„Topoľčany neboli typické hokejové mesto. Šikovných chlapcov tam bolo dosť, ale vždy prehrávali – s Trenčínom o päť, s Bratislavou o pätnásť gólov. Potom sa nám podarilo vybaviť pre mesto Športové hokejové triedy. Zásluhu na tom mali aj obetaví rodičia, medzi nimi i Šatan senior. Hoci on bol skôr futbalista,“ usmieva sa Nemec. Chlapci z Topoľčian začali so špeciálnou prípravou, tvrdým tréningom a výsledkom bol nečakaný titul majstrov Slovenska mladších žiakov. V tíme žiaril aj malý Miro Šatan.
„Už ako tretiačik sa ukazoval ako veľký talent, tak som ho určil za kapitána, lebo u detí musíte vybrať lídra a spoľahlivého človeka, o ktorého sa môžete oprieť. Miro už vtedy taký bol – menší postavou, ale veľký srdcom,“ vysvetľuje niekdajší mládežnícky tréner.
V čom malý Šatan vynikal?
„V hokejovom myslení bol aj rok pred svojimi rovesníkmi, vo fyzickej kondícii alebo v práci s hokejkou možno aj trochu zaostával, ale obrovskou húževnatosťou všetko dobehol. Miro mal cieľ. On možno medzi prvými pochopil, kam to môže s hokejom dotiahnuť. V jedenástich sa stal najlepším strelcom na turnaji vo Fínsku. Tí chlapci sa vďaka hokeju dostali už za socializmu aj do Fínska či do Švajčiarska, kým ich kamaráti alebo rodičia cestovali najďalej na Balaton.“
Šatan bol podľa Nemca všestranný športový talent. S futbalovou loptou si tyká dodnes. „Raz sme boli na letnom sústredení na Jankovom Vŕšku, hrali sme futbal s Uhrovcom. Miro a jeho spoluhráči vyhrali vtedy o šesť-sedem gólov. Díval sa na to tréner ligového dorastu z Partizánskeho a po zápase prišiel, že by troch-štyroch chlapcov vrátane Mira zobral do dorastu. Na druhý rok som šiel na sústredenie radšej inde, aby mi futbalisti nerozobrali mužstvo.“
Teraz sa nezľaknite, budete počuť v telefóne vlaky, upozorní Nemec a nadýchne sa k ďalšiemu monológu: „Ešte vám poviem takú perličku. Po zisku slovenského titulu som ich zobral do Zlína na zápas s českým majstrom. V prvej tretine sme dostali rýchly gól, chlapci sa trápili, ale v druhej tretine vyrovnali a zápas sa skončil 1:1. Všetci už boli v autobuse a ja hľadám, kde sú Šatan, Hecl a Pauček. Oni ešte v kabíne smútili, že nevyhrali. Títo chlapci sa vyznačovali silnou túžbou po víťazstve.“ Na záver debaty Jozef Nemec ešte vytiahne osobný odkaz pre bývalého zverenca: „Miro nekonči, vydrž ešte, tvoj život je šport, hokej. Veľa si dokázal, ale veľa ešte môžeš fanúšikom ukázať. To je moja prosba!“