Pán tréner, ja prším, počul Igor Liba na tréningu

, 30.01.2014 09:00
Igor Liba, akadémia
Igor Liba pracuje v hokejovej akadémii s deťmi od štyroch do osemnástich rokov. Autor:

Dlhé roky bavil ľudí svojím hokejovým umením, teraz prenáša lásku k tomuto športu na deti. Vo vlastnej akadémii.

„Cez centrum voľného času som chodil dvakrát do týždňa vypomáhať deťom na ľade. Chytilo ma to a práve vtedy vznikla myšlienka, že by sme mohli vytvoriť akadémiu pre deti, ktoré sa inak k hokeju nedostanú,“ vysvetľuje Igor Liba, majster sveta z roku 1985 a dvojnásobný medailista zo zimných olympijských hier.

Prečo ste sa zamerali najmä na deti z dedín?
Talenty vždy vychádzali zo skromnejších podmienok. To nie je špecifikum hokeja a ani Slovenska, platí to pre šport všeobecne v celosvetovom meradle. Padlo nám vhod, že v tom čase otvorili zimný štadión v Čani. Práve Čaňa je vhodná spádová oblasť, v jej okolí je devätnásť dedín. Ide o malú tréningovú halu s ľadovou plochou, kabínami a provizórnymi tribúnami pre rodičov. Deti sme oslovili prostredníctvom škôl. Začali sme v septembri 2012 a do dvoch-troch mesiacov sme mali v akadémii už sto detí. Koncom minulého roka sa zvýšil počet na stoštyridsať. Potešilo nás to. Pracujeme s deťmi od štyroch do osemnástich rokov, ktoré sú rozdelené do štyroch skupín.

Dostanú deti k dispozícii aj výstroj?
V úvode sme im dali prilby, rukavice a hokejky a postupne sme pre nich získali aj kompletné výstroje. Väčšinou používané od rodičov alebo z Košíc. Okrem toho dostane väčšina detí nové veci pod stromček na Vianoce.

Radili ste sa pred otvorením akadémie aj so Zdenom Cígerom, ktorý sa tiež venuje deťom vo vlastnej škole?
Inšpiroval nás. Boli sme tam na slávnostnom otvorení, rozoberali sme to spolu, ale náš projekt je trochu iný. Zdeno má pod sebou jeden ročník – dvadsať detí z domovov a dedín. My to celé robíme vo väčšom a aj vekový rozptyl je obrovský. Mrzí ma, že šport na dedinách vymizol. U nás trénujú deti, ktoré by nikde inde hokej nehrali. Všetko totiž prispôsobujeme im a trénujeme až po škole. V kluboch je bežné, že tréningy majú od piateho ročníka v rámci vyučovania. Tieto deti by nemal kto voziť na tréningy a z nich.

Podarilo sa vám nájsť generálneho sponzora?
Snažíme sa o to, ale zatiaľ žiadneho nemáme. Fungujeme vďaka viacerým menším podporovateľom. Neustále oslovujeme drobných podnikateľov a firmy. Mám výhodu, že moje meno u mnohých zaváži.

Kto vám v akadémii pomáha?
Paľo Valko je šéftréner, ktorý všetko zastrešuje a je jediný platený tréner v akadémii. Ostatní nám pomáhajú popri zamestnaní. Ide o bývalých hráčov Košíc – Slavo Ilavský, Jaro Dragan, Severín Gönczi. Okrem hokejistov nám pomáhajú aj trénerky krasokorčuľovania, ktoré sa venujú najmladším deťom. Snažíme sa, aby sme vždy boli na ľade traja alebo štyria. To je najväčší problém v kluboch, že na jedného trénera pripadá príliš veľa detí. Nemajú totiž peniaze, aby zaplatili dostatočný počet ľudí.

Mnohí bývalí úspešní športovci tvrdia, že v ich časoch mali deti lepší vzťah k športu. Viac túžili presadiť sa medzi najlepších.
Nesúhlasím. Je najľahšie povedať, že deťom sa nechce športovať. Na našom príklade sme ukázali, že chcú rovnako, ako sme chceli my. Len ich k tomu treba viesť a pracovať s nimi. Stáva sa, že v kluboch chcú rodičia viac ako deti, ale u nás to tak nie je… Netreba sa báť, sú to rovnaké deti, ako sme boli my.

Počas letného kempu ste deti prekvapili účasťou Petra Bondru. Ako zareagovali?
Nikto o tom vopred nevedel. Malo to obrovský úspech. Pre rodičov aj deti bol Peter veľký ťahák. Navyše sa zachoval ako obrovský profesionál a hodinu a pol sa deťom na ľade plne venoval. Korčuľoval a všetko im ukázal. nakoniec sa so všetkými fotil a podpisoval sa im.

V drese Československa.
V drese Československa. Autor: ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP

Čím sa snažíte deti na ľade zaujať? Poviete im občas aj nejakú vtipnú historku z vlastnej kariéry?
Na to nie je počas tréningov čas, ale veľa komunikujeme. Snažíme sa s nimi robiť hravým spôsobom, aby sme ich zaujali. Deti nesmiete dostávať len pod tlak a stres. No niekedy treba na ne aj poriadne kričať.

Aká otázka vás zatiaľ najviac zaskočila?
Nešlo o otázku, ale vtipnú situáciu, keď raz za mnou v polovici tréningu prišiel päťročný chlapec. Pozrel sa na mňa a hovorí: Pán tréner, ja prším. Bola to najlepšia hláška, akú si pamätám. Najprv som na neho nechápavo pozeral. Až po chvíli som pochopil, o čo ide. Prvýkrát v živote sa spotil a nevedel, čo sa deje. Deti však na tréningoch vždy niečo vymyslia, zabavíme sa. Navyše sú veľmi vďačné, zo všetkého majú obrovskú radosť.

V čom je táto práca iná ako trénovať seniorský tím?
Práca s deťmi vyžaduje väčšiu kreativitu, viac premýšľania. Musíte robiť veľa pre to, aby ste deti zaujali. Dospelým nakreslíte, čo majú robiť a oni to spravia, deťom môžete kresliť koľko chcete. Treba im všetko ukázať a neustále vysvetľovať. U nás musia tréneri navyše prepínať z vedenia malých detí na väčšie. Aj to je však pozitívna skúsenosť.

Ako žijú legendy

Športovým majstrovstvom si získali uznanie, tlieskali im doma i vo svete. Ako žijú osobnosti československého a slovenského športu po tom, čo dali kariére zbohom? Pravda ponúka ich príbehy v seriáli Ako žijú legendy.

Momentálna práca vás viditeľne baví. Čo však, keby prišla ponuka opäť viesť seniorský tím. Rozmýšľali by ste nad ňou?
Tréner je v súčasnosti chudák. Nik v žiadnej lige nemá pevnú pozíciu. Prehráte dva-tri zápasy a môžete si baliť kufre. Už aj v NHL vyhodia trénera po pár zbabraných zápasoch. No napriek tomu, by som nad ponukou určite rozmýšľal.

Kedy ste si po prvý raz sadli na trénerskú lavičku?
Hneď po skončení hráčskej kariéry. Začínal som ako asistent Milana Staša v juniorke, prešiel k deviatakom, opäť nasledovala juniorka a potom muži v Bardejove či Prešove. Mám výhodu, že som si vyskúšal prácu s malými deťmi, juniormi aj dospelými.

Pamätáte si, kedy ste sa počas kariéry najviac bavili hokejom?
Bavím sa stále, odkedy som začal hrávať až doteraz. Ale najlepšie boli osemdesiate roky, keď sme dvihli na vrchol košický hokej, potiahli slovenský aj československý. Vtedy sme mali v Košiciach veľké európske mužstvo. Šport bol športom, nebolo to o peniazoch a aj fanúšikovia nás brali inak. Žili sme pokope, stretávali sa. Teraz si hokejista odtrénuje svoje, ide domov a zapne počítač. Vtedy sme neustále chodili medzi ľudí. Doba sa zmenila…

Vraveli ste si niekedy, že je škoda, že nehráte hokej teraz, keď sa v ňom točia veľké peniaze?
Vôbec nie. Prečo by som to robil? Nezarábali sme také peniaze ako teraz, ale bola iná doba a nemali sme sa zle.

Ako to vtedy vyzeralo v Košiciach?
Ľudia nás všetkých poznali, od prvého brankára po posledného náhradníka. Každý mal prístup na tréningy, mohol sa prísť pozrieť na štadión. Teraz sa tam nedostanete. Veď to je úplný nezmysel. Keď má seniorské mužstvo tréning, mali by tam byť všetci chlapci z mládežníckych tímov povinne. Aj fanúšikovia by mali mať právo prísť sa pozrieť na svojich obľúbencov, tak sa budujú lepšie vzťahy medzi nimi.

Koho by ste označili za najlepšieho spoluhráča v kariére?
To sa nedá vybrať, bolo ich veľa. V reprezentácii sme vytvorili pamätnú formáciu s Lukáčom a Rusnákom. Bol to svetový útok. V Košiciach som hrával s Vodilom a Ihnačákom. Jano hrával aj za národný tím, Miro nemohol, lebo jeho brat Peter emigroval. Bol som tvorivý hráč, prispôsobil som sa každému.

Pamätáte sa, ako vznikol útok Liba, Rusnák, Lukáč?
Na MS 1982 vo Fínsku sme mali hrať spolu s Vincom a Petrom Ihnačákom. Ten však pred prvým zápasom ušiel loďou do Švédska a tréner Bukač k nám zaradil Dara Rusnáka. Od prvého striedania sme si sadli a už sme hrali len spolu.

V košickej šatni.
V košickej šatni. Autor: ŠTARTFOTO/JÁN SÚKUP

Luděk Bukač o vás povedal, že ste boli svojrázny. Čo tým podľa vás myslel?
Ešte stále som taký (smiech). Tvrdohlavý a svojrázny, preto mám s niektorými ľuďmi problémy. Málokedy ma niekto presvedčí, keď si stojím za svojim. Bolo ku mne treba pristupovať trochu inak, ale tak to má byť. Správny tréner musí pristupovať osobitne ku každému hráčovi. V tom bol Bukač perfektný. Poskladal výborný tím, tri roky s ním pracoval a vyvrcholenie boli domáce majstrovstvá sveta v roku 1985.

Rok predtým ste na olympiáde v Sarajeve získali striebro. Ako blízko ste mali k zlatu?
Keby sme nedostali od Sovietov ten prvý nešťastný gól… Koževnikov išiel striedať a od červenej čiary nahodil puk. Kadlec ho dostal do nohy a bol z toho gól. Vedeli sme, že čím dlhšie budeme držať stav 0:0, tým budú nervóznejší. Po góle sa uvoľnili a už sme to nedotiahli. Náš útok mal v Sarajeve skvelú formu. Naozaj sme mali veľkú šancu konečne zdolať Sovietov. Vynahradili sme si to o rok neskôr v Prahe. To sú nezabudnuteľné okamihy. Šestnásťtisíc ľudí nás neustále hnalo vpred. Naša generácia po prvý raz zdolala dlhoročného rivala i silnú Kanadu, ktorá mala na turnaji Yzermana, Lemieuxa. Titul sme oslávili v moteli v Průhoniciach, kde sme počas šampionátu bývali.

Aké odmeny ste dostali za titul?
Dostali sme poukazy na žiguli a asi stotisíc k tomu, ale nepamätám si to presne. Nikdy sme dopredu na peniaze nemysleli. Koľko nám dali, toľko bolo.

Do NHL ste odišli ešte za socializmu. Ako to bolo možné?
Všetko vybavoval Pragosport, ktorý nás spolu s Dušanom Pašekom nasmeroval do Minnesoty. V klube nás posielali na farmu, ale povedal som im, že už mám dvadsaťdeväť rokov a na žiadnu farmu nepôjdem. Dušan šiel. Vtedy mi zavolal Phil Esposito z Rangers, že sa mám hlásiť v New Yorku. Poslali mi letenky, tak som šiel.

V New Yorku ste odohrali len desať zápasov. Prečo?
Esposito mi vysvetlil, že nemôže zasahovať koučovi do zostavy, a ten preferoval frankofónnych Kanaďanov. Keď som dostal šancu, zlomili mi malíček a maródoval som dva týždne. Po vyliečení ma hneď vymenili do Los Angeles. Vtedy to bolo v NHL úplne iné, v každom tíme bol jeden, maximálne dvaja Európania. Každé mužstvo hralo kanadským štýlom.

V Los Angeles ste sa stretli s Waynom Gretzkym. Aký bol? Zašli ste si spolu niekedy na pivo?
Na pivo s nami nechodil, lebo ho nepije. Všetko v klube sa točilo okolo neho. Mal naplánovaný program na celý deň, chodil na rôzne besedy, po zápase musel zo štadiónov vychádzať bočným východom. Ľudí si príliš nepúšťal k telu. Zvykol som s ním bývať na izbe počas zájazdov po klziskách súperov. Keď niekto zaklopal, vždy som povedal, že tam nie je. Musel som klamať, lebo by sme sa ani nevyspali. Snažil som sa s ním trochu debatovať, aj keď moja angličtina nebola najlepšia. Pred zápasmi sme však väčšinou len oddychovali.

Po jedinej sezóne ste zo zámoria odišli. Neľutujete to?
Samozrejme. Je to azda jediná vec, ktorú v kariére spätne ľutujem. Jeden český skaut z Nemecka mi dennodenne volával a pobláznil ma. V zámorí som nedostával toľko šancí, ako som si predstavoval. Generálny manažér Kings Rogie Vachon ma presviedčal, aby som ostal. No už sa so mnou nedalo pohnúť… Boli z toho aj problémy, Pragosport musel ešte rok vracať peniaze. Ale načo už o tom rozprávať…

Nezvažovali ste odísť do NHL skôr? Emigrovať?
Tamojší manažéri ma lákali každý rok počas majstrovstiev sveta. Neustále sa okolo nás motali. Keby som chcel, nebol problém, ale nerozmýšľal som nad tým. Nešiel by som za žiadnu cenu.

Pred rozdelením Československa ste reprezentovali, no po vzniku samostatného Slovenska ste už odohrali jediný duel. Stále vás to škrie?
V živote by mi nenapadlo, že za slovenskú reprezentáciu odohrám jediný zápas. Za Československo ich mám zo slovenských hokejistov najviac a tu jeden… Neviem si vysvetliť, prečo ma za tie roky nezavolal ani jeden tréner. Veď som hrával ešte desať rokov. Keď sa formovala slovenská reprezentácia mal som tridsaťtri, bol som v najlepšom veku. Keď sa aj stretnem s niekým z toho obdobia, radšej túto tému ani neotváram. Nemá zmysel sa o tom rozprávať, vždy len hľadajú výhovorky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#reprezentácia #Igor Liba #deti a šport
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk