S klubom českej extraligy sa dohodol na štvorročnom kontrakte. „Třinec mal o mňa eminentný záujem. Dnes ešte absolvujem zdravotnú prehliadku a večer by som sa mal zúčastniť na dobrovoľnom tréningu. Tam mi tréneri povedia, aké so mnou majú plány a čo odo mňa očakávajú,“ tvrdí 33-ročný útočný univerzál.
Ako ste na tom zdravotne?
Všetko je v poriadku. Našťastie od predminulej sezóny, keď ma trápil otras mozgu, som nemal žiadne vážnejšie zranenie. Na sezónu som pripravený.
Ste už poriadne hladný po hokeji?
Už sa veľmi teším. Bude to veľká zmena pre mňa aj pre celú rodinu. Zostávame totiž doma. Česká liga má svoju kvalitu. Třinec v predošlých rokoch bojoval o titul a popredné priečky. Pre mňa je to nová veľká výzva. Okrem slovenských hráčov poznám aj Rosťu Kleslu z NHL a s Jakubom Klepišom sme sa stretli na nejakých exhibičných stretnutiach.
Preberali ste s Vladimírom Draveckým alebo Petrom Hamerlíkom, čo vás v Třinci čaká?
Začiatkom minulého týždňa, keď sme s klubom začali rokovať o zmluve, som volal s Dravcom. Hovoril mi, ako to tam chodí. Trošku mi priblížil fungovanie klubu. Od neho, ale aj od ostatných chalanov, s ktorými som hovoril, som na Třinec počul len superlatívy. Navyše, českú ligu som trošku sledoval aj predtým. Viem, že klub má výborné zázemie, starostlivosť o hráčov a je to aj blízko do Trenčína. To boli hlavné dôvody, prečo som sa rozhodol pre Třinec.
Budete v Třinci bývať sám alebo so sebou vezmete aj rodinu?
Túto sezónu ostanem sám a potom uvidíme. Bude záležať aj na tom, ako to bude fungovať a ako často sa dostanem domov. O chvíľu je prestávka pre reprezentačné akcie, tam bude nejaký priestor, aby som šiel domov. Vzdialenosť medzi mestami je len 130 kilometrov.
Podpísali ste štvorročnú zmluvu. Máte v nej klauzulu o uvoľnení v prípade záujmu z NHL?
Do novembra môžem prijať ponuku z NHL. No veľkú šancu tomu nedávam. Vnútorne som na 99 percent presvedčený, že už ostanem v Třinci.
V kempe Chicaga ste sa pokúšali o návrat do NHL. Prečo to nevyšlo?
V súčasnej NHL o všetkom rozhoduje platový strop. Už pri príchode do kempu som vedel, že ak sa klubu nepodarí vymeniť Bryana Bickella, bude veľmi malá šanca uspieť. Nevymenili ho. Bol som tam na očiach aj iným klubom, ale nevyšlo to. Život ide ďalej, nemám čo vyčítať. Pre návrat do NHL som spravil maximum, čo sa dalo. Nie vždy to však vyjde, ako si predstavujete. Pre mňa bolo super, že som si mohol dokázať, že na NHL stále mám. Bol som vo výbornom tréningovom procese a bola to pre mňa ďalšia skúsenosť. Aj tréneri Blackhawks mi povedali, že nerozhodlo hokejové hľadisko, ale peniaze a biznis.
Vravíte, že ste zmierený s koncom v NHL. Aké spomienky sa vám budú viazať k začiatkom v Detroite, kde ste získali i Stanleyho pohár?
Pre mňa to bol najlepší vstup do NHL, aký môže byť. Veľká škola. Prvé roky som sa veľmi veľa naučil od Lidströma, Cheliosa či Drapera. Na NHL mám len pekné spomienky.
Foto: SITA/AP, Sergei Grits
Ste ukážkový prípad, prečo sa oplatí trpezlivo počkať na šancu v NHL, aj keď to trvá dlhšie…
Vo farmárskej súťaži som bol štyri roky. Bolo to náročné obdobie, ale o to viac som si neskôr vážil šancu hrať v NHL. Rovnako aj peniaze, ktoré som tam zarobil. Viem, že to nebolo jednoduché. Moja cesta bola tŕnistá, no o to krajšia a poučnejšia.
S Chicagom ste vyhrali druhý Stanleyho pohár a v klube zažili individuálne vydarené obdobie. Boli to najkrajšie roky v NHL?
Nedá sa to porovnávať. Každá sezóna je iná a špecifická. Chicago má jeden z najlepších tímov v NHL, po boku vynikajúcich hokejistov sa viac darilo aj mne. Keď dostanete príležitosť, treba ju chytiť za pačesy. V prvej sezóne som spočiatku veľa nehrával, no končil som ju v prvej päťke. Získali sme pohár. Krásne spomienky. V druhej som hral zväčša v lajne s Mariánom Hossom a Jonathanom Toewsom. Darilo sa nám. Bohužiaľ, v play off sme prehrali v treťom predĺžení siedmeho zápasu s Vancouvrom.
Kariéru v zámorí ste uzavreli v tíme Panthers. Na čo z Floridy budete spomínať najradšej?
Život na Floride bol perfektný. Pre rodinu je to asi najlepšie možné miesto. Hokejovo je to trošku horšie, náročnejšie. Je niečo úplne iné, keď hráte pred vypredaným hľadiskom a keď je poloprázdne. Každé mesto a klub v NHL však má svoje pre aj proti. Nič nemôže byť perfektné.
S rodinou ste sa vrátili domov do Trenčína. Plánujete sa tam natrvalo usadiť aj po skončení kariéry?
Viac-menej sme rozhodnutí ostať tu. Ešte skôr ako som išiel na skúšku do Chicaga, chlapci začali v Trenčíne chodiť do školy. Začala sa transformácia na slovenský život. Možno aj preto som zobral Třinec. Nechcel som už rodinu a najmä synov ťahať do Švédska alebo niekam inam. Rodina je pre mňa na prvom mieste. V živote je to to najdôležitejšie, čo človek môže mať. Najťažšie je to teraz pre jedenásťročného Jakuba. Päť rokov chodil do školy v Amerike. Absolvoval síce aj slovenské skúšky, ale on je viac Američan ako Slovák. Nemá to jednoduché, ale snažíme sa mu pomáhať najlepšie, ako sa dá.
Chýba mu život na Floride?
Zlepšuje sa to. Mali sme s chalanmi viacero debát. Snažili sme sa im vysvetliť – aj v septembri, keď som šiel do Chicaga – že je možné, že ostaneme žiť na Slovensku. Kamaráti a život v USA im chýbajú. Povedať Jakubovi, že som na skúške neuspel, bola pre mňa vôbec najťažšia vec za ostatných desať rokov. Veľmi sa tešil na návrat do Chicaga. Musel som mu vysvetliť, že to nevyšlo. Bolo to extrémne náročné.
Kto z vás si pri telefonáte viac poplakal?
Obaja. Bolo to veľmi emotívne. On sa ozaj veľmi tešil. Pre šesťročného Tobiasa je všetko jednoduchšie. Na Floride chodil len na predškolskú prípravu, doma šiel do prvej triedy.
Premýšľate už aj nad tým, čo budete robiť po skončení kariéry?
Ešte mám na to čas. Dúfam, že budem hrať ešte dlho. Teraz sa sústreďujem len na začiatok v Třinci. Chcem odvádzať čo najlepšie výkony a dosahovať dobré výsledky. Čo bude potom, sa uvidí.
Počet slovenských hokejistov v NHL stále klesá. Zlepší sa to v budúcnosti?
Dúfam v to. Verím, že sa slovenský hokej opäť podvihne aj v NHL. Tomáš Tatar a Tomáš Jurčo sú budúcnosťou Detroitu a nejakí mladí hráči sú aj na farmách. Dúfam, že dostanú príležitosť, chytia sa jej a vybojujú si miesto v NHL.
Ste v skupine hráčov, ktorí za súčasnej situácie odmietajú reprezentovať. Nie je pre vás prípadné odmietnutie pozvánky priveľkou obetou?
Nie. Som s tým vnútorne vyrovnaný. Ak druhá strana nesplní naše podmienky, tak stojím za Miškom Handzušom a tým, čo propaguje a my všetci to chceme. Nemám čo riešiť. Obeta to, pochopiteľne, je pre každého z nás. Niečo sme však už pre slovenský hokej urobili a záleží nám na ňom. Práve preto to robíme. Verím, že fanúšikovia a verejnosť nás pochopia.