„Nežijem z minulosti, ale keď si na tie momenty zaspomínate, je to vždy veľmi príjemné,“ vraví bývalý excelentný kanonier, ktorý si po skončení kariéry vyskúšal aj post generálneho manažéra slovenskej reprezentácie.
Čomu vďačí Slovensko za tri medaily, ktoré získali hokejisti v priebehu štyroch rokov?
Šlo aj o zhodu okolností, že sme sa stretli v jednom čase toľkí dobrí hokejisti v jednom mužstve. Národný tím bol vždy dobre poskladaný a mal vo svojom strede vhodných lídrov. Neboli sme len jedna vydarená generácia, šlo o prienik troch. Boli tam starší hráči ako ja, stredná generácia, ale aj mladšia. Prechod medzi jednotlivými ročníkmi bol vtedy vcelku plynulý.
V čom tkvela najväčšia sila výberov?
Vzhľadom na to, akých hráčov sme mali, sme boli mentálne vyspelí a sebavedomí. Keď máte dostatok skúsenosti, musíte si veriť. Samozrejme, existuje hranica, ktorú so svojím sebavedomím nesmiete prekročiť. K úspechom výrazne prispeli aj tréneri Ján Filc a František Hossa, ktorí to správne namiešali.
Bola göteborská partia natoľko výnimočná, že ste od začiatku tušili, že dosiahnete veľký úspech?
Kolektív sa utužuje vždy hrou a výsledkami. Šampionát sme nezačali úplne ideálne, ale postupne sme výkonnostne rástli. Naša forma vyvrcholila v pravý čas – nie v úvode turnaja alebo jeho strede, ale až v závere, keď začína najdôležitejšia fáza.
Preblesnú vám občas hlavou pamätné okamihy z Göteborgu?
Bolo to už dávno a ja nežijem z minulosti. No keď vidíte obrázky v televízii alebo si na tie momenty vďaka niekomu zaspomínate, je to vždy veľmi príjemné. Asi päť rokov po zlatom šampionáte som bol počas Vianoc na Slovensku a mal som možnosť vidieť skoro všetky zápasy zo záznamu v televízii a bolo to pre mňa zaujímavé. Pozeral som sa na ne ako tréner, všímal som si najmä vlastné chyby (smiech). Základné fakty som si, pochopiteľne, pamätal, ale to, či využijeme už najbližšiu presilovku alebo až ďalšiu, to som presne nevedel. Pozeral som to aj s troškou napätia.
Spomínate najradšej na víťazný gól?
Paradoxne, viac si pamätám okamih, keď Rusi vyrovnali, lebo to bol pre nás riadny šok. Boli sme utlmení a premýšľali, ako ďalej, keďže nám zápas pomaly unikal z rúk. Víťazný gól? Keď vystrelíte na bránku, vždy je šanca skórovať. Prekvapilo ma, že sa strela ujala a reakcia bola tomu adekvátna – nevedel som, čo robiť od radosti. Hokej je o reakciách a inštinktoch, vždy som bol strelec a mojím heslom bolo, že to treba skúšať. Mali sme aj šťastie, ale výhru som vnímal najmä ako odmenu za to, čo všetko sme do toho dali.
Skúste vybrať kľúčový okamih celého turnaja.
Takých bolo veľa. V každom zápase bol hrdina niekto iný. Každý z nás nejakým spôsobom prispel k zlatým medailám. Niekto dal dôležitý gól, iný zblokoval nebezpečnú strelu súpera. Môžeme vypichnúť zákrok Janka Lašáka v predĺžení semifinále, následne premenený nájazd Riša Lintnera či gól Vlada Országha, keď naskočil z trestnej lavice, tiež proti Švédom. Bol to kolektívny úspech a jeden z najväčších zážitkov v živote.
Vtedy ste povedali pamätnú vetu: Víťazstvo v Stanleyho pohári oslavuje jedno mesto, ale titul majstra sveta celá krajina…
Pamätám si to (so smiechom). Nechcel som tým uberať vážnosti Stanleyho pohára, ale tak som to cítil. Čo sa vtedy doma dialo (opäť so smiechom), to bola paráda. Tušili sme, že to bude skvelé, aj na základe skúseností z osláv striebra dva roky predtým, ale realita prekonala očakávania.
Aký bol váš najsilnejší zážitok z osláv?
Úžasné bolo, keď nás čakali ľudia už na letisku a stáli popri ceste, keď sme sa presúvali do mesta. Množstvo balkónov bolo vyzdobených zástavami. Pre všetkých to boli úžasné emócie, radosť sme si užívali nielen my, ale všetci ľudia na Slovensku. Mladá krajina, ktorá riešila vážne záležitosti, dokázala veľkú vec. Boli sme na seba hrdí. Na letisku ma zastavila sedemdesiat alebo osemdesiatročná babka so šatkou na hlave a v kroji. Poznala ma po mene, čo ma úplne zaskočilo. Pýtala si autogram a fotku. Našiel som v taške nejakú kartičku, potešilo ju to. Bolo to veľmi milé. Starší ľudia v jej veku majú väčšinou iné problémy aj záujmy a ona vyzerala ako náš obrovský fanúšik.
Dosiahla vaša generácia všetko, čo mohla, alebo vám niečo chýba k úplnej spokojnosti?
Najlepšie mužstvo, aké sme kedy mali, hralo na zimnej olympiáde 2006 v Turíne. V skupine sme zdolali všetkých súperov a následne stroskotali vo štvrťfinále na Čechoch. Tam sme mali dosiahnuť viac – získať medailu. Nerád o tom turnaji hovorím a spomínam naň. Boli sme na špici a súperi nás rešpektovali. Olympijská medaila by bola pre mňa vrcholom.
Čomu sa momentálne venujete?
Začal som podnikať a naďalej spolupracujem s Washingtonom Capitals ako ambasádor. Najdôležitejšie pre mňa je to, že som pánom svojho času. Spolupracujem so slovenskou firmou, s ktorou sa snažíme dostať na americký trh, čo sa nám celkom darí. Baví ma to. Snažím sa chodiť na zápasy mojich synov a sledovať, ako sa im darí. Dcéra Petra má akurát za sebou promócie, skončila právo. Som na ňu veľmi hrdý. Starší syn David študuje a hrá hokej za Michigan State University. Mal dosť smoly, v oboch sezónach sa podrobil operácii ramena, takže ani jednu neodohral celú. Hádam to bude o rok lepšie, bude zdravý a bude sa mu dariť. Mladší Nicholas pokračuje v šľapajách brata, dobre sa učí a chce hrať hokej na univerzite popri štúdiu. Ešte má pred sebou rok na strednej škole.