Človek by až neveril, že už prežil takmer celé storočie. „Mám jednu veľkú slabosť – čítanie. Neustále chodím do knižnice, aby som mohol pre cestovné kancelárie napísať turistického sprievodcu o Grécku,“ pochváli sa svojim najnovším cieľom 96-ročný Alfréd Bollardt, najstarší žijúci slovenský hokejový reprezentant a bývalý dlhoročný hráč bratislavského Slovana.
Miesto puku drievko
Útly pán pôsobí na prvý pohľad skromne. Keď začne rozprávať, nič sa na tomto konštatovaní nezmení. Ale má sa čím pochváliť. Posledný mohykán, legenda ktorá zasvätila život hokeju.
„Priviedol ma k nemu starší brat, ktorý študoval v Bratislave, kde v tom čase tiež ešte nebol hokej veľmi rozšírený,“ rozhovorí sa pomaly, ale o to uvážlivejšie Bollardt. „Prišiel na myšlienku, že v Malackách, kde som žil, založíme klub. Keďže sme nemali štadión, museli sme si poradiť inak. Brigádovali sme v papiernickej firme, kde sa nachádzali jazerá s rezervnou vodou v prípade núdze. Na nich sme si postavili ihrisko, ktoré sme ohradili nízkymi mantinelmi z dosiek. Potom nám už nezostávalo nič iné, než veriť, že mráz vydrží čo najdlhšie,“ spomína si s úsmevom na prvé kontakty s hokejom.
Bolo to v čase, keď sa svet spamätával z prvej a pomaly sa pripravoval na druhú svetovú vojnu. V Európe vládla chudoba a ľuďom chýbali aj základné potraviny. Napriek tomu sa partia chlapcov okolo dospievajúceho Bollardta vynašla a zabezpečila si prvé hokejky.
„Boli veľmi provizórne. Zo stromov sme poolamovali palice a nimi sme švihali. Nie však do puku či loptičky, ale do obyčajného drievka. Napriek tomu sme sa výborne zabávali,“ popisuje dôchodca, ktorý sa narodil na rakúsko – talianskom pohraničí, detstvo a mladosť prežil v Malackách, väčšinu hokejovej kariéry v Bratislave.
„Otec pochádzal zo Zbraslavi. Bol zamestnanec železníc, pôvodne však pôsobil v cisárskej armádnej kapele. Hral na klarinet, hoboj a husle. Keď Taliani počas prvej svetovej vojny ostreľovali Tarvisio, otec presťahoval rodinu cez kopec ďalej do Rakúska. Usadili sa v maminom rodnom meste – Podlanigu. Mama bola Rakúšanka. Po vzniku Československa sme sa presťahovali do novej republiky. Otec získal pracovné miesto pri Parkane, neskôr v Malackách,“ vysvetľuje svoju cestu od talianskych hraníc až na Záhorie.
Práve v Malackách sa v Bollardtových rukách ocitla prvá ozajstná hokejka. Tiež však za veľa nestála. „S tými dnešnými sa nedala porovnať. Keď som sa lepšie oprel do puku, rozpadla sa. Bola veľmi labilná. Dobré však boli anglické Slazengerky. Kupovali sme si ich sami. Klub totiž nemal žiadne finančné prostriedky. V tom čase bola veľká bieda, ako vysokoškoláci sme nemali žiadne príjmy. Aj na tréningy sme museli chodiť do Viedne, lebo v Bratislave ešte nebol štadión,“ vraví Bollardt.
Foto: Ľuboš Pilc, Lubo Pilc
Spomenie si aj na prvé korčule? „Samozrejme – kvintovky. Po prvý raz som si ich obul v Bratislave – na Železnej studničke. Veľmi ťažko sa na nich pohybovalo. Nedalo sa s nimi poriadne zabrzdiť. Navyše, nepasovali poriadne na nohu a členok sa v nich neustále hýbal,“ bez zaváhania odpovie elegán, ktorý jeseň svojho života trávi v jednom z modranských Domovov dôchodcov.
Kanadu zatrhla manželka
Dres 1. ČsŠK Bratislava si obliekal Bollardt už od sedemnástich rokov. V hlavnom meste však začínal ako hráč TŠKNB (Telovýchovný športový klub národnej bezpečnosti). „Priviedol ma doň spolužiak, ktorý bol v tom čase Lipkovým sekretárom. Lipka pôsobil vo funkcii šéfa polície,“ tvrdí Bollardt, ktorý si zahral celoštátnu ligu aj vo farbách Vysokoškolského športu.
„Po jeho zániku sme sa však rozutekali na všetky strany. Ja som sa pobral do Slovana, na čom mal podiel aj Oto Okoličány, s ktorým som si potom zahral v obrannej dvojici,“ pátra v pamäti Bollardt, ktorý dodáva, že za hokej v tých časoch nedostával žiadne peniaze. „Jediná výhoda, ktorú sme mali, bola pri cestovaní vlakom. Rozdiel medzi prvou a druhou triedou nám preplatil klub. Neskôr nám však aj túto vymoženosť zatrhli.“
Veľmi nadšená z Bollardtovej lásky, z ktorej okrem zábavy a radosti nemal žiadny osoh, nebola manželka. „Z času na čas sa nahnevala, že stále hrám, ale domov za hokej nič neprinesiem. K športu ako takému nemala vôbec vzťah. Nebola ani na jednom našom zápase. Nemrzelo ma to však a ani jej to nezazlievam,“ povzdychne si pri pomyslení na nebohú manželku, ktorá dlhé roky pracovala v ČSOB.
Žena pritom zohrala nemalú úlohu pri jeho absencii v reprezentačnom zápase s Kanadou. „Boli zimné prázdniny a ja som bol na dovolenke v Revúcej. Manželka nechcela, aby som sa vracal späť do Bratislavy, tak som vopred svoju účasť odriekol,“ pousmeje sa Bollardt, ktorý prišiel pre rozhodnutie nežnejšej polovičky aj o hokejový zájazd do Paríža. „V tom čase sme mali naplánovanú zabíjačku a manželka lamentovala, že nebude mať kto asistovať. Tak som sa vykašľal na Paríž a zostal som doma,“ dodáva už vážnejšie.
Fondue, víno a fazuľová polievka
Napriek tomu si Bollardt zahral zopár zápasov aj za hranicami. „S OAP, s ktorým sme sa stali majstrami Slovenska, sme cestovali na zápasy do Zakopaného, Viedne, ale aj do Mníchova, kde proti nám nastúpil výber nemeckej armády. Pamätám si, že v tom čase už spojenci bombardovali mesto a na železničnej stanici bol strašný zhon. Tak sme do vlaku liezli oknami,“ spomína si na vojnové časy.
O niečo viac sa pozdával Bollardtovi výlet do Švajčiarska, kde si zahral v Davose, Lenzerheide, Lausanne či Chateu. „Na začiatku nás prijal slovenský veľvyslanec, ktorý usporiadal recepciu. Tam som prvýkrát ochutnal fondue. To bolo naozaj výborné.“
Foto: Archív Alfréda Bollardta
V tom čase už bol z Bollardta skúsený reprezentant a jeden z pilierov obranných radov Slovana. Potvrdil to aj v Prostějove, kde bratislavský klub hral v roku 1955 pamätný zápas o postup do celoštátnej ligy. Bollardt v ňom strelil víťazný gól – a vyvolal v domácich fanúšikoch obrovský hnev. „Nepamätám si, ako som skóroval. V spomienkach mi však utkvelo, že v ľuďoch vyvolal môj presný zásah také emócie, že sa navalili na ľad. Rudo Horský, ktorého sme pre mohutnú postavu prezývali Pontón, však začal krútiť hokejkou okolo seba a všetci sa ho zľakli. Ihneď sa vrátili na tribúny,“ smeje sa Bollardt.
Po veľkom úspechu si hokejisti ani vtedy neodpustili oslavy. Aj keď boli podstatne miernejšie, ako dnes. „Vo vinárni pri bratislavskej železničnej stanici sme ochutnávali vínko. Avšak len výnimočne. Častejšie sme po tréningoch, ktoré sme mali raz do týždňa neskoro večer, zašli do podniku k Bláhovi. Do noci sme sa s doktorom Fábrym kŕmili fazuľovou polievkou,“ zaspomína si.
Učí sa jazyky
Zatiaľ čo v Malackách musel Bollardt so spoluhráčmi lákať ľudí na zápasy pomocou vylepených plagátov, v Bratislave nemali o fanúšikov núdzu. Dokonca ani o tých prominentných. „Na stretnutia chodilo pravidelne veľa ľudí. Nechýbali medzi nimi ani populárni herci. Priamo pri ľade mali svoje miesta Ladislav Chudík či Július Pántik.“
S aktívnou kariérou skončil Bollardt v polovici päťdesiatych rokov. V čase, keď do prvého mužstva Slovana nastupoval legendárny Jozef Golonka. „Manželka už na mňa naliehala. Okrem hokeja som totiž pracoval ako riaditeľ na zdravotníckej škole. Vyučoval som nemčinu, latinčinu a telesnú výchovu. Navyše, nemal som posilu, takže som v niektoré noci a dni ani nespával,“ vraví posledný žijúci reprezentant z medzivojnového obdobia.
Čo robí dnes? „Najmä čítam. To je moja chyba či skôr slabosť,“ zasmeje sa. „A učím sa cudzie jazyky. Okrem nemčiny a latinčiny ovládam aj španielčinu a gréčtinu. V súčasnosti sa učím po anglicky. Aj keď mi zrak už veľmi neslúži, túžba po štúdiu jazykov je omnoho silnejšia,“ ohúri výpočtom jazykových schopností staručký pán.
Foto: Ľuboš Pilc
Donedávna si dokonca trúfol na diaľkové pochody v Malých Karpatoch. Tie pozná podľa vlastných slov ako vlastnú dlaň: zo severu na juh i z východu na západ. „Na túry však už nechodím. Bohužiaľ. Ešte v minulom roku som patril k členom turistického spolku v Modre, ale nedávno som mal úraz a musel som podstúpiť operáciu. Nohy ma už odvtedy veľmi neposlúchajú. Musel som prestať aj s korčuľovaním,“ povzdychne si.
Hokejovým nadšencom však zostal. „Z hokeja sa stal silový šport. Dnes by som už v obrane neobstál, vždy som bol totiž útlejšej postavy,“ tvrdí Bollardt. „Dnešní hokejisti sú pohyblivejší a rýchlejší. Najmä vďaka lepším korčuliam.“
Foto: Ľuboš Pilc
Sleduje aj počínanie Slovana v Kontinentálnej hokejovej lige? „Občas áno, zápasy však v televízii nepozerám. Referuje mi o nich jedna z mojich opatrovateliek,“ zakončí Bollardt, ktorý si aj vďaka denníku Pravda predsa len vychutnal atmosféru KHL. Slovanistom tlieskal začiatkom februára po víťazstve 3:0 nad Víťazom Čechov.
Kto je Alfréd Bollardt
Narodil sa 8. decembra 1916 na rakúsko – talianskom pohraničí v meste Podlanig. Detstvo a mladosť prežil v Malackách, kam sa s rodičmi presťahoval. Dres 1. ČsŠK Bratislava si obliekol po prvý raz už v sedemnástich rokoch. Onedlho založil spolu s bratom Walterom hokejový klub v Malackách, kde obaja pôsobili. Do Slovana sa útly obranca vrátil v 32 rokoch a v defenzíve vytvoril dvojicu s Rudolfom Horským.
Hrával aj v OAP, VŠ, HC a TŠKNB Bratislava, vo Švajčiarsku nastúpil za reprezentáciu Slovenska. Bývalý stredoškolský učiteľ latinčiny, nemčiny a telesnej výchovy žije v súčasnosti v Modre a venuje sa štúdiu cudzích jazykov. Z manželstva má syna Júliusa.