„Na majstrovskú sezónu 1991/92 sa nedá zabudnúť. Každý Trenčan vtedy žil hokejom. Aj preto som teraz späť,“ vraví niekdajší český i československý reprezentant.
Čo vám príde prvé na um, keď si spomeniete na trenčiansky federálny titul?
Zvažujeme, či ešte nepovoláme do mužstva Braňa Jánoša. Robo Švehla by nám mohol robiť generálneho manažéra, Braňo asistenta a Žigo Pálffy športového manažéra. To by bola nádhera (smiech). Na pôsobenie v Dukle mi ostali len tie najkrajšie spomienky. Aj preto som prijal ponuku, aby som sa v lete vrátil. Lebo na Trenčín nikdy nezabudnem. Každý športovec zažije počas kariéry len zopár vrcholov a toto bol jeden z tých najvýznamnejších. Verím, že sa nám aspoň čosi z toho, čo sa vtedy okolo hokeja dialo, podarí zopakovať.
Aká bývala vtedy atmosféra na zimnom štadióne?
Sám som zvedavý, čo nám ľudia pripravia teraz, ale taká ako vtedy už asi nikdy nebude. Vtedy žil každý Trenčan hokejom, nemali sme núdzu o fanúšikov. Hrali sme veľmi kvalitný a lákavý ofenzívny hokej. Mali sme mladé mužstvo, bolo to perfektné. Obecenstvo bolo naším ďalším hráčom a ostalo mi z toho obdobia plno známych. Pamätám si, ako v play off ľudia viseli na trubkách pod strechou. Niekedy si na tie chvíle zaspomínam pri videách. Je to krásna spomienka a zároveň zábava pozerať sa, ako sme vyzerali. Vždy mám pri tom zimomriavky. Tajomstvo úspechu bolo v tom, že sme všetci túžili po úspechu a vytvorili sme perfektnú partiu v kabíne. Klub fungoval ako rodina.
Ako vyzerala spolupráca vo vašej obávanej päťke Švehla, Holaň, Pálffy, Petrovický, Jánoš?
Na ľade alebo v bare? (smiech) Na ľade sme si nemuseli nič hovoriť. Boli sme takí zohratí, že to šlo samé. Nič sme nemuseli robiť nasilu, každý vedel, aká je jeho úloha. Mimo ľadu sme mali jednoznačného vodcu – Roba Švehlu, ktorý bol najstarší z nás. Držali sme spolu aj mimo štadióna. Komunikácia bola veľmi jednoduchá, každý mal v sebe obrovský talent podporený poctivou prácou. Pamätám si, čo sme vtedy museli absolvovať počas leta – keby som to dal dnes hráčom, polovica by nevydržala. Najmä bežecké dávky…
Bol už v tom čase najväčšou osobnosťou mladý Žigmund Pálffy?
V tom období ešte nie. Okrem toho, že sme mu hovorili barón Pálffy, nemal žiadne privilégiá. Keď sa spätne pozrieme, ako sa vyvíjali naše kariéry, tak každý z nás sa postupom času stal ozajstnou vodcovskou osobnosťou. Je trochu zvláštne, že sme takto spolu fungovali. Ešte sme boli asi mladí. Je to rarita. Žigo bol vždy trochu iný. V autobuse som sedával vedľa neho, spával mi na ramene. Dobre sme sa poznali a ostali sme kamaráti. Bol výnimočný hokejista, o tom niet pochýb. Mal čuch na góly, inštinkt strelca. Vždy bol v správnej chvíli na správnom mieste. To sa nedá naučiť. Keď som neskôr trénoval Zvolen a Žigo hral za Skalicu, tak som na neho nasadil osobku. Tak mi škaredo vynadal na striedačku, že dostal desiatku a do konca zápasu. Po ňom sme si to potom vysvetlili – kamarát, nekamarát, už som tréner a musím urobiť všetko pre víťazstvo.
Ako prišlo k vášmu trénerskému angažmánu v Dukle?
Prvý kontakt bol cez Andreja Nedorosta. Poznáme sa z Rakúska, mal som ho v mužstve aj na Ukrajine. Spriatelili sme sa a stále sa navštevujú aj naše rodiny. Keď som nechcene skončil v Grodne, kde došli peniaze a rozlúčili sa s cudzincami, objavili sa nejaké ponuky. No nebolo to práve to, čo som hľadal či potreboval. Potom mi volal Andrej, či by som nechcel ísť do Dukly. Vravel, že sa pozná s generálnym manažérom Jánom Kobezdom. Nakontaktoval nás, netrvalo dlho a dohodli sme sa.
Na čo sa môžu tešiť fanúšikovia v Trenčíne?
V závere prípravy sme sa strelecky nesmierne trápili, dvakrát sme nedali Olomoucu ani gól, hoci v tíme sú aj niektorí skúsení hráči. V lige to musí byť lepšie. Herný štýl musíte vždy prispôsobiť skladbe kádra. Nenávidím prehry a dúfam, že sa mi to podarí preniesť aj na hráčov. Vyžadujem, aby hokejom žili a budem spokojný, ak nechajú na ľade srdce. Pokúsime sa hrať hokej, ktorý nám bude prinášať pravidelne body do tabuľky. Brankárskou jednotkou bude Chábera.
Je váš káder už definitívny alebo ho plánujete ešte niekým posilniť?
Potešilo ma, že mám k dispozícii Marcela Hossu a Lukáša Kozáka. Nie je ideálne, že môžu v prípade inej ponuky počas reprezentačnej pauzy odísť, ale potrebovali sme posilniť mužstvo, takže sme neváhali. Marcel je domáci hráč, rodený strelec. Som presvedčený, že nám pomôže. Je tu aj Mišo Hlinka zo Slovana, možno by mohol v tíme začať aj Rado Tybor, ak si zatiaľ nenájde nový klub. Musíme byť však opatrní, aby sa nám nestalo, že nám v jeden deň odídu štyria hráči zo základu.
Aké sú ambície mužstva?
Svoje mužstvo už dobre poznám. O súperoch zatiaľ nemám veľký prehľad. V príprave sme hrali s Martinom, Žilinou aj Banskou Bystricou, no súperi ani raz nenastúpili v najsilnejšej zostave. Na Slovensku som netrénoval sedem rokov, sám som zvedavý, ako to bude vyzerať. Nechcem sa upnúť na nejaké konkrétne miesto po základnej časti. Podarí sa vám to, potom vyletíte v prvom kole play off a je to zbytočné. Jednoducho chcem, aby sme sa v tabuľke držali čo najvyššie a hrali hokej, ktorý sa bude ľuďom páčiť.