Juraj Mikúš: Návrat ma stál toľko, čo luxusné auto

03.10.2016 06:00
Juraj Mikúš
Juraj Mikúš. Autor:

Pred dvoma rokmi v lete absolvoval rutinnú artroskopiu ľavého kolena. Tú nasledovali vážne komplikácie, ktoré vyvrcholili až transplantáciou chrupavky.

Strieborný medailista z Helsínk 2012 Juraj Mikúš (29) sa do zápasového diania vrátil až teraz v auguste v drese Olomouca. V tejto sezóne sa rozstrieľal, v štyroch zápasoch trikrát skóroval. „Chcel by som ísť čo najvyššie. Aj vrátiť sa do reprezentácie,“ neskrýva stále vysoké ambície.

Aký je to pocit hrať znova hokej?
Nie je to jednoduché, ale je super vrátiť sa späť do pravidelného hokejového kolobehu. Užívam si, že som opäť súčasťou kabíny i denno-denné srandičky v nej. Najdôležitejšie samozrejme je, že môžem opäť hrať.

Baví vás hokej rovnako, či ešte viac, ako pred dlhou pauzou?
Ako kedy. Niekedy ma baví neuveriteľne, inokedy sa trápim. No to som zažíval aj v minulosti. Návrat na ľad si plne užívam a možnosť hrať hokej už rozhodne neberiem ako samozrejmosť.

Pauzovali ste viac ako dva roky. Stále ste verili, že sa vrátite na ľad?
Snažil som sa tomu veriť. Veľmi mi pomohli najbližší. Úžasne ma podporovali. Občas som už aj strácal nádej, ale potom som sa vždy plne sústreďoval len na rehabilitáciu po operácii a nezamýšľal sa nad tým, či to vyjde alebo nie. Nikdy som to nebral tak, že to vyjsť musí, inak sa zrúti svet. Jednoducho som chcel, veril a podarilo sa.

Kedy vám povedali, že koleno je v takom stave, aby ste to mohli vyskúšať?
Lekár v Amerike, kde som v závere minulého roka absolvoval transplantáciu chrupavky, mi vravel, že šanca je menej než 50-percentná. V apríli – pol roka po operácii – som absolvoval magnetickú rezonanciu, ktorá potvrdila, že štep sa uchytil. Trochu ma vystrašila jedna biela bodka, ale upokojili ma, že pri takýchto operáciách je to normálne. Odvtedy som začal postupne zvyšovať záťaž a 15. augusta som naskočil do prípravy s Olomoucom.

Mikúšove peripetie s kolenom

V lete 2014, krátko po účasti na majstrovstvách sveta v Minsku, sa podrobil artroskopii ľavého kolena. Zákrok dopadol síce dobre a stav zraneného kolena sa zlepšil, no o pár týždňov sa začala Mikúšova situácia komplikovať. Do kolena sa mu dostala infekcia a zapálilo sa. Dva týždne ho sužovali vysoké horúčky (až 39 °C) a veľké bolesti. Mesiac strávil v nemocnici.

„Nebolo to jednoduché obdobie. Naopak, dosť vážne. Mal som tam stafylokoka, ktorý bol agresívny. Starí ľudia so zníženou imunitou môžu na to aj umrieť. Všetci blízki boli poriadne vyľakaní a nevedeli, ako to dopadne. Modlili sa za mňa a verili, že budem v poriadku. Koleno mi celkove šesťkrát vyplachovali a absolvoval som aj ďalší artroskopický zákrok, pri ktorom mi odstraňovali zrasty,“ spomína Mikúš na náročné obdobie.

Jeho patálie s kolenom sa však ani po roku neskončili. Nemohol ani behať, stále trpel bolesťami. Koleno mal v takom zlom stave, že musel koncom minulého roka absolvovať náročnú operáciu – transplantáciu chrupavky.

„Všetko odštartoval asi faul Ryana Getzlafa vo štvrťfinále na majstrovstvách sveta v Helsinkách 2012. Šlo síce o bežného koňara, trafil najmä sval, ale poškodilo sa pri ňom aj koleno. Každý rok chodievam s kolenami na rezonanciu a od toho zákroku bolo vidieť poškodenie predného krížneho väzu i chrupavky,“ priblížil Mikúš moment, ktorý všetky problémy odštartoval.

Preplatila vám operáciu poisťovňa?
(sťažka si oddýchne) V poisťovni mi príliš nepomohli. Hoci som si vždy poctivo platil vysoké odvody… Snažil som sa to riešiť cez všetkých kompetentných v našej krajine, ale výsledok bol stále rovnaký – že to nejde. Nakoniec mi poisťovňa preplatila desať percent. Finančne mi pomohol otec. Bez neho by som to nezvládol. Som mu veľmi vďačný.

Prezradíte koľko stála náročná operácia?
Keby som povedal na rovinu, koľko to bolo, asi by si ľudia ťukali na čelo a čudovali sa, prečo sa vlastne vraciam. No chcel som si zlepšiť zdravotný stav aj pre bežný život. Nebola to žiadna zábava. Mal som neustále bolesti a nemohol som ani pobehnúť. Keď zoberiem do úvahy všetky náklady, dalo by sa za to kúpiť luxusné auto. Nie úplne najvyššej triedy, ale dosť drahé. Plus to celé samozrejme stálo obrovské množstvo energie, tvrdej práce a odriekania, aby som sa vrátil späť na ľad.

V Olomouci ste museli v lete absolvovať skúšku. Aké to bolo prísť bojovať o zmluvu?
Predtým som to zažil len raz v kempe Los Angeles Kings, kde som si vybojoval dvojročný nováčikovský kontrakt. Teraz som nezačínal úplne od nuly. Poznali ma – moju históriu i to, aký som typ hokejistu. Fyzicky som však začínal akoby odznova. Stále sa snažím, aby to bolo lepšie a lepšie. Ešte sú tam rezervy.

Juraj Mikuš.
Juraj Mikuš. Autor: Robert Hüttner

V klube pôsobí aj váš brat Tomáš. Zjednodušilo vám to situáciu?
Samozrejme, aklimatizácia bola jednoduchšia. Vysvetlil mi, ako to tu funguje na ľade i v kabíne. Také rady človeku na začiatku vždy pomôžu. Určite som to mal, obzvlášť v mojej situácii, výrazne jednoduchšie, než keby som šiel do úplne neznámeho prostredia.

Kedy ste sa s Olomoucom dohodli?
Klub ma oslovil ešte pred rokom, keď som sa chystal na operáciu. Tomáš už bol v tíme a zaujímali sa o môj zdravotný stav. Teraz v lete ma kontaktovali znova. Týždeň som s mužstvom trénoval a potom odohral štyri prípravné zápasy. Po poslednom sme si sadli a dohodli sa na zmluve.

Ako chutia po viac než dvoch rokoch góly?
Prvý som strelil Trenčínu v prípravnom zápase. Nemusel som naň čakať extra dlho a bol to výborný pocit. Brat netrafil prázdnu bránku a ja som to tam doklepol. Bol to taký tímový gól – celej formácie. Čím som starší, tým mám väčšiu radosť, keď sa darí celej lajne a všetko funguje ako má. V lige som prvýkrát skóroval pred dvoma týždňami v piatok v šiestom kole v Plzni. Puk mi štrngol zozadu do nohy. Takže to bol taký šťastnejší gól.

Pamätali ste si, ako sa máte tešiť alebo ste improvizovali?
(smiech) Vyriešil som to improvizáciou. Dvihol som ruky a tešil sa. Už som starší, už sa nezvyknem hádzať o mantinel ako voľakedy v drese Skalice.

Ako sa vám v klube pozdáva?
V dobrom by som ho prirovnal ku Skalici. Je to taký menší, rodinný klub. Spoluhráči sú fajn. Vládne tu dobrá atmosféra. Sme skromní, taká partia bojovníkov. Pasuje mi to viac, než niektoré kluby v zahraničí, v ktorých som v minulosti pôsobil. Byt som dostal cez víkend. Doteraz som pendloval medzi bratovým bytom a hotelom. Manželka s dcérkou Aničkou za mnou prídu tento mesiac. Vyhovuje mi aj mesto. Je také akurát – nie veľké ako Bratislava a Praha, ale zase ani nie malé. Dá sa tu zájsť na dobrú večeru.

Vlani v klube žiaril brankár Branislav Konrád. Aká je jeho pozícia?
Pred rokom prišiel s tým, že nevedel, koľko bude chytať. Vypracoval sa na jednoznačnú jednotku a osobnosť v lige. Držal tím a aj teraz je náš základný stavebný kameň. Verím, že mu vydrží zdravie a udrží si fazónu a výkonnosť.

V ostatných zápasoch chýbal v zostave váš brat. Pre zranenie?
Áno, bohužiaľ sa rozpadla celá naša lajna. Pred troma týždňami v Karlových Varoch. Fero Skladaný ochorel a brata dohral súper pri vyhadzovaní puku. Padol na rameno a teraz čaká, či bude stačiť konzervatívna liečba. Mňa v tom zápase tiež trafili, vynechal som jeden zápas, ale hrám ďalej so sebazaprením.

Počas pauzy ste začali pracovať v otcovej firme. Čo vám dala táto skúsenosť?
Mal som dosť času rozmýšľať nad tým, čo budem robiť po skončení kariéry. Chcel by som asi ostať pri hokeji. Rád by som skúsil trénerstvo. No až o niekoľko rokov, ešte chcem totiž hrať. Azda mi zdravie vydrží. Snažím sa samovzdelávať. Čítam rôzne knižky a skúmam medziľudské vzťahy, čo na koho funguje. Dnes je už málo trénerov, ktorí sa presadia len tým, že na všetkých hráčov hulákajú – stále sú aj takí, dokonca aj medzi úspešnými, ale je ich čoraz menej a menej. K hráčom treba pristupovať individuálne. Každého inak motivovať. V tomto bol vždy môj vzor Zdeno Chára, ktorý má mentorstvo zvládnuté výborne. Verím, že raz dostanem šancu spolupracovať práve s takýmto typom človeka.

Vraveli ste, že ak sa na ľad vrátite, chcete byť aspoň taký dobrý ako v minulosti, ak nie lepší. Je to možné?
Verím, že je to možné. Brat mi hovorí, že už teraz mám lepší pohyb než v poslednom ročníku v Slovane, ktorý som absolvoval už po prvej nie najúspešnejšej operácii. Samozrejme, stále ešte nie som tam, kde som bol približne pred štyrmi rokmi. Snažím sa na tom pracovať, ale chce to čas. Prírodu neoklamete a rekonvalescenciu neunáhlite. Verím, že to všetko sadne. Mám dobré i horšie dni. Verím, že tých lepších bude stále viac.

Juraj Mikúš.
Juraj Mikúš. Autor: Robert Hüttner

V akom stave je vlastne vaše koleno?
Lekári to nedefinovali žiadnymi percentami. Všetko závisí najmä od mojich subjektívnych pocitov. To, čím som si prešiel, zažil málokto. Koleno sa zmenilo a ťažko mi môže niekto poradiť. Nedá sa to veľmi porovnávať s inými zraneniami kolien. Hokej hrať môžem, ale napríklad futbal by som nezvládol. To možno povie aj človek, ktorý absolvoval rutinnú operáciu menisku, že koleno už po nej futbal nezvláda. Rád by som si ho zahral, ale musím sa správať rozumne. Jednoducho, kolenu sú bližšie hokejové pohyby než behanie. V príprave som bicykloval, posilňoval a chodil na hokejový trenažér skatemill.

Hokejisti príliš neobľubujú letnú prípravu. Bolo to teraz vo vašom prípade inak?
Rehabilitovať som začal už pred Vianocami. Od apríla som postupne viac a viac zaťažoval koleno. V júni som odišiel na osem týždňov do Kanady do hokejového centra Dušana Benického, kde som chodil na ľad, skatemill a v posilňovni robil špeciálne cviky pre hokejistov. Zobral som so sebou aj rodinku, aby som tam nebol dva mesiace sám a oni zase bezo mňa. Tam to bolo jednoduchšie v tom, že som si mohol sám kontrolovať zaťaženie, väčšinou som trénovať jednofázovo a koleno malo vždy dostatok času zregenerovať. Teraz v klube je toho naň niekedy pri zápasoch a tréningoch veľa.

Aké máte momentálne ciele? S čím budete spokojný?
Základ je, že ma stále baví hokej ako taký. Chcel by som ísť čo najvyššie. Vrátiť sa do reprezentácie. Viem, že teraz sa dáva väčší priestor mladším, ale stále by som tam dokázal vniesť rozhľad a pokoj. A nie som ani tak starý. Stále mám len 29 rokov. Z dlhodobého hľadiska sa chcem vrátiť tam, kde som bol predtým. Byť čo najlepší. Naďalej sa chcem hokejom zabávať a trošku potiahnuť brata. No život sa nedá naplánovať. Uvidíme, kde budem o rok, dva či tri.

Hokej vás živí. Máte teda aj finančnú motiváciu pokračovať?
Neskrývam, že je tam aj táto motivácia. Vrazili sme do liečby a operácií dosť peňazí a chcel by som si to vybojovať naspäť. No to nie je primárny cieľ. Základ je ostať zdravý. Cítim sa ešte príliš mladý na to, aby som končil. Všetko okolo hokeja ma stále baví a bonus dobrého finančného ohodnotenia je tiež nezanedbateľný. Hrať hokej na najvyššej úrovni je drina, ale benefity sú výrazné. To si začnete uvedomovať, až keď ste starší. Spočiatku to totiž človek berie akosi automaticky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Juraj Mikuš
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Kytica Zimona 10

Kytica Zimona 10

25,99
Kytica Letana 12

Kytica Letana 12

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk