Starší: Najradšej si spomínam, ako sme zdolávali Sovietov

17.10.2013 10:00
Ján Starší
Ján Starší. Autor: ,

Rodák zo Sokolčí, bývalý hokejista a neskôr úspešný tréner Ján Starší oslavuje vo štvrtok v plnom zdraví osemdesiatku.

S bratislavským Slovanom bol viacnásobným korunným princom. „V sezóne 1961/62 vo federálnej hokejovej lige nám stačilo doma zdolať Spartu – a oslavovali by sme titul. Dostali sme nešťastný gól z polovice klziska, prehrali 1:2, a tak sme opäť skončili druhí,“ vraví Ján Starší. S československou reprezentáciou sa však stal kráľom. S kolegom Karlom Gutom utvorili skvelý trénerský tandem. „V sedemdesiatych rokoch minulého storočia prežíval československý hokej najkrajšie časy. Zlaté,“ hrdo vraví jubilant, jeden z ich architektov. Rodák zo Sokolčí oslavuje vo štvrtok v plnom zdraví osemdesiatku. Keď hrá Slovan doma, z hľadiska pozorne sleduje dianie na ľade. „Zavše zájdem i na tréning. Rostislav Čada to robí dobre,“ pochváli súčasného kouča belasých člen štyroch hokejových siení slávy: slovenskej, českej, nemeckej a Medzinárodnej hokejovej federácie. Keď niekdajší obávaný krídelník hovorí o hokeji, je vo svojom živle – a nezaprie v sebe vysokoškolského pedagóga.

Sokolče, odpočívajúce pod Liptovsku Marou, dali svetu dve veľké hokejové osobnosti. Stana Mikitu a vás. Je pravda, že ste vzdialená rodina?
Ako deti sme sa nepoznali. Stan sa narodil o osem rokov neskôr. Keď som mal tri roky, presťahovali sme sa do Liptovského Mikuláša. Priezvisko Gvoth je v Liptove rozšírené. Je možné, že sme vzdialenejší príbuzní, lebo aj v našej rodine sú Gvothovci. So Stanom som sa osobne stretol, až keď prišiel cez leto na Liptov na prvú návštevu – už ako hokejový profesionál. Odvtedy sme sa stretli viackrát.

Spomeniete si na prvé korčule?
Samozrejme! Mal som kvintovky, upevňovali sa kľúčikom. Bývali sme na brehu Váhu, vyrastal som na prírodnom ľade: na zamrznutom Váhu alebo na kúpalisku. Tam som sa naučil korčuľovať. Neskôr som zdedil po staršom bratovi kanady. V pätnástich som už hrával za prvé mužstvo Iskry Liptovský Mikuláš, ľadový hokej sa stal súputnikom môjho života.

Nekonkuroval hokeju iný šport?
Zároveň som hral aj futbal, basketbal – a v stolnom tenise som sa stal v Bratislave dorasteneckým majstrom Slovenska. V miešanej štvorhre som so svojou spoluhráčkou získal titul majstrov Československa! Keď som prišiel zo školy, hodil som tašku na gauč – a poďho von. Domov som prišiel večer, s partiou rovesníkov sme športovali, čo sa dalo. Hokej ma však lákal najviac. Zásluhu na tom mali moji hokejoví učitelia: Maroš Hubka, Jano Kresák, Jano Čaja, Dušan Lukášik.

Kedy a kde vás objavil Slovan?
S výberom Žilinského kraja sme v Bratislave vyhrali turnaj – a tam si ma všimol nestor slovenského hokeja Miško Polóni. Keď sa dozvedel, že prídem študovať do Bratislavy, hneď po mne siahol. V Slovane som stihol generáciu okolo Doda Reimanna, Ema Fábryho, Alfréda Bollardta. Na ňu nadviazala koncom päťdesiatych rokov ďalšia silná generácia – s Lacom Horským, Karolom Fakom, Julom Černickým, Rastislavom Jančuškom a po prepustení z väzenia prišiel aj Gusto Bubník. Sformoval sa kvalitný Slovan, ktorý začal výdatne konkurovať najsilnejším českým mužstvám. Malo to jednu chybičku krásy – nezískali sme titul.

Čo k nemu chýbalo?
Málinko. Raz len jeden gól. Stačilo doma zdolať pražskú Spartu, za ktorú chytal Slovák Záhorský. Aj ja som šiel sám naňho, ale neprekonal som ho… Viacerí sme dostali pozvánku do československej reprezentácie. Jožo Golonka i náš útok Starší, Fako, Černický.

Bolo náročné skĺbiť vysokoškolské štúdiom s vrcholovým hokejom?
Bola iná doba a iné podmienky. Na fakulte v Bratislave i v Prahe mi vychádzali v ústrety. Dalo sa to zvládnuť, ale vedľajšie rozptýlenie bolo tabu. V Prahe som býval v učilišti vedľa hotela Paríž, aby som to mal blízko na fakultu i na zimný štadión. Tam som ukončil vysokoškolské štúdium, dva roky som hrával za Spartu. Hráčsky som dozrel. V roku 1958 som hral na svojom prvom svetovom šampionáte. V mužstve som bol jediný Slovák.

V drese československej reprezentácie.
V drese československej reprezentácie. Autor: ŠTARTFOTO: JÁN SÚKUP

Chodievali ste po zápase osláviť výhry do kultového V-klubu?
Aj do véčka, častejšie však do Jalty alebo do baru do hotela Devín. Prečo vás takéto veci zaujímajú? To prenechajte bulváru. Keď som bol tréner, za alkohol som dával vysoké pokuty. Jedno pivo som si sem-tam dal, ale nie päť. Dnes je hokej taký náročný, že hráči, ktorí si radi vypijú, sa dlho v kvalitnom tíme neudržia. Platilo to v minulosti, platí to i teraz.

Mierim k tomu, že umelci a športovci mali niekedy k sebe veľmi blízko. A stretávali sa aj vo véčku.
To máte stopercentnú pravdu. Keď som bol hráč a neskôr i tréner, so Slovanom žila celá Bratislava a kultúrna obec obzvlášť. Fungovala žičlivá reciprocita. Speváci Tóno Baláž, Dušan Grúň a najmä Karol Duchoň chodili aj do kabíny, s viacerými hráčmi boli osobní priatelia. Herci zo Slovenského národného divadla i Novej scény pravidelne navštevovali naše domáce zápasy. Sedeli nad našou striedačkou. Keď som šiel striedať, často sa nám stretávali pohľady. Ja som sa priženil do umeleckej rodiny, profesor Juraj Haluzický bol dekan Hudobnej fakulty VŠMU. Manželka ma často nútila chodiť do divadla.

Ktorý zážitok z vašej hráčskej kariéry označíte za najsilnejší?
Na zimnej olympiáde v Squaw Valley 1960 som bol vlajkonosičom československej výpravy. Silné dojmy som si odniesol aj z prvého zájazdu do Kanady. Rád spomínam i na majstrovstvá sveta 1961 vo Švajčiarsku. Zdolali sme Sovietov, dal som im dva góly. V záverečnom zápase sme remizovali s Kanadou 1:1. Titul získala vďaka lepšiemu skóre, my sme sa stali majstrami Európy. Tam som dosiahol svoj najväčší úspech.

Vedeli ste hneď, že po hráčskej kariére ostanete pri hokeji ako tréner?
Nikdy som nebol profesionál – ani ako hráč, ani ako tréner. Buď som bol študent v Bratislave alebo v Prahe, a potom som bol zamestnancom bratislavskej Univerzity Komenského. Nikdy som neopustil telovýchovnú fakultu, vždy som učil. Keď som trénoval reprezentáciu alebo pôsobil v zahraničí, vzal som si neplatené voľno. Ako tréner reprezentácie som dostával odmenu – mesačne osemsto korún.

Na striedačke s Františkom Pospíšilom.
Na striedačke s Františkom Pospíšilom. Autor: ŠTARTFOTO: JÁN SÚKUP

Najprv pedagóg a potom tréner?
Presne tak. Oproti ostatným som mal úžasnú výhodu. Na najvyššej úrovni som si teóriu overoval v praxi – v Slovane i v národnom tíme. Poznatky som odovzdával aj pri výchove trénerov. Všetci najvýznamnejší slovenskí – Ján Filc, Július Šupler, Ernest Bokroš i mnohí ďalší – sú moji žiaci.

Čo predchádzalo vášmu trénerskému pôsobeniu v československej reprezentácii?
Praha si ma vybrala ako odborníka a úspešného trénera Slovana – za šesť rokov sme boli štyrikrát druhí – k trénerovi Karlovi Gutovi. Nesmierne som si to vážil. Stal som sa prvým slovenským trénerom československej reprezentácie. Od roku 1973 do roku 1979 dosiahol československý hokej najväčšie úspechy v jeho histórii. Stali sme sa dvakrát majstrami sveta (1976, 77), päťkrát strieborní, z toho raz na zimnej olympiáde. K úspešnej bilancii patria aj skvelé výkony na Kanadskom pohári 1976 a najmä nezabudnuteľné víťazstvo 1:0 nad domácou Kanadou v jej montrealskom chráme. Najospevovanejší profesionáli nevedeli prekonať famózneho Vlada Dzurillu v bránke. Po zápase boli v šoku, že prehrali z ich pohľadu s máloznámym Československom.

Neobávali ste sa pred odchodom na Kanadský pohár fiaska? Ako ste sa pripravovali na užšie kanadské klziská?
Nie, mali sme vynikajúce mužstvo. V Příbrame nám pripravili menšie klzisko so zaoblenými rohmi. Počas sústredenia vo Vysokých Tatrách sme hrali modelovaný zápas s Popradom. Domáci hrali proti nám šiesti, aby sme si zvykli na prehustený priestor, v ktorom je ťažšie kombinovať. Zvykali sme si aj na častejší fyzický kontakt.

Považujete druhé miesto na Kanadskom pohári za najväčší trénerský úspech?
Nie, hoci sme v prvej oficiálnej konfrontácii Európy so zámorím na najvyššej úrovni dosiahli úžasný úspech. Za najväčší trénerský úspech považujem zlato z majstrovstiev sveta 1976 z Katovíc. Vyhrali sme suverénne s náskokom šiestich bodov pred Sovietskym zväzom. Vtedy sa prvý raz zúčastnili na svetovom šampionáte aj profesionáli z USA. V tom období sme často porážali Sovietov, čo bolo predtým nemysliteľné.

Aká bola deľba práce medzi Karlom Gutom a vami?
Vychádzali sme spolu veľmi dobre. Karel mužstvo v zápase koučoval, ja som mal na starosti celý tréningový proces. Dával som si na ňom veľmi záležať, bol som prísny a dôsledný. Keď nás kanadská strana požiadala, aby niekto od nás vystúpil na odbornom seminári počas Kanadského pohára, profesor Kostka určil mňa. Prednášal som na tému systém výberu a prípravy československej reprezentácie.

Trúfali by ste si hrať hokej v dnešných podmienkach?
Trúfal i chcel.

Pre lepšie podmienky a ohodnotenie?
Nie. Celý život som žil hokejový profesionálnym životom, aj som veľa študoval. Vývojové tendencie ma vždy zaujímali, veľa som o nich prednášal. Myslím si, že by som sa vedel rýchlo preorientovať. Hokej sa stal zaujímavejším a agresívnejším. Vyspelí hráči majú neuveriteľnú techniku. Aj najlepšie kluby v KHL majú dnes päť-šesť špičkových hráčov. A Čadovi zverenci im vzdorujú vysokou morálkou a oduševnenosťou. Trénerov temperament a kvalitný tréning sa premieta i do obetavých výkonov Slovana. To sa mi páči.

Zahráte si ešte tenis?
Po operácii bedrového kĺbu už nie. Dovtedy som bol tenisový nadšenec. Máme veľkú radosť z mladšieho vnuka Dominika, ktorý je v tenise dvojnásobným majstrom Slovenska do štrnásť rokov. V našej výsostne športovej rodine má už tenis prednosť. Manželka reprezentovala Československo v basketbale, má tri medaily z vrcholných podujatí.

Zoznámili ste sa na hokeji alebo na basketbale?
Na basketbale v PKO. A bližšie na hodinách telesnej výchovy na Lekárskej fakulte. Tam som začínal ako odborný asistent, potom som prešiel na FTVŠ. Teší nás, že sa naša športová rodina rozrastá. Kľúčom rodinnej súdržnosti je práve moja manželka

Čo dosiahol Ján Starší

Ako hráč: striebro z MS (1961), majster Európy 1961, bronz z MS (1959, 1963)  

Ako tréner: zlato z MS (1976, 1977), striebro z MS (1974, 1975, 1978, 1979), bronz z MS (1987), striebro zo ZOH (1976), 2. miesto na Kanadskom pohári 1976. Mužstvá, v ktorých hrával: Liptovský Mikuláš, Slovan Bratislava, Spartak Praha Sokolovo. Trénoval: Slovan Bratislava, reprezentáciu Československa, Bayern Mníchov, SC Riessersee (získal titul), SB Rosenheim.

Počet ligových štartov a gólov: 14 sezón, viac ako 300 zápasov/267 gólov, v sezóne 1959/60 sa stal s 26 gólmi kráľ ligových strelcov.

Počet reprezentačných štartov/gólov: 73/29.

#ŠK Slovan Bratislava #Ján Starší #Kanadský pohár
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku