Hokejka a korčule mu nechýbajú – občasne si zahrá horskú ligu na Záhorí, radšej behá – no atmosféra v šatni áno.
Ste generálnym manažérom olympijského výberu. Bude mať vaše pôsobenie pri slovenskom tíme trvalejší charakter?
To asi nie. Nemám takéto ambície. Olympijský výber čaká len turnaj v Innsbrucku a potom sa to končí. Rád som sa na to podujal.
Kto skladal mužstvo? Vy?
V Martine sme sedeli s Robom Švehlom a Zdenom Cígerom a spoločne sme hľadali a vyberali tím. Niektorí chlapci sa zranili, tak sme hľadali náhradu. Sú tu šikovní hráči. Verím, že podajú dobré výkony. Viem, že tri zápasy za sebou je extrémna porcia, málokto si to dokáže predstaviť. Dúfam, že to zvládnu k našej i vlastnej spokojnosti a vyhnú sa im zranenia. Informácie, kto ako hral, posunieme realizačnému tímu A-mužstva. Dúfam, že niekto z chlapcov sa dostane aj na majstrovstvá sveta do Ruska.
Olympijský výber hrá na turnaji v Innsbrucku. Spomeniete si pri tejto príležitosti na majstrovstvá sveta v roku 2005?
Napadne mi posledný zápas – štvrťfinále s Kanadou a prehra po dráme 4:5. Bolo to pre nás emotívne veľmi náročné. Po turnaji som sa lúčil s reprezentačnou kariérou. Na majstrovstvách sveta som už viac nehral, potom už len na olympiáde vo Vancouvri 2010. V Rakúsku sme mali vynikajúci tím, chceli sme dosiahnuť ďalší veľký úspech, ale posledný gól od modrej… To Janko (Lašák) nezvládol.
Vy ste v tom stretnutí nepremenili trestné strieľanie…
Áno, nevyšlo mi. To sa stáva. Ale vtedy bol ešte stav vyrovnaný, stále sme mali šancu vyhrať. Zápas to bol vynikajúci, len sme ho nedotiahli do konca. Netreba zabúdať, že aj Kanada tam mala vynikajúci tím. V bránke mala rekordéra NHL Martina Brodeura.
Angažujete sa v Mestskom hokejovom klube mládeže v Skalici. Aké sú vaše hlavné úlohy?
V lete sa skalický klub rozdelil na seniorský HK 36 a mládežnícky MHK. V našom sú všetky mládežnícke tímy od juniorky až po najmenšie deti. Mám na starosti deti a trénerov. Základom je organizačná práca, ale občas vybehnem s chalanmi a trénermi aj na ľad. V klube pracujú dostatočne skúsení tréneri, aby si ustrážili chlapcov a naštartovali správny systém práce. Keď sme k mládeži prišli, tak to bolo celé trochu fádne, zanedbané. Sme radi, že sa nám to podarilo rozbehnúť.
Viete po viac ako pol roku povedať, či vás táto práca napĺňa?
Nie som zamestnanec, klubu len pomáham, ako viem. Spoločne zháňame trénerov tak, aby mal každý ročník dvoch. Nie je to nič ťažké či náročné, ale zároveň sa nikam netlačím. Práve súčasná pozícia a úlohy mi vyhovujú. Mám viacero záujmov a potrebujem mať čas aj pre seba. Robiť v súčasnosti hokej nie je jednoduché. Zháňať peniaze rozhodne nie je sranda. Pre deti a najmä pre A-mužstvo. To sa aj v Skalici potvrdzuje…
Dohrajú muži Skalice sezónu?
Neviem, čo bude. Tiež čakám, ako to dopadne. Je to na vážkach.
Venujete sa mládeži. Má hokej v meste budúcnosť?
Samozrejme. Máme chlapcov, ktorí majú hokej veľmi radi a sú medzi nimi aj talenty, už zbierajú skúsenosti aj v mládežníckych reprezentačných výberoch. Všetko však bude závisieť aj od seniorského tímu, ako to celé dopadne.
Zháňajú sa peniaze na mládežnícky hokej s menom Pálffy jednoduchšie?
To nie je moja parketa. Klub dostáva nejaké sponzorské dary, ale všetky financie na trénerov, autobusy a veci okolo hradí mesto. Máme vlastnú ekonómku, ktorá sa stará o MHKM, neziskovú organizáciu. Sme pod prísnou kontrolou. Na internete nájdete všetky zmluvy, prevody a platby.
Čo z vašej práce vás najviac baví?
Možnosť niečo organizovať. Mám rád, keď sú správni ľudia na správnom mieste. Každý tréner nemôže robiť pri ľubovoľnom mládežníckom tíme. Niekto sa hodí k juniorom, iní by mali pracovať s menšími deťmi. Každý tréner má iné prednosti a my sa snažíme ich čo najsprávnejšie využiť pre deti aj klub.
Keď vyjdete s niektorým mužstvom na ľad, je to za odmenu?
Tak to neberiem (smiech). Deti ma na štadióne vidia a ja som rád, že môžem byť medzi nimi. Je to zábava, spomeniem si pri tom, že aj ja som začínal s hokejom ako malý chlapec. Vtedy ešte neviete, čo z vás bude, z ktorého spoluhráča vyrastie lepší či vynikajúci hokejista.
Keď ste s deťmi na ľade, veľmi chcú, aby ste im niečo predviedli, čo oni ešte nevedia?
Oni majú svojich trénerov, a aj keď som tam, oni vedú deti. Ale poznajú ma, vedia, kto je Žigo Pálffy.
Vidíte sa v malých deťoch, pripomínajú vám vaše začiatky?
Obávam sa, že deti sú dnes oveľa pohodlnejšie ako sme boli my. Ani peniaze nepomôžu. Vidím to u nás – niektorí chcú viac, iní menej. Rodičia privedú syna aj preto, aby nemal nádchu, prípadne niečo iné. Naším zámerom v Skalici je skvalitniť hokej v základných školách. Na Druhej základnej škole chceme nadviazať na športové hokejové triedy – od prvej po deviatu, ako keď som tam chodil ja. Aby chlapci už od prvej triedy chodili na ľad častejšie. Problémom je niekedy sa dostať na ľad, harmonogram je vyťažený. Štadióny nemajú kapacitu na prácu s deťmi. My by sme trénovali aj viac, máme kvalitných trénerov. Veľa závisí aj od konkrétneho dieťaťa. Pozývame ho, poď si zahrať – a o dva týždne povie, že ho to nebaví. Čo narobíš – aj to sa stáva. V Skalici ide teraz extraligový futbal, tam prešlo veľa chlapcov. Dobre, dôležité je, aby športovali, hokeju konkuruje aj florbal, volejbal, hádzaná.
Mali ste niekedy chvíľu nechať hokej, keď ste ako žiačik vstávali ráno o piatej?
Vôbec nie. To neprichádzalo do úvahy. Buď ten hokej v sebe máš, alebo nemáš. Preto sa dnes ťažko hľadajú hokejisti, keď to chlapci v sebe nemajú.
Ako často chodíte na štadión?
Ťažko to kvantifikovať, raz som tam častejšie, inokedy menej. Chodím sa pozerať na tréningy, máme manažéra, ktorý sa o všetko stará, a posúva mi informácie, keď sa niečo stane alebo treba niečo vyriešiť.
Navštevujete extraligové zápasy?
Sem-tam som chodil na Skalicu, ale keď mužstvo stále prehráva, prestane vás to baviť. Mám rád hokej, no keď sa hrá zle, prestávam chodiť.
Sledujete ho v televízii?
Nesledujem. V NHL už nemám koho sledovať. Azda s výnimkou Maroša Hossu. Na toho sa občas pozriem. Je to výnimočný hráč, ktorý ešte stále v zámorí vyniká a je radosť pozerať sa na neho. Tú päťstovku gólov dosiahne, aj keby nechcel. Má na hokej obrovský talent. Taký hokejista sa narodí málokedy.
Zamyslíte sa niekedy, či ste kariéru v NHL alebo celkovo neukončili skoro?
Nie, vôbec to neriešim. Už to bolo dávno. Sem-tam ešte hrajú aj chalani v mojom veku. Ale ako hrajú? Výnimkou je Jardo Jágr…
Ako ste vnímate súčasnú atmosféru v slovenskom hokeji po minuloročných voľbách prezidenta zväzu?
Čo sa dá na to povedať? Vidíme, čo sa po tom všetko stalo. Nálada v hokejovom hnutí nie je ideálna. Cítim sa zvláštne, lebo som bol pri tom, keď sme niečo od deväťdesiatych rokov budovali. Bohužiaľ momentálna situácia nedáva dôvod, aby panovala lepšia nálada. Dúfam, že reprezentácia dosiahne na svetovom šampionáte výsledok, aby sa nálada zlepšila.
Na čej strane ste boli pred voľbami?
Nie som na nijakej strane. A aj keď som teraz pri olympijskom výbere, som neutrálny, neriešim, kto má pravdu. Každý má vždy svojím spôsobom pravdu. Súčasná situácia však hokeju neprospieva. Rád by som vedel, čo sa zmení, keď príde iná garnitúra. Lepších hokejistov na majstrovstvách sveta predsa mať nebudeme.
Možno nastaví lepšie podmienky na rozvoj hokeja, zabezpečí viac finančných prostriedkov.
Aké lepšie podmienky? Pro-Hokej má teraz možnosť – a nevidieť, že by priniesol viac peňazí. Ba naopak, krachujú kluby. Čo sa zmenilo k lepšiemu? Ako sa zlepší kvalita hokeja na Slovensku a v čom? A peniaze ju zlepšia, urobia hokejistu lepšieho? Začať musíme od malých prckov, aby hokejovo rástli a pracovali na sebe.
V hokejovom svete máte meno. Nelákali vás funkcionári pracovať na zväz?
Na začiatku som vedeniu zväzu povedal, že nemám záujem o zväzové veci. Bývam v Skalici, venujem sa mládežníckemu hokeju, mám aj svoje záležitosti. Rád som slobodný a nie niečím zaťažený, čo ani nemôžete ovplyvniť. Za nejakým problémom vždy niekto stojí, prípadne protestuje.
Viete si predstaviť, že by ste bojkotovali slovenskú reprezentáciu?
V živote som v reprezentácii neštrajkoval. Sme asi jediná krajina na svete, ktorá toto predviedla. Asi tak.
Čomu sa ešte venujete okrem mládežníckeho hokeja?
Nevenujem sa ničomu konkrétnemu. Mám svoje záujmy, každý deň pravidelne behávam sedem a pol kilometra. Predpoludním mám o program postarané, potom sa venujem ďalším aktivitám. Nik a nič ma neobmedzuje.
Považujete za dôležité udržiavať sa v kondícii?
Určite. Viem, že niektorí športovci majú po ukončení kariéry problémy s nadváhou, prichádzajú aj choroby. Tomu sa chcem vyhnúť.
O vás je známe, že ste aj vášnivý poľovník. Akými trofejami sa pochválite?
Nejaké trofeje jeleňov mám. Každý rok nejaká pribudne – ako dovoľuje zákon. Táto sezóna nie je až taká priaznivá, vlani bolo teplo, zima je vhodnejšia.
Čiže – užívate si po dlhej a úspešnej kariére život hokejového dôchodcu?
Je to tak, môžem sa venovať, čomu chcem. A keď niečo nechcem robiť, tak nerobím. Ale takisto viem, že z hokeja sa veľmi ťažko odchádza, keď sa mu venujete odmalička.
Možno vás teraz chytí funkcia generálneho manažéra.
V čom je taká zaujímavá? Ale som rád, že opäť môžem byť v kabíne. Chýba mi, každému hokejistovi chýba kabína. Taká tá sranda, veľa zábavy, o ktorú v šatni nikdy nie je núdza. Potom sa hrá aj dobrý hokej – a nemuseli sme sa zaň hanbiť.
Viacerí hovoria, že o zábavu sa staral najmä Pálffy. Potvrdíte to?
Starali sme sa viacerí – napríklad Miro Hlinka. Žiaľ, už nie je medzi nami. Aj Jožko Stümpel, pridal sa takmer každý.
Poviete z vlastnej skúsenosti, aké ťažké je skončiť s profikariérou?
Je to ťažké. Človek to pochopí a uvedomí si tak o dva-tri roky, že je z hokejového kolotoča von a že mu chýba. Keď niečo robíte vyše dvadsaťpäť rokov, nie je ľahké sa toho vzdať. Každému bývalému hokejistovi hokej chýba, nech hral v NHL alebo len doma.
Zahráte si ešte niekedy hokej?
Hrávam horskú ligu, no tento rok som bol len raz, lebo mi to nevychádzalo. V Skalici ju hrá šesť tímov.
Keď nastúpi v horskej ligy Pálffy, je to udalosť pre súperov?
Minule sme prehrali, takže to až taká veľká udalosť nebola. Niektorí chalani sú dobrí, sú to bývalí hokejisti. Nie je to tak, že nastúpim, dám pár gólov a je to. Góly aj dostávame, hrá sa otvorene. Súťaž si organizujeme sami, aj si platíme ľad.
Láka vás ešte skočiť na ľad a pomaznať sa trochu s pukom?
Vôbec nie, to už mám za sebou. Celý život sa to nedá robiť. Človek musí aj vedieť, kedy má skončiť.