Veľa mladých hráčov o niečom sníva. Ja som o svojich ambíciách nikdy nehovoril, ale vždy som si vnútorne dával nejaké nové a nové méty. Podarilo sa mi zúčastniť sa na majstrovstvách Európy hráčov do 18 rokov – MS sa vtedy ešte nekonali – potom som si zahral aj na MS do 20 rokov. Ďalší stupienok bolo dostať sa na seniorský šampionát, neskôr olympiádu. Nad rámec mojich ambícií boli medaily. O tých sme spočiatku ani nesnívali, no aj to vyšlo. Na olympiáde v Turíne sme boli tiež krôčik od cenného kovu. Mal som aj pekné zahraničné angažmán v Rusku, Švédsku i jeden nevydarený rok v Česku, ktorý mi však tiež veľa dal. S kariérou môžem byť určite viac spokojný než nespokojný, i keď sa vždy dá dosiahnuť viac. Nemám sa za čo hanbiť. Niečo som za sebou azda aj zanechal.
Snívali ste aj o NHL?
Tam som urobil chybu, o ktorej vie veľmi málo ľudí. Počas prípravy na juniorské majstrovstvá sveta sme spolu s Paľom Demitrom, Davidom Výborným, Honzom Vopatom a Frantom Kaberlem vytvorili perfektnú päťku, ktorá ťahala mužstvo. Po šampionáte zvyšných štyroch draftovali, len mňa nie. Boli za mnou agenti z Detroitu, ale bol som príliš sebaistý a povedal som im, že ešte chcem ostať v Európe.
Prečo?
Európsky štýl sa mi páčil viac a trochu som lietal v oblakoch. Hrával som v prvom útoku Slovana a s nebohým Dušanom Pašekom sme si výborne rozumeli. Vravel mi, aby som ešte nejaký rok potiahol v Bratislave a pomohol klubu. Potom mi vraj pomôže aj do NHL. Mne stačilo, čo som mal, nemal som ambíciu ísť do zámoria. S odstupom času som si hovoril, že som to mohol aspoň vyskúšať, pričom netvrdím, že by som sa tam určite presadil. No ostal som doma a dosiahol veľmi pekné úspechy. Asi to celé bolo, ako malo byť. Preto to ani extra neľutujem.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Patríte medzi najúspešnejších hráčov Slovana. Vnímate to?
Som hrdý Bratislavčan. Som hrdý, že prevažnú časť kariéry som strávil v Slovane a dosiahli sme úspechy. Každý kto je aspoň trochu patriot, musí byť pyšný na svoj klub. Mám veľa kamarátov aj z iných miest, ale vždy som bol hrdý na to, odkiaľ som a za koho som hral. Otec ma k tomu odmalička viedol, takže Slovan bola moja srdcovka a ostal ňou dodnes.
Prečo ste vlastne neukončili kariéru v drese Slovana?
Nebyť tej zvláštnej sezóny predtým, verím, že by tak bolo. V play off sme skončili už vo štvrťfinále, hoci sme s Duklou viedli 3:0 na zápasy. Tréneri sa menili počas sezóny aj pred novou. Prišiel pán Mikeš a nejavil záujem o starších hráčov. Ja som mal eminentnú chuť ostať. Vravel som, že pôjdem dolu s platom a sľubujem, že po sezóne skončím. No vedenie to neakceptovalo. Mal som trochu ťažké srdce, ale čo bolí, to prebolí. Určite som chcel končiť kariéru v Bratislave a nie niekde v Kyjeve.
S klubom ste vyhrali šesť titulov. Na ktorý máte najkrajšie spomienky?
Samozrejme, že na prvý. Ostane najviac vrytý do pamäte. Slovan sa tešil z titulu po takmer 20 rokoch, atmosféra bola vypätá, séria s Košicami vyšpičkovaná a nervy napäté. Navyše, stali sa udalosti okolo Dušana Pašeka, ktoré nás veľmi ovplyvnili. Aj z Európskej ligy mám krásne zážitky a každý titul je skvelý, ale toto asi nič neprekoná. Víťazný gól bol bonus navyše. Prežíval som obrovské emócie. Keď si na to spomeniem, mám husiu kožu.
Mnohí Košičania prehru stále nestrávili. Tvrdia, že o titul ich pripravili rozhodcovia. Rozoberali ste s nimi niekedy finálovú sériu?
Rozprávali sme sa o tom veľakrát, dodnes sa cítia byť ukrivdení. Nebudem to príliš rozoberať. Keby to bolo opačne, aj my by sme sa cítili ukrivdení. No keď sa o tom rozprávame, nehádame sa, ani sa nebijeme. Niektorí to hodili za hlavu, iní zostali zatrpknutí viac či menej.
Úspechy ste zažili aj v národnom tíme. Čnie nad všetkým striebro z Petrohradu?
Jednoznačne. Išli sme od zápasu k zápasu – čo sa teraz používa ako klišé, ale u nás to tak naozaj bolo. Nikto od nás nič nečakal. Zo skupiny sme postúpili zo štvrtého miesta a vo štvrťfinále sme vyradili dovtedy nezdolaných Američanov. Tam bolo vidieť, aká sme super partia, i keď bez veľkých hviezd. Zdeno Chára, Miro Šatan či Mišo Handzuš už boli osobnosti, ale v NHL ešte len rozbiehali hviezdne kariéry. Napriek tomu sme došli až do finále! Tam sme to nezvládli i mentálne.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Zahrali ste si na dvoch olympiádach. Je najväčší športový sviatok taký výnimočný aj pre hokejistov?
Jasné, bol to pre mňa obrovský zážitok. Prvá olympiáda v Salt Lake City bola absolútne nevydarená, ale olympijská dedina tam bola fantastická, všetci sme sa stretávali a vládla skvelá atmosféra. Zážitok navždy. V Turíne to bolo trochu rozťahané, ale v slovenskom dome to bola paráda. Oslávili sme i striebro Rada Žideka. Len škoda, že sme nezískali medailu aj my. Vyhrali sme skupinu a vo štvrťfinále prehrali s Českom… Mali sme také silné mužstvo, že s každým iným by sme postúpili, no s Čechmi sme vtedy mali bilanciu, akú sme mali.
Spomeniete si na nejaký konkrétny moment, ktorý vás v kariére mrzí?
Hrali sme Super Six v Petrohrade. Maličký Slovan proti veľkým európskym klubom. O postup do finále sme bojovali s Magnitogorskom, ktorý bol vlastne doma. Tlačili ho všetkými možnými spôsobmi, odohrali sme viac ako polovicu zápasu v oslabení, no všetko sme ustáli. Prehrali sme až na nájazdy. Na jeden som išiel aj ja, keby som ho premenil, vyhráme. Škoda, mohli sme hrať finále.
Boli ste špecialista na vhadzovania. Máte na ne nejaký zaručený recept?
To je ťažké… Samozrejme, chalanom sa dá poradiť a vysvetliť, že nejde len o samotné hodenie buly. Treba si všímať aj veci predtým. Snažím sa to odovzdať zverencom, niektorým to ide lepšie, iným menej. Asi na to treba mať aj nejakú predispozíciu, dobrú reakciu a schopnosť všímať si hráčov. Súper sa dá oklamať pohľadom či posunkami.
Jeden čas ste prichádzali na buly otočený chrbtom. Pokus o znervóznenie súpera?
Odmalička ma učili, že keď idem na buly, musím si skontrolovať celú päťku aj brankára, či sú na svojich miestach. Keď chcem hrať buly doprava, nemôžu byť všetci vľavo a podobne. To učím aj svojich chlapcov. Musia si overiť, či im niekto nechýba, nestojí zle, prípadne, či si brankár neupravuje výstroj. Príchod chrbtom bolo čosi navyše, nejako mi to vychádzalo, preto som to potom dlhšie robil. Niekoho to mohol rozhodiť.
Po skončení kariéry ste začali rýchlo trénovať. Pomohlo vám to pri prechode do bežného života?
Jasné, prechod je ťažký pre každého. Niekto sa uplatní na manažérskych pozíciách, niekto začne podnikať. Mne sa takáto cesta nezdala. Bolo fajn, že som dostal možnosť privoňať k trénerstvu už asi pol roka potom, čo som skončil. Pribrali ma k dvojici Antal, Jendek. Začal som študovať B-licenciu a teraz už mám najvyššiu. Naďalej sa však vzdelávam, lebo svetový hokej sa stále posúva vpred. Je to rovnaké ako v hokeji, potrebujete čas, aby ste sa dostali na vyššiu úroveň. Nedá sa hneď stať úspešným trénerom seniorov. Všetko sa treba naučiť. Aj škola mi dala veľa. Mnohé veci ako športovec nevnímate, resp. neviete, prečo ich robíte. Snažím sa učiť od skúsenejších kolegov. Ešte dlho potrvá, kým budem dobrý tréner.
Trénujete deviatakov. Našli ste sa v tom?
Baví ma to. Som typ, ktorý nevedel prehrávať a nikto ma to ani nikdy nenaučí. Stále to hovorím aj zverencom. Uvedomujem si však, že sú to ešte deti a výsledky nie sú najdôležitejšie. Najväčšiu radosť s kolegami máme, keď sa na nich niečo nalepí. Keď prijmú to, čo im chceme odovzdať a myslíme si, že je pre ich budúcnosť dôležité. Táto robota vás musí baviť, inak by ste to robiť nemohli. Zároveň treba mať sen a cieľ, kam sa chcete dostať, aby sa z trénerstva dalo aj slušne žiť. Ide to však len postupnými krokmi, tak ako v športovej kariére – cez úspechy aj neúspechy.
Keď sa vám niečo nepáči, nemáte problém to vecne skritizovať. Máte pocit, že sa veci v slovenskom hokeji začali hýbať správnym smerom?
Niečo sa začalo diať. No aj chlapci, ktorí teraz prišli hore, sa stále len učia. Občas každý urobí aj chybný krok, je však dôležité si ho vedieť priznať. Mnohí sú na nových postoch bez väčších skúseností. Treba dať hlavy dokopy a nebyť tvrdohlavý. Mám pocit, že takto to tam začína fungovať. Všetci dúfame, že budeme od mládeže až po seniorov napredovať a vrátime sa tam, kde sme pred rokmi boli.
Keď sa po MS 2015 hľadal nástupca Vladimíra Vůjtka, vraveli ste, že by to nemal byť tréner zo zámoria. Momentálne vedie reprezentáciu Kanaďan Craig Ramsay. Zmenili ste názor?
Presne o tom som hovoril. Keď ste o niečom pevne presvedčený, pokojne môžete po určitom čase zistiť, že situácia sa zmenila. Treba si vedieť priznať – mýlil som sa. Samozrejme, je to aj o tom, že Miro Šatan našiel naozaj správneho človeka. Osobne som bol, aj po skúsenostiach s Glenom Hanlonom, presvedčený, že sem zámorskí kouči nepatria. Slováci a Česi sú svojskí a ťažko prijímajú neznáme veci. Hanlon mal v tíme ľudí i hráčov zo starej technickej školy a ťažko sa mu nové veci zapracovávali. Teraz je to už výrazne inak.
Aký dojem na vás urobil Ramsay?
Veľmi dobrý. Komunikujem aj s Mirom Šatanom, keďže pôsobím pri slovenskej osemnástke. Situáciu aj vďaka tomu vnímam trochu ináč. V minulosti som to bral ešte z pozície hráča. Ramsay priniesol veľmi dobré veci, na čom sa zhodneme viacerí. Teraz už aj v mládežníckych kategóriách vkladáme do tréningov a zápasov zámorské prvky, ktoré posúvajú hokej vpred. Človek sa jednoducho učí celý život.