Už vediem, ale ešte som nevyhral, vraví Frühauf o boji s rakovinou

„Obrátil sa mi svet. Na sviatky k nám prišli rodičia, no namiesto dokončenia vianočných príprav som sa ocitol na operačnom stole s vážnou diagnózou. Odstránili mi nádor na pravom semenníku. Keď ho objavia, nesmie sa dožiť denného svetla, ihneď treba rezať. S mojimi najbližšími sme prežili najťažší týždeň v mojom živote,“ vraví 20-násobný reprezentant Slovenska.

Kedy ste zistili, že niečo nie je v poriadku a máte vážny zdravotný problém?
V septembri ma citlivé miesta začali pobolievať. Po tréningoch som pociťoval príval energie, a tak som si ešte aj pridával, no potom na mňa doľahla veľká únava. Tak sa to striedalo. Spočiatku som tomu nepripisoval veľký význam, ale zdalo sa mi to čudné. Absolvoval som rovnakú letnú prípravu s tým istým kondičným trénerom ako pred rokom, no cítil som sa inak. Najprv som si myslel, že som dostal do rozkroku úder hokejkou – v tréningoch i zápasoch ich pár schytám bežne, hokej je tvrdá hra – prípadne, že ma tlačí nejaká časť výstroja. Časom bolesť na chvíľu odznela, tak som nič neriešil.

Ani s klubovým lekárom?
V polovici decembra počas prestávky v českej extralige som opäť cítil, že sa so mnou niečo deje. Nebol som vo svojej koži, tušil som, že niečo nie je dobré. Ale že to bude až také zlé, to som si vôbec nepripúšťal. Domnieval som sa, že mám nejaký zápal, počas prestávky sa vystrábim a na dôležitý úsek sezóny budem v poriadku. Ak to bude chrípka, vypotím sa, oddýchnem si a všetko bude oukej. Klubovému lekárovi som povedal, čo ma pobolieva, a tak ma poslal na prehliadku k urológovi. Zastavil som sa uňho 23. decembra aj s priateľkou Ivetou, keď sme šli do mesta ešte niečo dokúpiť na sviatky. Keď mi povedal, čo mi zistil a že ešte v ten deň ma budú operovať, zhrozil som sa. Bolo to niečo desivé. Namiesto pohodovej atmosféry sviatkov som spôsobil najbližším šok. Aj pre nich to bola poriadna pecka.

Čo vám v prvom momente prebehlo mysľou?
Premkla ma hrôza, chytila panika. Na um zrazu prichádzajú nepríjemné otázky, najnástojčivejšie prvá – akú mám šancu? V ten deň pre mňa naplneného stresom, mi ani lekár nevedel odpovedať. Pán doktor Holub, ktorý ma operoval, ma však ubezpečoval i utešoval, že ak nález nebude extrémne veľký, vieme s tým bojovať. Najhoršie bolo čakanie na výsledky nálezu.

Čo ukázali?
S napätím som čakal na snímky CT-vyšetrenia. Z nich vidieť, kde všade sú metastázy. Čakal som asi dvadsať minút – a to boli najstrašidelnejšie minúty môjho života. Za presklenou stenou som videl, ako lekári skúmajú snímky – a netvária sa príliš optimisticky. Nerobil som si veľké nádeje, no vzápätí vystriedal obavy dôvod na úsmev. Už ste sa v tomto neľahkom zápase ujali vedenia, ale ešte nemáte vyhraté, vravel mi lekár hokejovou terminológiou. Musel som však ešte čakať na výsledky z histológie. Dozvedel som sa ich na Silvestra: Je to dobré, nie je to najhorší stav zo šiestich druhov, ktoré prichádzali do úvahy. Nedáme vám šancu báť sa, počul som v telefóne. Uff, ani neviete, ako sa mi uľavilo. Po každej kontrole, po každom vyšetrení to pomyselné skóre narastá v prospech vyliečenia.

Aké prognózy počúvate v súvislosti s návratom na extraligový ľad?
Optimistické, hoci po prvých liečebných dávkach som si myslel, že s vrcholovým hokejom je koniec. Momentálne chodím ambulantne každý deň do konca februára na ožarovanie. Smerujú mi ho na miesta na tele, kde mi lokalizovali metastázy. Prišiel som o niekoľko vlasov, po dávke prichádza nevoľnosť. Predpokladám, že telo sa bude zo záťaže mesiac spamätávať. Ak bude všetko v poriadku, čo verím, v apríli by som chcel začať s tréningmi.

Ako zareagoval na vašu diagnózu klub?
Fantasticky! Vo vedení sú správni chlapi, v mojich očiach najväčší frajeri v tom najlepšom slova zmysle. Ešte nepoznali moje výsledky, no naznačili mi, že ak budem v hokeji pokračovať, tak majú záujem, aby som ostal v Hradci. Klub mi ponúkol novú zmluvu, potvrdil, že so mnou ráta. Momentálne ma berie ako zraneného hráča, ktorý sa po čase vráti do zostavy. Nepodpísal by som ju, ak by som neveril, že mužstvu ešte môžem pomôcť.

Ste v kontakte s mužstvom?
Samozrejme! Spoluhráči i fanúšikovia mi dodávajú obrovsky veľa energie. Keď vidím veľké transparenty v hľadisku so želaním skorého uzdravenia a čítam na nich – Frigo, sme s tebou, drž sa, až ma to dojíma. Sprvoti som mal isté obavy, aby ma chalani neľutovali. Taká zvesť sa neutají, už 25. decembra som dostával prvé povzbudzujúce esemesky. Nezabudnem, ako sme začiatkom februára oslávili na štadióne prvé narodeniny môjho syna Simona. Keď sa narodil, akurát tunajšia televízia nakrúcala dokument o hokejovom klube. Simona nazvala hradeckým princom. A na nedávnom extraligovom zápase mu návštevníci zablahoželali k prvým narodeninám a mne želali skorý návrat do tímu. Popri tom dostávam milión mailov a esemesiek od priateľov, niekdajších spoluhráčov, známych i neznámych. Ani neviem, ako sa mám všetkým poďakovať za úžasnú podporu. V bytovej schránke som si našiel anjelikov, z jednej základnej školy som dostal plnú krabicu povzbudzujúcich odkazov.

Poznali ste predtým príbeh Petra Koukala, českého bedmintonistu?
Zaregistroval som ho. Bol vlajkonosičom českej výpravy na londýnskej olympiáde 2012. Teraz už viem, že máme rovnakú diagnózu.

Inšpiroval vás? Koukal otvorene hovoril o svojej chorobe – podobne ako vy teraz. Tvrdí, že osvety nikdy nie je dosť a vyzýva mužov, aby nič nepodcenili, keď majú najmenšie podozrenie, že čosi nie je v poriadku. Poznáte sa osobne?
Osobne sa nepoznáme, ale už som započul, že ma chce zapojiť do osvetového projektu. Nebránim sa tomu, no momentálne som ešte doma a liečim sa. Sprvoti som nechcel o svojej diagnóze verejne hovoriť, je to chúlostivá a intímna záležitosť. Lenže keď sa objavia dezinformácie a realita sa prekrúca, je lepšie vyjsť s pravdou von. Zamedzí sa fámam, či sa máte lepšie alebo horšie. Pochopil som, že veľmi dôležitá je aj osveta. Aj mňa lekári oslovili ako známeho športovca, či budem ochotný pomôcť. Súhlasil som, zapojím sa aj do charitatívnych podujatí. A už mám za sebou aj prvú osvetovú akciu – ak to tak môžem povedať.

V akom prostredí?
V našom hokejovom klube. My muži sme veľmi citliví na svoju mužskosť a mužnosť, nepripúšťame si, že by sme mohli mať problém. Preto som o svojej skúsenosti hovoril s chlapcami od štrnástich rokov z dorastu a juniorky i spoluhráčmi. Veľmi by som si vyčítal, ak by sa niekomu prihodilo čosi podobné – a ja by som chalanov nevaroval. Intímne miesta si treba prehmatať a keď máte podozrenie, že sa dejú nejaké zmeny, semenník je tvrdý a zväčšený, ihneď zájdite k špecialistovi, zdôraznil som. Vyšetrenie trvá možno minútu a je podobné, ako keď chodia budúce mamičky na ultrazvuk. Len netreba nič podceniť a navrávať si, že to nič nie je, lebo mne sa nič nemôže stať. Môže.

Ak to nie je príliš osobné – budete môcť mať ešte deti?
Je to osobné, ale nemám problém odpovedať. Do dvoch rokov by sa mala vrátiť plodnosť. A keby sa nevrátila, dal som zamraziť svoje spermie. Taký je bežný postup.

Ako sa vám zmenil rebríček hodnôt?
Neoddiskutovateľne: po takejto životnej lekcii sa musel zmeniť. V prvých sekundách, keď zistíte, čo sa deje, ste v úplne inej situácii, dovtedy nepoznanej. Rozmýšľal som, čo všetko ešte stihnem so synom, s rodinou, čo zmeškám. Uvedomíte si, že prehra v hokejovom zápase je v porovnaní s tým, čo prežívate, nepodstatná, podobne ako milión iných vecí. Nad tým, čo ma niekedy vedelo vytočiť, sa dnes len pousmejem.