Slovenského hokejového reprezentanta Juraja Mikúša však následné zdravotné komplikácie pribrzdili natoľko, že vynechal celú uplynulú sezónu. A hrať nebude ani v nasledujúcej. „Musel som sa zmieriť s tým, že momentálne hrať hokej nemôžem. Je to veľmi ťažké, keďže sa mu venujem od piatich rokov a milujem ho. Ostáva mi jediné – byť trpezlivý,“ priznáva 28-ročný útočník, ktorý má zo šampionátu 2012 v Helsinkách striebornú medailu.
Čomu sa momentálne venujete?
V ostatných týždňoch si ma pod svoje krídla zobral otec. Pomaličky sa dostávam do iných než hokejových vecí. Študujem nejaké ekonomické, právnické a podobné záležitosti. Rozmýšľal som nad tým už dlhšie, keďže som bol skoro rok na péenke. Keď sa mi skončila, prerušil som živnosť a dohodol sa s otcom, že sa popri ňom pokúsim zaradiť do bežného života. Nie je to jednoduché. Mám síce vyštudované právo, ale veci zo školy rýchlo zabudnete. Takže s tým začínam úplne odznova. Beriem to najmä ako rozumnú výplň času a možnosť naučiť sa niečo nové.
Znamená to, že s hokejom ste dočasne či dokonca natrvalo skončili?
To nie. Dúfam, že nie. Ešte musím absolvovať jednu náročnú operáciu – budú mi transplantovať chrupavku. Zatiaľ sa veci len vybavujú a čakám. Verím, že všetko dopadne dobre a budúci rok sa vrátim na ľad. O transplantácii som si veľa čítal, čo je asi na škodu. Človek sa tak dozvie všetky pre aj proti. Priveľmi nad všetkým premýšľa. Jednoduchšie by bolo nič nevedieť a ísť na operáciu. Zákrok bude trvať približne hodinu a pol. Keď si operáciu vybavím, budem čakať na štep.
Koľko bude trvať rehabilitácia?
Lekári hovoria o deviatich mesiacoch, ale v takýchto prípadoch je všetko individuálne. Záleží od pacienta. Do konca roka sa na ľad určite nedostanem a asi ani v prvých mesiacoch budúceho. Počítam s tým, že vynechám celú sezónu. Aj preto som začal niečo robiť. Veď človek nemôže len tak sedieť doma, musí byť nejakým spôsobom užitočný.
Na ľad sa chcete vrátiť za každú cenu?
Operácia je drahá, veľmi drahá, ale čo je na svete dôležitejšie ako zdravie… Do čoho iného by sme mali investovať? Azda sa mi to vráti späť. Základom pre mňa je, aby som mohol normálne fungovať v bežnom živote. V hokeji sa chcem vrátiť späť tam, kde som bol. Prípadne byť ešte lepší. Dúfam, že sa koleno umúdri a vylieči. Počas ostatných majstrovstiev sveta mi volali zo sociálky, že mi prestanú vyplácať péenku, lebo ma videli na šampionáte. Pomýlili si ma s Ďurom Mikušom. Bodaj by mali pravdu…
V akom stave je teraz vaše koleno?
Momentálne nie je schopné ani rekreačného športu. Mám problémy aj v bežnom živote, čo asi hovorí za všetko.
Odkedy sa ťahajú vaše problémy?
Všetko asi odštartoval faul Ryana Getzlafa vo štvrťfinále na majstrovstvách sveta v Helsinkách, po ktorom dostal päťminútový trest. Šlo síce o tradičného koňara, trafil najmä sval, ale poškodilo sa mi aj koleno. Každý rok chodievam s kolenami na rezonanciu a od toho zákroku bolo vidieť poškodenie predného krížneho väzu i chrupavky.
O dva roky ste šli na operáciu, ktorá nie je u športovcov ničím výnimočná…
V júni po majstrovstvách sveta v Minsku som absolvoval artroskopiu. Operácia mi sčasti pomohla. Po štyroch, piatich týždňoch som cítil, že je to lepšie, ale potom sa tam dostala infekcia a celé sa to pokazilo. Koleno bolo stále väčšie a zdurené. Mesiac som strávil v nemocnici. Nebolo to jednoduché obdobie. Mal som tam stafylokoka – dosť agresívneho. Starí ľudia so zníženou imunitou môžu na to aj umrieť. Dva týždne som mal horúčky 39 °C a veľké bolesti. Všetci okolo boli poriadne vyľakaní a nevedeli, ako to dopadne. Modlili sa za mňa a verili, že budem v poriadku. Koleno mi celkove šesťkrát vyplachovali a absolvoval som aj ďalší artroskopický zákrok, pri ktorom mi ho čistili, lebo tam boli zrasty.
Ako ste to znášali?
Bolo to pre mňa veľmi náročné leto. Dcérka Anička oslavovala jeden rok a ja som bol mesiac v nemocnici. No stále, aj po niekoľkých výplachoch kolena, som si nepripúšťal, že by ma zranenie malo obmedzovať v ďalších mesiacoch aj v bežnom živote. Koleno mi však úplne stvrdlo. Každý deň som ho rozcvičoval, hybnosť sa zlepšila, ale na druhý deň opäť stvrdlo. Takto je to stále. Musím na ňom robiť, aby bolo čo najviac ohybné. No keď som dlhšie na nohách, tvrdne. Snažím sa všetko brať tak, ako to je. Nechcem, aby ma ľudia ľutovali. To mi nijako nepomôže. Snažím sa so situáciou vyrovnávať najmä sám.
Zabudnete na bolesti aspoň pri dcérke?
Samozrejme, pomáha mi. Skvele mi spestrí deň, ale zabudnúť na problémy neviem. Koleno ma bolí stále. Nikdy som nemal rád beh. Teraz by som si však tak rád vybehol na ihrisko alebo len tak po ulici… Kto to nezažil, nedokáže si to predstaviť. Za rok, čo som bol doma, si ma Anička aspoň dobre okukala. Teraz keď prídem z roboty, tak vidieť, ako sa na mňa teší, z čoho mám veľkú radosť. Dúfam, že nám pán Boh dopraje aj ďalšie deti.
Sledujete hokej alebo sa mu radšej vyhýbate?
Na štadióny nechodím. No po prestupe brata Tomáša do Olomouca sme si s otcom povedali, že sa na neho budeme chodiť pozerať. Z diaľky sledujem všetko, som v obraze aj v kontakte s viacerými bývalými spoluhráčmi. Keď vidím hokej v televízii, vždy mi príde ľúto, že nemôžem hrať. Preto chalanom prajem najmä pevné zdravie, aby mohli robiť to, čo ich baví.
Ako vnímate napätú situáciu v slovenskom hokeji?
Bolo by dobré, keby sa podarilo naplniť predstavy, o ktorých hovorili pred prezidentskými voľbami obe strany. Rišo Lintner sa stal šéfom Pro-Hokeja, verím, že pozdvihne extraligu, čo pomôže celému slovenskému hokeju. Základom je však dostať viac detí na štadióny, aby bolo z čoho vyberať. Keďže som s chalanmi v kontakte, vedel som o ich iniciatíve aj bojkote Hokejistu roka. Do diania sa však nezapájam. Pre mňa je priorita dať si do poriadku koleno a vrátiť sa do veľkého hokeja. <pe>