Víťazstvá sme oslavovali v kravatách, spomína Jozef Čapla na časy v Slovane

27.11.2015 12:00

Nohy mu už neslúžia ako zamladi, keď si ich rád nechával masírovať a privrával sa im: "Neste ma, nožičky, lebo vás poseriem... Škoda, že si na to dnes moje telo už nevzpomenie," citujeme z autobiografie. Začína sa citátom:

Vážim si, že ľudia na mňa ani po rokoch...
Vážim si, že ľudia na mňa ani po rokoch nezabudli. Dobre mi to padlo, vravel Jozef Čapla v hľadisku augsburského zimného štadióna. Autor: Ján Súkup

„Najprv som chcel prestreliť mantinel. Potom dať gól od modrej. Byť v reprezentácii. Zahrať si na majstrovstvách sveta. Bolo to nádherné, keď sa mi tieto sny plnili…“

Plnil si ich Jozef Čapla. Bývalý hokejový obranca Slovana i československej reprezentácie si dnes pri chôdzi pomáha barlami. „Mám vymenené oba bedrové kĺby, absolvoval som sedem operácií chrbta. Prvé šlo pod nôž koleno – ešte v Bratislave,“ vraví o priveľkej dani, ktorú zaplatil za vrcholový šport. „Od pánbožka som si nezaslúžil, že ma takto zničil,“ povzdychne si – ale bez ľútosti. Neutíchajúca bojovnosť z ľadu ho sprevádza aj v živote. „Nevzdávam sa,“ vraví odhodlane.

V novej aréne ho vyobjímali

Sedíme v príjemnom prostredí VIP-priestorov vo vynovenej augbsburskej hokejovej aréne, o chvíľu sa začne stretnutie Nemecko – Slovensko na Nemeckom pohári. Čapla odišiel do bavorského Augsburgu za profesionálnym chlebíkom v roku 1969 – a už tam aj s rodinou ostal.

„Do zahraničia nás vtedy cez Pragosport pustili deviatich reprezentantov. Spĺňali sme kritériá: mali sme nad tridsať rokov a odohrali určený počet zápasov v reprezentácii. Musíte však zakryť štadión – i tak patril k najstudenším – vravel som vedeniu klubu. Tri roky som tu hrával, vybral si ma známy tréner Xaver Unsinn, potom som začal trénovať,“ priblížil legionárske začiatky.

Pomohlo mu, že manželkin otec mal nemecký pôvod, na nemecké občianstvo nečakali dlho. A že sa dostal v roku 1972 cez hranice na druhý pokus, hoci mal všetky potrebné doklady, berie dnes Jojo, ako ho dobrí známi familiárne volajú, s veľkým nadhľadom.

„Verte-neverte, v zmodernizovanej aréne som po prvý raz. Na hokej už nechodievam, dnešok je vzácnou výnimkou,“ podotkne. Trochu sa stratil z očí, z myslí však nie. Podchvíľou sa pri bývalom trénerovi pristavujú jeho niekdajší zverenci. Azda najsrdečnejšie sa s ním zvítava Felix Brückmann, brankár nemeckej reprezentácie. V sobotu, v deň zápasu proti Slovensku, dostal voľno. „U mňa začínal,“ podotkne. „Bol so mnou i v Bratislave, kde sme vyhrali v Ružinove prvý Dzurillov turnaj proti Slovanu. Chytal tam vtedy aj Jaroslav Halák.“

Na hokej ho usmernil Haťapka

Ako začínal malý Jojo?

Otec hrával v kapele, chcel mať zo mňa hudobníka. Keď ma namiesto hodiny huslí našiel na lúke hrať futbal, pochopil, že podstatne radšej než trúbku, mandolínu, na ktorých som v detstve cvičil, som mal šport. K hokeju som sa dostal prirodzenou voľbou, keď som vyskúšal aj iné športy," pripomína.

„Futbalovú loptu som naháňal s Jankom Popluhárom i bratmi Cvetlerovcami – bývali cez ulicu. No – naháňal, chytal som,“ spomína na športové začiatky rodák z Čeklísa, dnešného Bernolákova. „Pred futbalom som skákal na lyžiach, opáčil som aj krasojazdu na bicykli,“ vymenúva. Keď sa Čaplovci presťahovali do Bratislavy, z obľúbeného korčuľovania na otvorenom štadióne ho k hokeju nasmeroval Kamil Haťapka, neskôr známy cyklistický tréner.

„Kamil hral za juniorku, vyberal pre Michala Polóniho chlapcov, ktorí dobre korčuľovali. Vybral aj mňa.“

Jozef Čapla.
Jozef Čapla. Autor: ARCHÍV JOZEFA ČAPLU

Čím si ho získal hokej? „Silnou konkurenciou, vysokou úrovňou i velikánskou autoritou Michala Polóniho, skvelého človeka a oduševneného funkcionára.V šes­tnástich rokoch som dostal možnosť trénovať s prvým mužstvom.“ Pripomenie, ako sa počas ligového zápasu v prestávke prvej tretiny ozvalo hlásenie: „Juniori Golonka, Gregor a Čapla nech sa rýchlo dostavia do kancelárie. Tuho sme rozmýšľali, čo sme vyparatili, keď nás hľadajú rozhlasom. Tak sa začalo naše pôsobenie v Slovane. Premiéru som si odkrútil v januári 1956 proti Brnu – vyhrali sme 5:4. Vybojovali sme si miesto v základnej zostave, neskôr aj v československej reprezentácii.“

O korunnom princovi nechce ani počuť

V belasom drese odohral dvanásť sezón, prešiel celou hierarchiou. Od ucháňa, ktorý nosil zbieral puky, po kapitána tímu. „Prvého, zvoleného demokraticky hráčmi,“ povie hrdo. Jediné, čo ho dodnes mrzí, je, že sa netešil z titulu. „Už som nemohol počúvať, že nám, takmer večne druhým, prischlo označenie korunný princ. Bral som to ako najväčšie poníženie. Bŕŕŕ. Keby ste mi, s prepáčením, najoplzlejšie vynadali, neurazili by ste ma tak ako korunným princom,“ hovorí aj dnes s trpkosťou v hlase o chýbajúcej zlatej eufórii.

Prežíval ju však pri rádiu, keď v Augsburgu na diaľku počúval reportáž zo stretnutia, po ktorom Slovan v roku 1979 oslavoval federálny titul. Prvý zlatému tímu gratuloval jeho bývalý kapitán Čapla.

„Zápas sa ešte neskončil, keď som telefonoval na štadión. Vrátnik mi držal linku do kabíny Slovana, po chvíli som s radosťou blahoželal trénerovi Ladislavovi Horskému i čerstvým majstrom. A málinko, ale v dobrom, som závidel Milanovi Kuželovi, skvelému obrancovi i chlapovi, môjmu nástupcovi s céčkom, že zdvihol nad hlavu víťaznú trofej pre majstra Československa.“

Zážitkov ponúka neúrekom. Na spoločnej svadbe – na štadióne sa ženilo trio hokejistov Slovana pred návštevou 2500 fanúšikov – im spieval Milan Chladil s Yvetou Simonovou. S umelcami mali slovanisti úzke vzťahy. V Prahe prepašovali na lavičku Slovana speváka Milana Drobného, ktorý ich pozval na svoj koncert. „Víťazstvá sme zvykli osláviť – v kravatách. Keď pred zápasom niekomu chýbala, vzápätí dostal vážnu otázku, či neverí, že vyhráme,“ uvoľnene spomína na vtedajší zaužívaný zvyk.

Krutá daň za rozbitý výklad

V československej reprezentácii debutoval v roku 1959. V Karl-Marx-Stadte nastúpil na otvorenom štadióne proti NDR. „V obrane som začínal s Janom Kasperom, neskôr som hrával i s Jaromírom Meixnerom a Janom Suchým, no najviac som odohral od detstva s Fanulom Gregorom. Všetko pánmi hokejistami,“ vraví vicemajster sveta z roku 1965. Medailí mohol mať viac, keby v Opave nebol nerozbil výklad. Za sklom výzdoba pripomínala výročie víťazného februára.

" Po víťazstve nad juniormi Sovietskeho zväzu sme šli do mesta. Napadol čestvý sneh, trochu sme blbli. Guľovali sme sa, zarinčalo sklo. Keď prichádzali policajti, spoluhráčom som povedal, aby bleskovo zmizli, ja to vybavím. Boli vojaci základnej služby, mali by problémy, ja som bol v civile. Priznal som sa, že sa to stalo neúmyselne. Dodnes ma to mrzí. Vôbec som si nepripúšťal, že takáto malichernosť mi negatívne ovplyvní kariéru. Vtedy aj niekde inde chuligáni niečo rozbili, no podozrievali nás. Vypočúvali ma na polícii, dostal som od zväzu rok dištanc. Prišiel som o svetový šampionát 1959 i o zimnú olympiádu v Squaw Valley 1960. A pretože som dostal nálepku výtržníka, nenominovali ma ani na ďalšie olympijské turnaje. Doteraz to pociťujem ako veľkú krivdu," pripomenie.

„V roku 1967 som docentovi Kostkovi povedal, že nepôjdem do Moskvy na Cenu Izvestijí, pretože mám promóciu, takže som sa odpísal aj z pamätného olympijského turnaja v Grenoble 1968.“

S odstupom času vraví, že na otvorenosť neraz doplatil. „Neuhol som, vždy som konal priamo a čestne. Dnes by som na niektoré veci možno reagoval inak – a azda by som dosiahol viac. Neviem…“

Srdce neoklameš

Bolo príjemné sledovať, ako sa pri Jozefovi Čaplovi zastavovali prominenti nemeckého hokeja. Každý ho vyobjímal, šéfom nemeckého zväzu Franzom Reindlom počnúc, vďačnými fanúšikmi, ktorí naňho nezabudli ani po rokoch, pokračujúc a trénerom národného tímu Marcom Sturmom končiac. Azda najdlhšie i najfamiliárnejšie debatoval s Klausom Merkom, takisto jeho bývalým zverencom.

Na striedačke so Stanom Mikitom v roku 1965.
Na striedačke so Stanom Mikitom v roku 1965. Autor: ARCHÍV JOZEFA ČAPLU

„Bol to môj prvý brankár. Trénoval som ho od jeho piatich rokov, dotiahol to až do nemeckej reprezentácie. A dnes má vo zväze vážnu funkciu,“ vysvetľuje jeho niekdajší slovenský kouč. Priznáva, že s brankármi vždy veľmi dobre vychádzal. „Aj preto, že mojím prvým vzorom bol Janyka Jendek. A najviac najväčších a nezabudnuteľných zážitkov mám s Vladom Dzurillom. Do nebeskej večnosti odišiel priskoro…“

Pri otázke, čo považuje za svoj najväčší trénerský úspech, po chvíľke povie: „To, že na mňa ľudia ani po rokoch nezabudli. Teraz som sa o tom presvedčil, dobre mi to padlo. Až som sa spotil,“ povie takmer ospravedlňujúco. O chvíľočku sa začne zápas Nemecko – Slovensko. Komu bude Čapla držať palce?

„Keby chytal Felix Brückmann, tak Nemecku. Nenastúpi, tak mi je to jedno,“ vraví usadený v kresle v miestnosti VIP-zóny. „Prepáčte, postavím sa,“ zareaguje spontánne, keď zaznejú prvé tóny slovenskej hymny. Rýchlo siahne po barlách a vzpriami sa. Z toho rázneho gesta i výrečného pohľadu sa dalo čítať, že srdce neoklameš. Ani po toľkých rokoch života v inej krajine, v ktorej našiel druhý domov.

Alpačkám predchádzala aj inšpirácia z hokejok Stana Mikitu

Alpačky. Tak sa volali hokejky, v ktorých názve bolo aj meno ich tvorcu, ale odzadu. Alpač – Čapla.

Každý hokejista vám potvrdí, že starostlivosť o hokejku patrí k neodmysliteľným predzápasovým rituálom. Jozefovi Čaplovi, ktorý sa dlhodobo zaujímal a skúmal, ako by sa dala hokejka vylepšiť, aby mala kvalitnejšie parametre, patrilo v Československu prvenstvo v ohýbaní čepele. Po niekoľkých mesiacoch hľadania rôznych technologických postupov i materiálov uzavrel v roku 1967 v Prahe na riaditeľstve národného podniku Artis s riaditeľom Sport Artis Horažďovice zmluvu o zlepšovacom návrhu. V zápisnici stojí, že za model výrobku dostal odmenu 1500 Kčs.

„Ohýbaním čepele som sa začal zaoberať počas dvojročnej vojenskej služby v Jihlave. Tam sme mali dosť času, pochopenie trénera Jaroslava Pittnera i podporu armádnych dielní. Model čepele som si už vtedy upravoval do tvaru lyžice, čo mi pomáhalo pri vedení puku i pri forhendovej streľbe zápästím. Modelovanie prebiehalo tak, že sa čepeľ najprv ohriala v horúcej vode, potrebné zakrivenie sa dosahovalo zasúvaním za radiátory. V našej technológii nám však niečo chýbalo, čepeľ sa neraz lámala,“ opisuje v autobiografii Jojo Čapla s podtitulom Hokejka ALPAČ, ktorá zmenila hokej.

Autor pripomína, že zahnutú čepeľ videl u hokejistov Kanady na svetovom šampionáte 1959 v Bratislave. A práve o niečo neskôr počas zájazdu čs. reprezentácie do Kanady prišla ďalšia inšpirácia. Od slovenského rodáka Stana Mikitu, priekopníka zahnutej čepele v zámorí.

„Veľmi si vážim, že Stan ma počas nášho pobytu v Chicagu pozval k sebe domov, dostal som povolenie uňho prespať. Venoval mi dve hokejky zakrivené na forhendovú stranu. Po návrate z Kanady som zašiel hneď do Horažďovíc. Tam sme Mikitove hokejky dôkladne preskúmali, ako keď rozoberiete auto do poslednej súčiastky. Prišli sme na novú technológiu, po viacerých testovaniach sa začalo s výrobou nového modelu. Začal som s ním hrávať od sezóny 1964/65,“ približuje Jozef Čapla.

Priniesla mu šťastie – v tej sezóne sa stal vicemajstrom sveta vo Fínsku, viacerí reprezentanti začali hrávať s alpačkami, zaujímalo sa o nej aj zahraničie.

U Čaplu sa začali, u Čaplu aj skončili. „Keď sme sa rozhodli žiť v Augsburgu, v Horažďoviciach dostali príkaz netlačiť na hokejky názov Alpač. V Augsburgu som s nimi odohral tri sezóny, poslednú hokejku opatrujem pre svojho vnuka. Aj s dresom bratislavského Slovana s kapitánskym céčkom,“ zdôrazní niekdajší čs. reprezentant.

#Jozef Čapla
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku