Ľubomír Vaic: Vysnívaná NHL prevýšila aj medaily z MS

28.02.2017 10:00

Výškový deficit dokázal šikovne kompenzovať rýchlymi rukami a výborným prehľadom v hre. Z mládežníckych tímov Spišskej Novej Vsi to cez Poprad a Košice dotiahol až do vytúženej NHL, kde odohral za Vancouver Canucks 9 stretnutí.

Ľubomír Vaic.
Ľubomír Vaic. Autor: SITA, Marián Peiger

Neskôr pôsobil v takmer všetkých prestížnych európskych súťažiach. V drese reprezentácie získal striebornú medailu v Petrohrade 2000 a bronz o tri roky neskôr v Helsinkách. Ľubomír Vaic, ktorý na budúci týždeň oslávi štyridsiatku, sa pred desiatimi dňami v drese materského klubu v I. lige rozlúčil s úspešnou kariérou.

„Rozhodlo zdravie, vek a aj chuti do každodenného tréningu už bolo čoraz menej,“ tvrdí dvojnásobný majster Slovenska.

S kariérou ste sa lúčili už pred dvoma rokmi, no na ľad ste sa vrátili. Teraz ste si naplánovali už definitívny koniec?
Áno. Už dopredu som rátal s tým, že toto bude moja posledná sezóna. Len som ešte čakal, ako sa budem zdravotne cítiť. Keďže ma pobolievalo koleno, tak už v polovici sezóny som vedel, že to bude naozaj koniec.

Hokeju sa venujete denno-denne od útleho detstva. Aké je to vnútorne sa vyrovnať s tým, že prestanete hrať?
Bolo by to určite náročnejšie, keby som nevedel, čomu sa mám venovať. Pred rokom sme spolu s bývalým spoluhráčom Michalom Findurom urobili na zimnom štadióne špeciálnu streleckú zónu, kde sa venujeme deťom. Učíme ich strieľať, nahrávať a pracovať s pukom mimo ľadovej plochy. Dokončujeme ešte funkčnú posilňovňu, aby sme mali pokope všetko potrebné.

Plánujete sa práci s deťmi venovať natrvalo alebo ste len vo fáze hľadania, čo vás bude po kariére napĺňať?
Verím, že to bude dlhodobý projekt, keďže sme do toho investovali nejaké peniaze. Zatiaľ nás to baví a záujem detí rastie, čo nás veľmi teší. Je výborné, že pokračujem pri hokeji a navyše pomáhame deťom. Som zároveň člen výkonného výboru klubu. Keď budem stíhať, tak rád pomôžem aj klubu.

V Spišskej Novej Vsi sa s vami pred posledným zápasom oficiálne rozlúčili. Ako sa vám páčilo, čo pre vás pripravili?
Bolo to veľmi pekné. Prišli aj moji bývalí spoluhráči a veľmi dobrí kamaráti Miro Lažo s Andrejom Podkonickým. Takmer do poslednej chvíle som o tom nevedel. Až v deň zápasu mi poobede volal Igor Tóth a ospravedlnil sa, že nemôže prísť. Tým pádom som pochopil, že sa niečo chystá. Samozrejme, verili sme, že štvrťfinálovú sériu s Michalovcami ešte natiahneme, ale iný vhodný termín na rozlúčku by sa už asi nenašiel.

Čo vám prvé zišlo na um, keď vám pustili spomienkové video?
Pred očami mi v skrate prebehla celá kariéra. Ubehlo to celé tak rýchlo, že si človek ani nestíhal uvedomovať, čo všetko zažil. Mám v podstate len pekné spomienky, lebo na zlé rýchlo zabúdam. Spomenul som si, kde všade som bol a čo som zažil.

Ktorý moment radíte vo vašej kariére najvyššie?
Jednoznačne NHL. Síce sa to ťažko porovnáva s medailami z majstrovstiev sveta, ale NHL je najlepšia a najslávnejšia súťaž na svete. Od malička som sníval, že si tam raz zahrám a podarilo sa mi to. O účasti na MS som ako dieťa príliš nerozmýšľal, ale NHL sme vtedy sledovali všetci a predstavovali si, aké by to bolo nastúpiť tam.

Hneď v prvej sezóne v zámorí ste naskočili aj do NHL, v druhom zápase strelili gól. Ako ste to prežívali?
Bolo to všetko krásne. Presne si pamätám svoj prvý zápas aj prvý gól, ktorý som strelil Tomovi Barrassovi z Pittsburghu. Dokonca som ten gól nedávno aj videl. Chalani, ktorí organizovali rozlúčku ho síce nedokázali zohnať, hoci sa o to snažili aj s pomocou Dušana Benického, ale dva dni po rozlúčke sa objavil na facebooku. Jeden známy zo Spišskej, ktorý žije na Floride, pozeral nejaký dokument o Pittsburghu a v ňom rozoberali aj zápas, v ktorom som skóroval. Bol zaujímavý tým, že sme po dvoch tretinách videli 6:1, no nakoniec prehrali 6:7 po predĺžení.

Po prvej sezóne ste sa napriek sľubnému začiatku vrátili do Košíc…
Trénerom Canucks bol Mike Keenan, ktorý nemal rád Európanov ani malých hráčov. Keďže som spĺňal obe podmienky, tušil som, že pod ním veľa šancí nedostanem. Preto som sa vrátil domov a hral za Košice.

O rok ste sa do zámoria vrátili a opäť ste tam strávili len rok. Stratili ste vieru, že sa v NHL naplno usadíte?
Chcel som ostať, ale ponúkli mi len kvalifikačný kontrakt, dvojcestný. Na farme mi dávali najnižšie podmienky, s čím som nesúhlasil. Tak sme sa nedohodli. Snažil som sa ešte o nejakú výmenu, mali o mňa záujem Pittsburgh aj Florida a oba kluby mi ponúkali jednocestnú zmluvu. Bohužiaľ, nedohodli sa s Vancouvrom na výmene. Canucks za mňa požadovali výber v treťom kole, a keďže mňa si vybrali až v deviatom, tak to nechceli kluby riskovať.

Nikdy ste spätne nerozmýšľali nad tým, že ste to mali v zámorí vydržať dlhšie aj za cenu nižšieho kontraktu?
Verím, že všetko je tak, ako má byť. Asi som mal jednoducho hrať v Európe. Nedohodol som sa s Canucks na podmienkach, taký je športový život. No neľutujem to.

Zahrali ste si v Nemecku, Česku, Fínsku, Rusku aj vo švédskej druhej lige. Kde ste sa cítili najlepšie?
Najviac sa mi páčilo v Rusku, kde sa hral krásny hokej. V Magnitogorsku sme mali výborné mužstvo. Celú sezónu sme hrali ozaj dobre a siahali sme na titul. Vyhrali sme základnú časť a vo finále viedli 2:0 na zápasy, pričom sa hralo na tri víťazné. Potom sme však všetky tri súboje prehrali na nájazdy. Ďalšia skvelá destinácia bol Liberec – vynikajúca partia, zázemie a zábava na ľade s Andrejom Podkonickým a ostatnými výbornými spoluhráčmi.

V Rusku sa vám celkom darilo. Netúžili ste okúsiť aj KHL?
Keď začala KHL, pôsobil som v Bratislave. V tom čase som už mal rodinu a deti, nechcel som ich ťahať do Ruska. Keď som však bol v Magnitogorsku, mal som tam ostať aj ďalšiu sezónu. Vedenie ma chcelo, ale tréner si nakoniec vybral iných hráčov.

Zahrali ste si na troch svetových šampionátoch a máte dve medaily…
Samé krásne spomienky. V Petrohrade sme boli po finále všetci veľmi sklamaní. Ešte nám nedochádzalo, čo sme dokázali. Až keď sme sa vrátili do Bratislavy, kde nás čakalo obrovské množstvo ľudí, uvedomili sme si, že máme striebro z majstrovstiev sveta. V Helsinkách som už toho odohral menej, striedali sme sa v zostave s Peťom Sejnom. V dueli o bronz som mal hrať ja, už som bol pripravený a oblečený, keď mi povedali, že nastúpi Peťo. Bol trochu sklamaný, že zápas sledujem len z tribúny… Pre mužstvo však bolo úžasné, že sme sa s turnajom rozlúčili víťazstvom. Ošiaľ doma už nebol taký veľký ako tri roky dozadu, ale aj vtedy to bolo krásne.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ľubomír Vaic
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku