Jeho susedom bol legendárny tréner Viktor Vasilievič Tichonov, v tom čase čestný prezident klubu. V pondelok zomrel vo veku 84 rokov.
„Tešil sa obrovskej úcte. Videl som to na každom kroku. Rusi si vysoko vážia ľudí, ktorí niečo dokázali a preslávili krajinu. Tichonovova zlatá éra patrí najmä v sovietskom hokeji k najúspešnejším vôbec,“ vraví popradský rodák.
Mal aj Tichonov podiel na vašom angažmáne v CSKA?
Nepochybne. Hoci bol čestným prezidentom, stále mal veľkú autoritu, jeho slovo zavážilo. Patril k najvplyvnejším ľuďom. Vedenie klubu s ním konzultovalo všetky dôležité kroky. A rozhodnutie zveriť funkciu trénera v klube s takou bohatou a úspešnou históriou prvý raz cudzincovi sa určite nerodilo ľahko. Oficiálne som dostal ponuku od Viačeslava Fetisova, prezidenta CSKA. Ak by mal Tichonov iný názor, sotva by ma oslovili. Poznal moju trojročnú prácu v Dyname Riga, neraz mi po zápase v Moskve zagratuloval k dobrej hre. Molodec, vravel, keď mi podával ruku. Rigu pozorne sledoval, trénersky v nej začínal.
Svojho času vás kritizoval, keď vyšlo najavo, že hráči Dynama porušili životosprávu. Tréner vraj také niečo nesmie dopustiť. Vysvetlili ste si to?
Vidíte – a aj napriek tomu ma angažovali. Samozrejme, po príchode do CSKA sme si to vysvetlili. Aj to svedčí o tom, že k Rige mal osobitný vzťah, záležalo mu na jej dobrom mene. Časy sa však trochu v porovnaní s dávnejšou minulosťou zmenili. Tréner nemôže byť všade, najmä nie vo voľnom čase, keď si hráči niekde vyjdú. Ocenil, že sme s Rigou trikrát postúpili do play off. Ľudsky i trénersky sme mali k sebe blízko.
Ako často ste boli v kontakte?
Približne raz do týždňa sme debatovali o hokejových záležitostiach. Pán Tichonov chodil do práce každý deň, dianie v CSKA mal pod drobnohľadom.
Zasahoval do zostavy?
Nezasahoval, ale o všetko sa zaujímal.
V čom spočívala Tichonovova trénerská výnimočnosť? Inšpiroval vás?
Inšpiroval, no všetko je dobré vidieť v dobových súvislostiach. Posunul metodiku hokejovej prípravy na svetovú úroveň. Obdivoval som vyspelý kombinačný hokej na jeden dotyk. O podobný som sa so slovenskou reprezentáciou usiloval aj ja. Brať si príklad od najlepších považujem za správne. Tichonov sa zaradil k trénerským veličinám. Stačí sa pozrieť, koľko hráčov vychoval. Aj vďaka nemu sa viacerí z nich uplatnili a žiarili v NHL. To mu nik nevezme.
Hráči si však sťažovali na tvrdý až neľudský dril. V armádnom klube si to mohol dovoliť. Kto sa neprispôsobil, skončil…
To si netrúfam posúdiť. Klub i reprezentácia pod jeho vedením napredovali, hráči výkonnostne rástli. Tréningový proces vo vysokej intenzite a náročnosti prinášal úspechy. Na ruskú mentalitu to vo vtedajších pomeroch platilo. Aj v trenčianskej Dukle sme trénovali tvrdo, dovolím si povedať, že podstatne tvrdšie než dnes. A odrazilo sa to aj vo výsledkoch. Hráči síce šomrali, ale nik sa nesťažoval. Keď v kritických situáciách chýba kondícia, hra nevyzerá dobre. A opačne – keď vládzete, aj pod tlakom urobíte veľké veci.
Na olympijskom turnaji v Lillehammeri 1994 ste v pamätnom štvrťfinále stáli na striedačke proti sebe. Šťastnejší Rusi vyhrali v predĺžení. Spomenuli ste v debatách aj tento zápas?
Nespomínam si, no pre nás oboch bol nesmierne dôležitý. Ak niekto dovtedy tvrdil, že Tichonov na lavičke neprejavuje emócie, tak po víťaznom góle Vinogradova od radosti tancoval a vybozkával vari každého, kto bol pri ňom. Na tlačovej besede sme si vtedy podali ruky, to bolo všetko. On sa šiel tešiť, my sme smútili. Kiež by to bolo naopak, no to už nezmeníme. A v histórii ostane, že nás vtedy zdolal jeden z najlepších trénerov sveta.