Odvtedy už atmosféru súťažného zápasu nezažil a ani nezažije. Hokejovú kariéru Radovana Somíka (38) uzavrelo nepríjemné zranenie. „Pri normálnom živote ma to neobmedzuje, ale vyššiu záťaž, ktorá je v profesionálnom športe nevyhnutná, už nezvládnem,“ vraví majster sveta z Göteborgu 2002.
Kedy dozrelo rozhodnutie, že definitívne ukončíte kariéru?
Zhruba mesiac dozadu sme sa rozprávali s chirurgom, ktorý ma operoval. Usúdili sme, že už nebudem schopný trénovať na maximálnej úrovni. Podľa vnútorných pocitov som zistil, že už to nemá zmysel zbytočne naťahovať. Nemôžem si dovoliť dve sezóny nehrať. Koniec kariéry som si predstavoval inak, ale už to nezmením.
Zdravotné patálie vás prikvačili na úvodnom tréningu Pardubíc pred vlaňajšou sezónou (2. augusta 2014). Ako si na to spomínate?
Nahodil som si puk na mantinel, rozbehol sa za ním a pri zabrzdení ma pichlo v chrbte. Ihneď ma z ľadu odviezli do nemocnice. Dva dni som rehabilitoval, ale môj stav sa zhoršoval. Ukázalo sa, že mi praskla platnička medzi tretím a štvrtým stavcom. Úlomky mi tlačili na hlavný nerv, ktorý ide do nohy. Každý pohyb mi spôsoboval bolesť. Nemohol som ani chodiť. Operácia bola nevyhnutná.
Ako ste prežívali rok bez hokeja?
Na začiatku som sa zameral na svoj zdravotný stav, hokej šiel bokom. Venoval som sa rehabilitácii a sústredil sa na to, aby som mohol viesť aspoň bežný život. Hokej som nebral ako uzavretú kapitolu, stále veril v návrat. S pribúdajúcim časom si človek uvedomí, že existuje aj druhá alternatíva, že profesionálny hokej si už nezahrám. Postupne som sa s tým začal zmierovať.
Ako výrazne vás nepríjemné ťažkosti limitujú v bežnom živote?
Každý deň poctivo rehabilitujem, pokroky sú rapídne. Niekedy ešte pociťujem zmeravené koleno. Nemôžem si povedať, že o mesiac budem úplne v poriadku. Pri normálnom živote ma to neobmedzuje, ale vyššiu záťaž, ktorá je v profesionálnom športe nevyhnutná, už nezvládnem.
Stáli ste už odvtedy na korčuliach?
Prvýkrát som to bol vyskúšať pred necelými dvoma mesiacmi. Momentálne chodím raz do týždňa hrávať hokej s partiou v Martine. Je to vyslovene na rekreačnej báze, pokiaľ ma to pustí. Keď to preťažím, ozvú sa bolesti. Nemôžem ísť naplno ako v minulosti.
Keď sa obzriete za vašou dvadsaťročnou kariérou, čo vidíte?
Dosiahol som toho dosť, možno viac, ako som očakával. Získal som titul majstra sveta, dvakrát som sa tešil z prvenstva v českej lige s Pardubicami. Hokej som si stále užíval, robil mi veľkú radosť a nevidím nič, čo by som počas kariéry zmenil.
Nechýba vám zisk Stanleyho pohára? Počas pôsobenie vo Philadelphii ste k nemu nemali ďaleko…
Vo finále Východnej konferencie s Tampou Bay sme prehrali v siedmom zápase 1:2. Mali sme hviezdne mužstvo na čele s kapitánom Keithom Primeauom, Markom Recchim, Tony Amontem či Johnom LeClairom. Ambície boli najvyššie, ale NHL je nesmierne vyrovnaná a nikdy neviete odhadnúť, kto ju napokon ovládne.
Čo vám prinieslo dvojročné účinkovanie vo Flyers?
Nikdy by mi nenapadlo, že by som si mohol raz zahrať v najlepšej hokejovej lige sveta. Bola to obrovská skúsenosť, ktorá ma v hokeji posunula o veľký kus ďalej. Hrával som s Michalom Handzušom či českým brankárom Romanom Čechmánkom. Boli sme skvelá trojka. Neskôr sa k nám pridal aj Branko Radivojevič.
Prečo vaša zámorská éra trvala len dve sezóny?
Vo Philadelphii som mal kontrakt aj na ďalší ročník, ale nastala výluka v NHL. Po nej podpisovalo zmluvu zhruba sedemsto hráčov a všetko sa začínalo odznova. Rokovania sa naťahovali a nechcel som stratiť ďalšiu sezónu. Prijal som teda ponuku z ruského Čerepovca, kde som strávil dva roky.
Následne ste sa na osem rokov upísali Pardubiciam. Čím vám mesto známe výrobou perníkov učarovalo?
Hľadal som mužstvo, kde by sme mohli fungovať spoločne s rodinou. Rusko po tejto stránke nebolo ideálne. V Pardubiciach mali vždy najvyššie ciele, ľudia hokej milovali. Z tohto pohľadu som bol spokojný ja i rodina. Napokon som tam získal dva majstrovské primáty v rokoch 2010 a 2012.
Pamätným úspechom je titul majstra sveta z Göteborgu 2002. Čo pre vás znamená?
Je to absolútny vrchol mojej kariéry. Je to niečo, pre čo hokej hráme. V týchto momentoch sa vám vráti všetko, čo ste športu obetovali. V pamäti mám z tohto turnaja množstvo zážitkov. Všetko sa naštartovalo víťazstvom vo štvrťfinále nad Kanadou 3:2 a odvtedy nastal veľký ošiaľ. Nezabudnem na príchod domov a nespočetný dav, ktorý sa tešil spolu s nami.
Čo plánujete robiť po skončení hokejovej kariéry?
Pravdepodobne by som rád ostal pri športe. Hokeju som zasvätil celý život a nevidím dôvod na zmenu. Ešte nemám presne vyhradené, akým spôsobom. Začnem viac študovať, aby som sa na to pozrel aj z teoretickej časti. Priznám sa, že manažérska sféra ma príliš neláka. Radšej by som ostal v centre diania. Verím, že sa to v najbližších mesiacoch vykryštalizuje. Momentálne som doma v Martine a môžem sa viac venovať rodine, 11-ročnej Nikole a 7-ročnému Matejovi.