Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Jediný má doma všetky medaily od postupu z C-kategórie majstrovstiev sveta z Popradu a Spišskej Novej Vsi 1994 až po súčasnosť. „Plus jeden juniorský bronz,“ povie hrdo v narážke na synov kov zo svetového šampionátu 2015 hráčov do 20 rokov. Ďalšie mu do zbierky nepribudnú. Svoje dlhoročné pôsobenie v realizačnom tíme ukončil. Po dovŕšení päťdesiatky a z vlastného rozhodnutia.
Odišiel na vlastnú žiadosť
Vraví, že sa rodilo bolestne, o dôvodoch hovoriť nechce.
„Dozrievalo to vo mne dlho, od 6. do 28. februára. Vtedy som si definitívne povedal – stačilo. Tri týždne som poriadne nespal. O svojom rozhodnutí som informoval najprv trénera Zdena Cígera, generálneho manažéra Roba Švehlu, generálneho sekretára Miroslava Valíčka a kolegu Miška Malinu. Oznámil som to aj prezidentovi hokejového zväzu Martinovi Kohútovi. Moje dôvody uznal. Presviedčal ma, nech aspoň do konca sezóny vydržím. Keď som odchádzal, povedal, nech to ostane medzi nami,“ vraví Petráš. Zaskočilo ho však Kohútovo konštatovanie, že jeho odchod je internou záležitosťou zväzu – a viac sa k tomu nebude vyjadrovať.
„Interná záležitosť znie, ako keby iniciatíva vyšla zo zväzu. Tak si to preložili aj moji známi. Mrzí ma, že pán prezident nepovedal jednoznačne, že som sa rozhodol skončiť sám. Vzniklo okolo toho veľa šumov, ba dopočul som sa, že ma vyhodili. Nikdy som nechcel byť stredobodom pozornosti, no svoje meno a česť si musím chrániť. Iba povedať, že nebudem sa k tomu vyjadrovať, nahráva hlúpym diskusiám,“ zdôrazní.
Súvisí odchod so zmenami na hokejovom zväze? „Bez komentára,“ povie rázne. Zmenilo sa niečo v porovnaní s minulosťou? „Nie, už to nechajme tak. Akceptujem dohodu s prezidentom, mám určité výhrady k istým veciam, ale odišiel som sám. Myslím si, že s čistým štítom a nemám sa za čo hanbiť.“
Pamätnica k päťdesiatke
Poďme z konca na začiatok.
Od vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 bol s národným hokejovým tímom na všetkých vrcholných podujatiach. Ba ešte o pár dní skôr.
„V decembri 1992 ešte pred oficiálnym vyhlásením samostatnosti sme absolvovali podujatie vo francúzskom Megéve. Už sme hrali v dresoch Slovenska, ale do oficiálnych štatistík sa to vraj nepočíta,“ spomína Samko, ako ho familiárne volá takmer každý.
Budem trochu osobný: Samka som sem-tam podpichol, či sa už pustil do písania pamätí. Keď sme sa pred pár dňami stretli, vysmiaty niesol pod pazuchou knižku. „K životnému jubileu mi ju venovala manželka Janka. Milo ma prekvapila, krajší darček si ani neviem predstaviť. Bez jej podpory by som túto prácu nemohol robiť,“ vraví nadšene. Obrazom, výstrižkami i bohatou dokumentáciou je v nej zachytený pestrý Petrášov hokejový život. „Každá fotka má svoj príbeh,“ zdôrazní.
Otvorí pamätnicu na začiatku a glosuje: „Turnaj vo francúzskom Rouene. Tam sa slovenská hokejová reprezentácia prvý raz oficiálne predstavila na medzinárodnej scéne. Leteli sme tam dosť komplikovane, lietadlá meškali kvôli zlému počasiu. Pocity? Krásne, aké iné by mohli byť pri premiére? Pre každého je veľká česť, keď sa v akejkoľvek pozícii dostane do reprezentácie. Prvým kapitánom bol Miro Marcinko (v závere tohto ročníka viedol Košice, pozn.),“ ukazuje.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Petráš nemá na rozdiel od jeho synov hokejovú minulosť (,,…čoby nie, chodil som na zápasy…„), športovú však áno – cyklistickú: "Z majstrovstiev Československa v stíhačke družstiev dorastu mám zlato, striebro i bronz, druhý som bol v šprinte,“ sumarizuje rodák z Myjavy. Odtiaľ prišiel do Strediska vrcholového športu mládeže v bratislavskom Slovane. „Cyklistickú kariéru na dráhe som skončil pre problémy s chrbticou, no chcel som ostať pri športe,“ podotýka.
Aj ostal. „Začal som masírovať cyklistov v Stredisku vrcholového športu v Slovane, na základnú vojenskú službu som šiel ako masér do Dukly Trenčín. Dukláci jazdili na dráhe v Bratislave, staral som sa o sedem-osem dráharov. Zlatá vojna. Krásna, ale krátka…“ schuti sa zasmeje. „Dade Bogdan, bývalý hokejista Slovana, mal regeneračnú linku na futbalovom štadióne. Aj my sme k nemu chodievali. Na prvý hokej vzal nás cyklistov práve on. Žasol som, ako pekne vyzeral zápas z tribúny. Keď som po vojne masíroval cyklistov, zavolal mi, či mu v Slovane nepomôžem s hokejistami. Prvú ponuku som odmietol, druhú už nie. V Slovane mali voľné miesto maséra, nastúpil som druhého mája 1989.“
To by som nechal tak…
Zo Slovana si ho do slovenskej reprezentácie vybral vtedajší lekár mužstva Miloslav Klíma spolu s trénerom Júliusom Šuplerom.
Aký je vlastne oficiálny názov jeho pracovného zaradenia? Koľko profesií zahŕňa?
„Kolega mi neraz vravel – keby sme za každú profesiu mali päťtisíc korún, aký by to bol plat! Robíme, čo treba – aby mali hráči komfort. Je jedno, či niekto napíše masér alebo výstrojový manažér. Začínal som ako masér, potom pribudli ďalšie povinnosti. V slovenskej reprezentácii som bol dva roky sám, iné tímy mali prinajmenej dvoch. Miško Malina prišiel na šampionáte B-skupiny v Bratislave 1995 – odvtedy sme to ťahali spolu. Najkrajšia funkcia je – masér. Ten vie najviac, je v najbližšom kontakte s hráčmi,“ pripomenie.
Umeniu brúsiť korčule sa učil od trénera Dušana Žišku. „Keď som prišiel do Slovana, prvý rok brúsil on, vedel to najlepšie. Pustil ma k tomu až druhý či tretí rok.“
Aké grífy využíva pri brúsení? Ako najlepšie nabrúsiť korčule? „Tak, aby dali hráči gól,“ odpovie pohotovo. „Materiál sa mení, sú rôzne druhy nožov, typy ocelí, je to alchýmia.“ Najväčší pedant na brúsenie? „To by som nechal tak, je to v pohode,“ – a podobnú odpoveď zopakuje, keď si otázka žiada konkrétnu odpoveď.
Najväčší zabávač? „Za ktoré roky? Kabína žije podľa situácie, každá generácia mala a má osobnosti, ktoré udávali tón.“
Žigo Pálffy? „So Žigom, ktorý bol predovšetkým vynikajúci hráč, sme zažili krásnu zábavu. Ale boli aj iní.“ Petrášove oči sa neraz zasmejú, ústa však mlčia. Ctí nepísanú zásadu – z kabíny sa nevynáša, nech ide hoci aj o maličkosti. Aj tie sú tabu.
Žehlil na dvoch doskách
Skúsime opatrnejšie – najemotívnejší zážitok?
Na chvíľu sa zamyslí. „Je ich veľmi veľa, jeden si vybrať netrúfam. Najkrajšie sa spájajú so štyrmi medailami z majstrovstiev sveta. Nezabudnuteľné je zlato v Göteborgu 2002 a oslavy titulu. Získala ho skvelá partia. Brankár Janko Lašák už po prehre s Českom vo finále v Petrohrade 2000 prorokoval, že raz určite budeme majstri sveta. Vynikajúco sme hrali na olympijskom turnaji v Lillehammeri 1994, predtým aj na víťaznej kvalifikácii v Sheffielde 1993.“
Foto: SITA, Ján Sukup
A najsmutnejší?
„Asi olympijské prekliatia. Veľmi mrzela prehra s Ruskom vo štvrťfinále v Lillehammeri. A tiež vo Vancouvri 2010. V súboji o bronz sme nad Fínmi viedli 3:1… Keby sa to dalo vrátiť.“ Akoby mu pred očami šiel film s nešťastným koncom. Razom zvážnel, dobrácky úsmev stuhol. Hlboko si vzdychne: „Obe sklamania veľmi boleli, ťažko povedať, ktoré viac.“ Plakal niekto? „Ani neviem, nik sa na druhého nepozeral, všetci sme boli zlomení. V šatni bolo mĺkvo,“ vravel potichu.
Pri najkurióznejšom zážitku sa však schuti usmieval. Na olympijskej kvalifikácii v Sheffielde 1993 bol v jeden deň sviatok, organizátori nezabezpečili mužstvám pranie. Nováčik Petráš namočil ribaná do vane – a do rána sa mu parilo z kečky i z izby.
„V tíme sme mali aj hráčov z NHL, tí boli zvyknutí na najvyšší štandard, musel som sa starať. Na dvoch doskách som zároveň žehlil i sušil, aby všetko uschlo a voňalo. Uteráky som nepral, len spodnú bielizeň.“ Keď sa to hráči dozvedeli, Samko bol razom ich. „Pri praní ma našiel Braňo Jánoš, všetkým to vyzvonil.“
Koľko spávajú maséri na vrcholných podujatiach?
„Niekedy málo. Je to rôzne, keď som bol sám, bolo to náročnejšie. Teraz sme už bývali štyria: dvaja maséri, dvaja fyzioterapeuti. Niekedy som aj spal,“ prizná – a vy neviete, či žartuje alebo hovorí vážne.
Takmer prišiel o oko
Zranenia patria k hokeju – a neraz sa pritrafia aj aktérom na striedačke.
„Pri dvierkach sa stane dosť úrazov,“ zdôrazní Petráš a ilustruje to na vlastnej skúsenosti.
„Najvážnejší sa mi stal v olympijskom Vancouvri. Keby ma tečovaný puk trafil o niečo vyššie – vôbec som ho nevidel – mohol som prísť o oko. Mal som rozlámanú jarmovú kosť, poškodené nervy, viaceré zlomeniny v tvárovej časti. Peter Bondra, vtedajší generálny manažér reprezentácie, mi ponúkol, aby som ostal v dejisku ešte týždeň po olympiáde, kým mi tvár odpuchne a mohli ma operovať. Povedal mi, že vybaví, aby za mnou mohla prísť aj manželka. Zámorskí i naši doktori mi cestu domov odobrili, operáciou som podstúpil doma. Kým mi nevybrali titánovú doštičku, trochu som mrkal.“
Má vo svete obľúbené zimné štadióny, ktoré ponúkajú mužstvám i realizačným tímom najlepšie podmienky?
„Dnes je to na vrcholných podujatiach všade približne rovnaké. Z môjho pohľadu bol organizačne najlepší svetový šampionát v Petrohrade 2000. Nie preto, že sme tam hrali vo finále, Rusi si dali záležať, všetko zabezpečili na vysokej úrovni. Keď domáca reprezentácia prekvapujúco nepostúpila do štvrťfinále, trošku zvoľnili, no na ten šampionát rád spomínam. Aj na zimnú olympiádu v Lillehammeri, tam som obdivoval prácu nórskych dobrovoľníkov.“
Tisícky kilometrov po Európe v dodávke s materiálom Petráš spočítané nemá, no najdlhšiu cestu povie z voleja: „Dvadsaťsedem hodín z estónskeho Tallinu po striebornom šampionáte v Helsinkách 2012. Finále proti Rusku sa skončilo neskoro večer, kým sme všetko pobalili, takmer svitalo. Trajekt do Talinnu odchádzal skoro ráno. Na lodi som si zdriemol hodinu – a potom nás čakala riadna štreka.“ V súvislosti s číslom 27 povie ešte jednu zaujímavosť: „Keď sme šli na turnaj do bieloruského Bobrujska, potrebovali sme na hraniciach 27 pečiatok. Trikrát som už cúval z rampy, a ešte som sa musel vrátiť.“
Nebude sa mu cnieť za všetkým, čo zažil?
„Určite prídu aj také chvíle, keď mi bude smutno. Rád sa stretnem so všetkými. Mám na čo spomínať, ale stačilo. Už sa nevrátim. Bolesť je dočasná, hrdosť večná,“ zdôrazní.