„Veľmi si vážim, že môžem byť kolega Vladimíra Vůjteka a Petra Oremusa. Sú to úspešní tréneri, hovoria za nich výsledky. Keď mi v lete Otto Sýkora, generálny sekretár zväzu, ponúkol post asistenta, bral som to ako veľkú česť,“ vraví 36-ročný rodák z Banskej Bystrice.
Keď ste hrávali v NHL, vraveli ste, že by bolo veľkým rúhaním, keby ste sa na niečo v živote sťažovali. Nešomrete na osud, že vám viac ráz operované koleno skrátilo úspešnú kariéru?
Vôbec nie. Sťažovať sa na nepriazeň osudu nemá opodstatnenie. Zranenie mohlo prísť aj v skoršom veku – a nemal by som aspoň takú kariéru, akú som mal. Som spokojný s tým, čo som dosiahol. Iste, keby mi slúžilo zdravie, mohol som ešte nejaký čas hrať, ale taký je osud. Som vďačný za to, čo mi ponúkol.
Vedeli ste hneď, že budete pokračovať na trénerskej lavičke?
Paradoxne – nikdy som sa nevidel v úlohe trénera, vôbec som o tom neuvažoval. Niektorí chalani ešte počas aktívnej kariéry rozprávali, že chcú trénovať. Robili si poznámky, cieľavedome sa na to pripravovali. Ja som vtedy tvrdil, že trénerom určite nebudem. (smiech). Po skončení hráčskeho pôsobenia mi však hokej začal chýbať. Dostal som ponuku z Banskej Bystrice od pána Kovala na posilnenie realizačného tímu. Hlavným trénerom bol vtedy Milan Staš, asistentom Miro Chudý. Povedal som si – prečo nie? V Banskej Bystrici som začínal, tamojšie hokejové prostredie je mi najbližšie. Prvý rok som sa oťukával, bral som ho ako skúšobný. Práca ma zaujala, ba postupom času ma držala stále viac. Drží ma doteraz – i napĺňa.
Objavili ste v sebe skryté trénerské danosti?
Nepovedal by som, že danosti. Nebol som extra výnimočný hráč, všetko som si vydobyl každodennou prácou. Snažil som sa byť poctivý v tréningu i v zápase. Rovnako to platí aj pre trénerský chlebík: ak chcem napredovať, musím veľa študovať, denno-denne tvrdo pracovať, sledovať hokejové trendy. Niektorí kouči sa narodia ako veľkí taktici a stratégovia. Ja nie som z tejto sorty, musím si všetko odpracovať, krok za krokom sa posúvať vpred.
Neťahalo vás to viac k manažérskej pozícii? Skúsili ste si ju v reprezentácii do šestnásť rokov…
Spočiatku aj áno, no čím ďalej som sa zbližoval s trénerstvom, tým viac ma získavalo.
Videli ste vo vtedajšej reprezentácii do šestnásť rokov talenty? Nestratili sa?
To bol ročník, ktorý teraz ťahal dvadsiatku. Sú v ňom viacerí šikovní hráči, viacerí napredujú, najviac možno Martin Réway, niektorí sa stratili, no väčšina z nich má všetko pred sebou.
Všímali ste si metódy trénerov počas kariéry?
Práveže nie – a trošku ma to mrzí. Pri hokeji som chcel ostať, ale videl som sa v inej pozícii. Keď ste dlhodobo v jednom klube, niečo si zapamätáte, ale časom vám to vyšumí z hlavy. Dnes by sa mi možno nejaké zápisky zišli… Hokej sa však posúva dopredu, čo bolo dobré pred desiatimi rokmi, nemusí platiť dnes.
Ktorý tréner vás najviac ovplyvnil?
Stále sa považujem za mladého trénera, ktorý sa musí ustavične veľa učiť. Svoje pôsobenie som začal ako asistent Milana Staša. Od neho i od Mira Chudého som získal veľa poznatkov. Dobrý dojem na mňa urobil aj Fín Alpo Suhonen. Žiaľ, jeho anabáza v Banskej Bystrici pre zdravotné problémy bola veľmi krátka.
A z pôsobenia v NHL?
Tam som si skôr všímal prístup k hráčom. Pamätám si trénera, ktorého sme mali na farme v Lowelli. Nikdy nehral hokej, mal však perfektne prepracovanú taktiku. Slovom – malý hokejový génius. Nevedel však vyjsť s hráčmi, preto sme to ďaleko nedotiahli. Čiže – taktika nie je všetko, je dobré ju skĺbiť i s ľudskou stránkou.
Trénerstvo už beriete ako vzťah na celý život?
Trénerské povolanie je adrenalín i veľké riziko. Niekto raz povedal, že v jednej ruke držíte pero a podpisujete zmluvu, v druhej máte zbalený kufor, pretože nikdy neviete, čo bude. Príde slabší mesiac – a z klubu sa porúčate. Niektoré veci ovplyvníte, niektoré nie. Zatiaľ ma práca baví, dúfam, že to bude vzťah na dlhšie obdobie.
Už ste si zvykli na stres?
Bez toho to nejde, každý tréner ho prežíva inak. Niektoré veci beriem dosť emotívne. Keď sa darí, stres odbúrate ľahšie, horší je opak. Nedávno Banská Bystrica prehrala šesť zápasov po sebe, dva týždne som poriadne nespal. Človek rozmýšľa, prečo to nejde, hľadá riešenia. Po reprezentačnej prestávke sme sa z toho dostali. Je to ako v živote: sú lepšie chvíľky, sú aj horšie. Niečo ovplyvníte, niečo nie. Tréner zažíva však podstatne väčší stres ako hráč.
V chlapčenskom veku ste snívali viac o účasti na olympiáde alebo o pôsobení v NHL?
Sníval som postupne. Najprv som chcel hrať za mužov Banskej Bystrice, potom reprezentovať, hrať na majstrovstvách sveta. Zimnú olympiádu som na očiach až tak nemal, bola raz za štyri roky. Keď som dospieval, viac k nám začala prenikať NHL. Túžil som sa v nej uplatniť a som rád, že mi to vyšlo.
Na zimnej olympiáde zažijete premiéru. Počas kariéry akoby sa vám vyhýbala…
Vyhýbali sa mi… Prvú možnosť, keď som mohol byť potenciálny reprezentant, som mal v Salt Lake City 2002. Tam však Slovensko nepostúpilo z kvalifikácie do hlavného turnaja, takže som napokon nehral, ostal som len na čakačke. Turín 2006 som už vynechal pre zranenie kolena. Problémy s ním sa začali na majstrovstvách sveta 2005 vo Viedni. Nasledovala jedna operácia za druhou. Chvíľu som skúšal hrať, no potom opäť prišli dosť vážne operácie – a vrátiť sa na ľad už jednoducho nešlo.
Prichytili ste sa pri myšlienke, že keby bolo všetko v poriadku, pripravovali by ste sa teraz na olympijský turnaj?
So súčasným tímom určite nie. Už takto nerozmýšľam. Žijem prítomnosťou, sústreďujem sa na reálne veci. Rozmýšľať, čo by bolo, keby som bol v poriadku, je nereálna predstava. Etapu rozmýšľania – čo keby – mám už vyriešenú a dávno za sebou. Tým, že sa moje zranenie ťahalo takmer štyri roky, kým prišla definitíva, záver kariéry tak nebolel, ako keby som skončil z jedného dňa na druhý.
Udržujete ešte kontakty s niekým z NHL?
Občas si zavolám s českým brankárom Tomášom Vokounom, ale viac-menej už len so slovenskými hráčmi, ktorí tam pôsobia.
Akú máte deľbu práce v trénerskom štábe?
Som spojivkom medzi mužstvom a realizačným tímom. Sledujem hru súperov, informácie dávam buď Vladimírovi Vůjtekovi, ktorý koučuje útočníkov, alebo Peťovi Oremusovi, koučovi obrancov. Teraz ma však čaká oveľa viac práce. Budem analyzovať systému hry našich súperov.
V Soči začína Slovensko proti USA. Študovali ste už súpisku prvého súpera? Poznáte niektorých hráčov osobne?
Osobne ani nie. Už je to pár rokov, čo som preč z NHL. Musíme si počkať na konečnú nomináciu. V NHL sa ešte hrá, môže sa ešte niečo zmeniť.
Slovensko má z posledných stretnutí s tímom USA na majstrovstvách sveta lepšiu bilanciu. Môže to byť výhoda?
Na takéto štatistiky by som sa veľmi nespoliehal. Olympijský turnaj je úplne iný ako majstrovstvá sveta. Tým neznižujem výhry Slovenska na šampionátoch, aj na ne posielajú Američania kvalitné mužstvá. Teraz však prídu do Soči najlepší hráči z najlepších. Šanca vyhrať je vždy, našou výhodou je, že nepatríme medzi favoritov. Táto pozícia nám vyhovovala aj na majstrovstvách sveta, keď sme získali medaily. Základom úspechu je vždy tímová práca a kolektívne oduševnenie. Bez toho pekný výsledok nepríde.
Už sa formuje tímový duch?
Ale áno, považujeme to za veľmi dôležité. Veľa chalanov sa pozná z klubov a z akcií reprezentácie. Zatiaľ je všetko, ako má byť.
Cestujúci náhradníci sú stotožnení s tým, že sa z dejiska vrátia domov, keď prídu hráči z NHL?
Hovorili sme s nimi o tom vopred. Každý z nich prijal aj túto úlohu. Napokon byť v dejisku bude určite pre nich zážitok i motív.
Čo je kľúčové pre úspech? Brankár? Systém hry? Výnimoční jednotlivci?
Všetko. Predchádza mu jedna veľká skladačka, do ktorej musí všetko perfektne zapadnúť. Spoľahlivý brankár je vždy základ, od neho sa odvíjajú ďalšie veci. Nestačí mať nadpriemernú len jednu zložku, ale všetky musia pasovať.
Ste optimista v súvislosti s budúcnosťou slovenského hokeja?
Musíme sa zmieriť s tým, že takú silnú generáciu, ktorá vybojovala najväčšie úspechy, v takom počte hráčov zrejme nebudeme mať. Nie je to len náš problém, podobný majú aj v Česku. Máme však pár mladých hráčov, ktorí majú potenciál a môžu byť prínosom. Za najdôležitejšie považujem skvalitniť prácu s mládežou. Inšpiráciu, ako to robiť, ponúka Švédsko a Fínsko. Verím, že z času na čas sa aj v slovenskom hokeji objaví osobnosť, no už nie v takej frekvencii ako v minulosti.
V pondelok budete viesť extraligový výber proti reprezentácii. Dáte pokyn, aby hral naplno?
Ide o posledný prípravný zápas pred odchodom na olympijský turnaj do Soči. Nechceme, aby šlo len o exhibičné stretnutie či hodový zápas, v ktorom sa nebude brániť. Hráčom povieme, aby výdatne korčuľovali, schuti si zahrali a aby mali radosť z hokeja. Budeme klásť dôraz i na to, aby boli navzájom obozretní. Chalani z extraligy sa môžu ukázať pred trénermi reprezentácie, olympionici zasa pozvoľna sa dostať do zápasového rytmu. Zároveň sa chceme rozlúčiť s fanúšikmi, navodiť priaznivú atmosféru, aby nás odprevadili tak, aby sme sa všetci tešili. Nech slovenský fanúšik opäť začne žiť s národným mužstvom. Vieme, aký vie byť vďačný, keď príde úspech, ako ho spontánne prežíva. Priaznivcov chceme naladiť na spoločnú vlnu, aby za nami stáli a držali nám palce.
Dcérka vám dala nejakú úlohu, čo jej máte priniesť zo Soči?
Malá Tijuška? Ešte nie. V utorok máme voľno, odskočím si domov. Niečo pre ňu určite vymyslím.
Máte pred olympijským turnajom vnútorne iné očakávanie než keď ste hrávali?
Som súčasťou tímu, ale v inej pozícii. Olympijský turnaj ponúka prehliadku najlepších hráčov na svete. Znova sa môžem veľa naučiť od špičkových mužstiev. Teším sa na to. A aj na niektoré stretnutia so známymi po rokoch.