Skúsený a úspešný odborník Vladimír Vůjtek prijal vlani po konci svojho pôsobenia na lavičke slovenských hokejistov napriek avizovanému odchodu do penzie ešte jednu veľkú výzvu. Po prvý raz totiž dostal možnosť trénovať svoju rodnú krajinu.
Posledný vrcholový turnaj v kariére odštartoval s výrazne omladeným mužstvom Česka výborne. Vyhral skupinu, zdolal v nej Švédov i Rusov, ale vo štvrťfinále favorit podľahol dovtedy sa trápiacim Američanom po samostatných nájazdoch.
„Mesiac to ešte vo mne doznievalo, kým som sa s tým vyrovnal. Ešte aj teraz si to celé niekedy v noci preberám. Ako trávim voľný čas? Okolo domu, v záhradke. Tam je práce stále dosť. Kupujem si veľké krížovky. To ma baví. Skúšal som aj slovenské, ale nešlo mi to (smiech). A samozrejme, stále hrávam tenis. Dvakrát do týždňa po dve hodiny,“ približuje 69-ročný rodák z Klimkovíc. Hokej mu zatiaľ nechýba, veď je bez neho len pár mesiacov. V televízii si rád pozrie rôzne športové prenosy. Dosť času strávil pri súbojoch vo Wimbledone, na Tour de France či na futbalových ME.
Hoci ďalší návrat na post trénera už kategoricky vylučuje, úplne bez hokeja neostane. „Na výpomoci vo Vítkoviciach sme sa dohodli ešte pred šampionátom. Budem robiť poradcu v určitých hokejových veciach pri prvom tíme. Hlavného trénera by som už robiť nešiel. Bolo toho na mňa za ostatné roky dosť a potrebujem si oddýchnuť,“ vysvetľuje.
Taktovku nad českým reprezentačným mužstvom po ňom prebrala trojica jeho bývalých asistentov Josef Jandač, Jiří Kalous a Jaroslav Špaček.
„Mal som možnosť robiť im poradcu, ale odmietol som to. Nechcel som sa už mladším chlapcom do toho miešať. Oni sa na hokej pozerajú už inak ako ja. Síce sme si rozumeli a naša spolupráca bola dobrá, ale teraz už by som im viac prekážal než pomáhal,“ myslí si Vůjtek.
Čo mu najviac utkvelo v pamäti zo štvorročného pôsobenia pri slovenskej reprezentácii? „Prevládajú pekné spomienky. Samozrejme, vrcholom bol prvý rok, keď sme urobili v Helsinkách nečakané striebro. To vždy ostane mojím top trénerským úspechom. Na zápasy v Helsinkách sa nedá zabudnúť. Bola tam veľmi silná kostra s osobnosťami, akými sú Chára, Handzuš, Šatan, ale aj Sekera, či Kopecký. To bola veľká sila. Všetci boli pozitívne naladení, hnali mužstvo dopredu a veľmi povzbudzovali chlapcov z Európy. Dodávali im sebavedomie. Kľúčový bol najmä príchod Miša Handzuša, ktorý ešte výraznejšie dvihol psychiku mužstva,“ spomína tréner.
Pri tej príležitosti porovná aj vtedajší štvrťfinálový zápas Slovenska s Kanadou s tohtoročným súbojom Česka s USA.
„Zámorskí hráči majú vždy veľké sebavedomie a vedia sa skoncentrovať na kľúčové zápasy. U Čechov a Slovákov s dôležitosťou zápasu niektorým hráčom psychika klesá. S Kanadou sme však vtedy boli v inej pozície – favoritom bol súper a my sme mohli len prekvapiť, čo sa nám podarilo. Pomohol nám kapitán Getzlaf, keď päť minút pred koncom urobil zbytočný faul od zlosti, dostal zaň päť minút a my sme strelili rozhodujúci gól. Teraz v Rusku sme s českým tímom neboli horší než USA, ale vo vyrovnanom dueli rozhodli maličkosti. Prejavilo sa aj to, že sme mali v kádri až trinásť nováčikov na MS,“ tvrdí.